Skinheads
Jan Hodenfield

LONDON - Londýnska stanica metra, eskalátorom nadol. Nuda pod polnočným svetlom neónových lámp. Doháňa nedopozerané reklamy na podprsenky a podväzky. Priamo naproti pri eskalátore smerujúcom nahor, mladé decká. Smejú sa. Škaredo. Je na nich niečo čudné. Čo? Zaostrí. Detské tváre. Kabáty z ovčej kože. Krátke vlasy. Veľmi krátke vlasy.
Agggh. Skinheads.
Odvráti zrak. Uprene hľadí pred seba. Mladý černoch.
Až pri spodku eskalátora, lapajúc po dychu si uvedomí náročnosť návratu kvôli komplikovanosti stanice, otočí sa k eskalátoru smerujúcemu nahor. Už nefunguje. Asi minútu predtým sa o to skinheadi postarali.

Stále vyzerajú rovnako. Ich pomenovanie si vyslúžili vďaka svojmu krátkemu účesu. Krátkemu ako u odsúdencov. Nič to na tom nemení. Kabáty z ovčej vlny, tričká s anglickou vlajkou a buttown-down košele bez kravát, zakaždým pod odopínacími trakmi, ktoré držia modré džíny alebo nohavice Sta-Prest na spodku vyhrnuté, aby bolo vidieť boty. Ťažké boty. Horolezecké boty. Stavbárske boty. S oceľovou špicou. Polícia teraz kvalifikovala tieto boty s okovanou špicou ako útočnú zbraň, keď ich zbadajú na krátkovlasých chlapcoch. Ľahko totiž nimi kopnú do hláv.
A títo chlapci, skinheadi akoby sa...odniekiaľ vynárali. Zo začiatku na futbalových zápasoch. Pri bitkách a výtržnostiach. Len tak sa zjavia...z ničoho nič. Mladší bratia a bratranci modov z polovice šesťdesiatych rokov...možno...synovia Teddy Boys z polovice päťdesiatych...snáď.

Zdroj: Rolling Stone Magazine r.1970