Nezmyselný vandalizmus

Zdemolované telefónne búdky, spustošené vlaky, rozrezané pneumatiky - zúrivé vyčíňanie mladistvých na Západe nepozná medze. Pri hľadaní motívov sú polícia a psychológovia bezradní.

Aspoň raz mesačne príde na Achima veľká zlosť. Mládenec v čiernom koženom kabáte potom nevydrží dlhšie v krčme. Musí vyjsť von. Na ulici sa cíti silný. Rad-radom láme autoantény, demoluje telefónne búdky. Niekoľkokrát - spolu so svojimi kamarátmi - vnikol v noci aj do škôl a detských domovov. Rozbili tam všetko, čo im prišlo pod ruky. V poslednom čase premohla Achima zlosť častejšie. Tak často, že si už sám začal robiť starosti, prečo ho to vždy premôže. "Len tak si sedíme," vysvetlil 19-ročný mladík svoj problém súdnemu kurátorovi, "pritom vypijeme pivo, potom ešte jedno. A potom zrazu všetko nenávidíš. Žiadna práca a tak. Potom udrieš, že sa až iskrí. To je úľava!" Achim je vandal - ako zvyknú ľudia nazývať tých, čo nezmyselne ničia. V kriminalistike sa ich činy objavujú pod heslom "vecné poškodenie". Roku 1985 zaregistrovali v celej Nemeckej spolkovej republike 342 tisíc takýchto prípadov. Lenže štatistika je nepresná. Nerozozná svojvoľné a nechcené poškodenie a zohľadňuje len políciou hlásené prípady. Pritom mnohé prípady vandalizmu sa vôbec nehlásia na polícii, iba v poisťovni. "Predpokladáme, že sa zničí až tridsaťkrát viac, ako sa uvádza v štatistike," hovorí riaditeľ kriminalistického úradu vo Wiesbadene Leo Schuster. Spolu s vedúcim kriminalistického inštitútu spolkového kriminalistického úradu Edwinom Kubem pripravil pre políciu prvú súhrnnú štúdiu na túto tému. "Národohospodárska škoda, ktorú svojvoľné poškodzovanie spôsobuje, je obrovská," hovorí Schuster. Minulý rok to bolo okolo jednej miliardy mariek. A tendencia je stúpajúca.

Ničenie bez motívu
Len na telefónnych búdkach si vylieva zlosť denne najmenej 280 občanov NSR. Roku 1985 tu narátali 104 tisíc poškodených búdok. Náklady na ich opravu boli 16,8 milióna mariek. Ešte horšie je to s dopravou. Ročne treba odstrániť škody spôsobené cestujúcimi za 50 miliónov mariek. Rozbijú, demolujú, čo sa dá: lampy, okná, dvere, steny. V Kolíne nad Rýnom spôsobili školáci miliónovú škodu, keď na ceste domov len tak "zo zábavy" podpálili vozeň električky. Šesťdesiat cestujúcich ho muselo urýchlene opustiť. Vo Frankfurte nad Mohanom založil 20-ročný bankový elév a 18-ročný gymnazista na 15 miestach oheň v tuneli koľajovej rýchlodráhy. "Nezmyselný, slabomyseľný nápad," konštatoval prokurátor po prvých výsluchoch. Motív sa nenašiel. Škoda bola milión mariek.

V západnom Berlíne stoja takmer každé ráno bezradní vodiči pri svojich autách - niekto im rozrezal v noci pneumatiky. Keď polícia prichytila dvoch mladých chlapcov vo veku 12 a 13 rokov, ktorí mali na svojom konte najmenej 22 áut so spľasnutými kolesami, uviedli pre svoj čin takéto vysvetlenie: "Nudili sme sa."

Na priestranstve jednej bonnskej špeditérskej firmy usporiadali mladiství jednej noci autorodeo s odstavenými nákladnými autami. Následkom tejto "zábavy" bolo sedem vozidiel zrelých na zošrotovanie. Vo vestfálskom meste Soest vynašli belgickí a britskí vojaci nový vandalský šport: v noci usporiadali prekážkový beh cez autá. Začiatkom tohto roka štyroch prichytili pri čine. "Pri ničení sa nutne musí niečo diať. Sklá musia rinčať, plech lomoziť, z dreva lietať triesky. Len vtedy majú vandali skutočné potešenie zo svojho nezmyselného konania," hovorí Schuster. Dvadsaťjeden ročnú Nicole z Kolína "svrbia" prsty, keď v noci prejde okolo telefónnej búdky. "Najradšej by som zobrala poriadny kameň a hodila ho do skla. To je pocit, o ktorom budem rozprávať ešte svojim vnúčatám," hovorí. Kolínsky súd odsúdil minulý rok túto zdravotnú sestru na dva roky väzenia za "neustále vecné poškodzovanie". Trest bol vymeraný podmienečne len preto, lebo Nicole ešte nebola trestaná. "Pred troma rokmi som aj ja pokladala za nemožné, že raz budem stáť pred súdom," hovorí. "Tak starostlivo ma vychovávali! Večer vždy pekne domov k rodičom. Televízia. Občas s priateľkou do kina." Keď sa potom ako 19-ročná zoznámila na karnevale so skupinou rovesníkov, nezmenil sa šmahom len jej život, ale aj do života obyvateľov jej ulice sa dostal dovtedy nepokoj. "Zrazu bolo v našej ulici každú noc peklo," hovorí Nicole. Keď bola v krčme záverečná, jej banda sa prebudila. "Aby sme sa dostali do švungu, odtrhli sme na úvod niekoľko spätných zrkadiel na autách. Alebo sme hádzali kamene do pouličného osvetlenia."

Bolo to ako v kine
Potom prišli na rad väčšie veci. Najčastejšie kontajnery. "Zrazu sa skutočne čosi dialo na našej ulici. Ležali sme v úkryte a prizerali sme sa. Bolo to ako v kine, lenže oveľa napínavejšie." Rozrezať pneumatiky áut bolo proti tomu ťažká práca. Cez noc sme stihli zničiť až tridsať kusov. Potom sme boli úplne vyčerpaní." Napriek tomu chodila Nicole každý deň na svoje pracovisko do nemocnice. Keď potom jedného dňa mala odtrhnuté spätné zrkadlo na vlastnom aute, reagovala rozčúlene na nezmyselné poškodenie. "No večer som opäť išla so svojou bandou a demolovala rad-radom autá. Bavilo ma to." Nicole dodnes nevie, prečo to všetko robila. "Myslím si, že som chcela byť s tými ľuďmi. Musela som sa prispôsobiť, inak by ma neboli vzali medzi seba," hovorí. "Pretože vždy, keď sme niečo vyviedli, museli sme byť solidárni, držať spolu. Takéto čosi som predtým nepoznala." "Typický vandalizmus väčšinou nemá nijaký výrazný motív," hovorí Leo Schuster. Rozširuje jeho druhy: ziskový vandalizmus, ktorého sa dopúšťajú zlodeji, ničia celé zariadenie bytu, ak nenájdu dostatočnú korisť; ďalej politický vandalizmus, pri ktorom páchatelia s chaotickými predstavami podpaľujú banky a verejné budovy alebo umiestnia do nich bomby; potom vandalizmus z pomsty, napríklad keď futbaloví fanúškovia po prehre svojho mužstva besnia v meste súpera. Najčastejšie je však zlomyseľný vandalizmus, pri ktorom z frustrácie rozbíjajú všetko, čo im príde pod ruku, alebo "hravý" vandalizmus, keď ničia zo samopaše a z nudy. Skúsenosti riaditeľa kriminalistického úradu sa krajú s výsledkami, ku ktorým dospela norimberská profesorka sociológie Ruth Klockhansová v nedávno uverejnenej štúdii o vandalizme na školách. Z 3000 mladistvých, s ktorými hovorila, väčšina uviedla ako dôvod svojich činov nudu a potešenie. Psychológovia i sociológovia sú v rozpakoch, keď majú zistiť okruh osôb, ktoré sa vandalizmu najviac dopúšťajú. Spočiatku boli dlho toho názoru, že typický vandal je príslušník spodnej vrstvy, ktorého trápia osobné problémy. V posledných dvoch rokoch však museli tento názor zásadne zmeniť. "Vandali pochádzajú z mestských i vidieckych oblastí," konštatoval holandský sociológ Willem van Vliet po analýze obsiahleho materiálu trestných činov, a sú príslušníkmi všetkých sociálnych vrstiev."

Niet profesionálnych vandalov
Vedci sú si istí len vekom, v ktorom sa mládež dopúšťa vandalizmu: pohybuje sa medzi 12. a 17. rokom. Keď sú páchatelia starší, bandy vandalov sa rozpadávajú. "Kto má stálu priateľku, ten sa vyčleňuje," konštatuje kolínsky profesor sociológie Friedhelm Niedhart. Profesionálneho vandala podľa neho niet. Pre tento delikt, ktorý je v štatistike kriminalistiky NSR po krádeži na druhom mieste, je to trochu málo. Ruth Klockhausová preto kritizuje aj nečinnosť vedcov v tejto oblasti - výskumy neviedli doteraz k presvedčivému objasneniu príčin takéhoto správania. Čosi podobné zistil už pred piatimi rokmi Árpád Asztalos, referent výstavby škôl v dolnosaskom ministerstve kultúry, keď pre brožúru Škola zničená? Hľadal stopy násilia v triedach od Emdenu až po Wolfsburg. "Každý rok treba v NSR vydať milióny mariek na odstraňovanie škôd po svojvoľnom ničení," hovorí "Napriek tomu sa doteraz objasneniu príčin tohto fenoménu venovalo málo pozornosti." Odvtedy je stavebný inžinier z Hannoveru presvedčený, že vie, prečo je to tak. "O pozadie vandalizmu sa nikto vážne nezaujíma," hovorí. Aj polícia v NSR sa zaoberá vandalizmom len opatrne, pretože "je komplexný, ale málo hmatateľný", ako hovorí Leo Schuster. Na rokovaní polície vo vestfálskom Hiltrupe riaditeľ Bambergu dospel k záveru: "Vandalizmus má všetky atribúty neobľúbeného deliktu. Dokonca krádeže bicyklov sú u polície populárnejšie." Podobne neúspešne dopadla aj väčšina pokusov chrániť občanov pred nezmyselným ničením. Pracovníci pôšt v NSR sa pokúšajú zabrániť prestrihnutiu telefónnych drôtov v búdkach zavedením hrubých oceľových káblov. Študijná skupina pre lokálnu dopravu navrhla dopravným podnikom, ktoré trpia vandalizmom, aby zabudovali drôtenú sieť napojenú na slaboprúd do sedadiel autobusov i vlakov. Akonáhle sa preruší obvod v niektorom sedadle, zapojí sa signálne zariadenie. Vláda NSR sa momentálne snaží vypracovať návrh zákona proti vandalom. Novým paragrafom chce pokaziť zábavu pri "ničení zabudovaných zariadení alebo verejnoprospešných vecí". Vandalom hrozia peňažné pokuty až do výšky 10 tisíc mariek. Lenže technickými trikmi, pokutami a zákonmi bude sotva možné pribrzdiť rozmáhajúce sa svojvoľné ničenie. "Konzumná spoločnosť sa nemá čo čudovať, keď jej deti reagujú násilím voči predmetom, s ktorých hodnotou si nerobia nijaké starosti," hovorí riaditeľ kriminalistického úradu Schuster. Vandali zakaždým majú pádne ospravedlnenie. "Veď to zaplatí nejaká poisťovňa." V niektorých mestách NSR sa pokúšajú o to, aby sa vandali nedostali hneď na súd, ale k rozumu. Tak napríklad už tri roky existuje takzvaný marlský model, ktorý sa podľa názoru vedúceho úradu súdnej starostlivosti o mládež v Marl Hermanna Beckmanna osvedčil. "Predtým sa každý tretí prvopáchateľ dopustil aj ďalšieho priestupku, dnes je to už len 6,5 percenta." V tomto meste na severe Porúria si musia mladiství svoj vandalizmus odpracovať. Ako hovorí Beckmann, "väčšinou je to 10 pracovných hodín v nejakom sociálnom zariadení. Ak to zapôsobí, celý prípad sa uzavrie bez súdneho pojednania. K tomu je však potrebná aj spolupráca páchateľa."

Zdroj: STERN 40/86, Hamburg