Skinheadská evolúcia (zrodenie chuligána)

Náš príbeh sa začína v polovici šesťdesiatych rokov s mods. Mods majú dva odlišné štýly. Sú to jednak perfektne sa obliekajúci mods (soft mods) vo svojich talianskych oblekoch a ručne šitých topánkach a tí druhí sú mods pochádzajúci z robotníckej triedy (hard mods) vo svojich Parkers, Levi´s a ťažkých suede topánkach. Prirodzene tieto štýly sa premiešavajú, pretože zatiaľčo niektorí hard mods sa parádia do klubov, druhí z tejto samovyhlásenej elity sa obliekajú ležérne kvôli rôznym konfrontáciám s gangmi motorkárov a nagélovanými typmi v kožených bundách.
Hudba, ktorá sa počúva sa skladá zo soulovej hudby a ska. Tiež sa počúvajú skupiny ako The Who, The Small Faces a The Kinks, ale je to sound pochádzajúci z čierneho ghetta na Jamajke a v USA, ktoré naozaj hýbu scénou. Spolu s hudbou prichádza ošatenie, nohavice Levi´s Sta Prest, košele Ben Sherman, biele ponožky a Pork Pie klobúky, z USA do Jamajky a odtiaľ jamajskými emigrantmi do VB.
Ako sa šesťdesiate roky končia, mods sa rozdeľujú na dve frakcie. Nafúkaná móda "soft" mods sa pomaly vyvíja do dlhovlasých hippies v kvetinových tričkách a zvonových nohaviciach, počúvajúcich Magic Bus od The Who a užívajúcich si kyselinové tripy. Ako reakcia na celé toto posraté hipisáctvo sa stávajú hard mods čoraz tvrdšími a vyvíjajú sa z nich skinheads. Koncom roka 1968 skinhead exploduje po celej krajine a deti pracujúcej triedy si všade holia hlavy, nosia traky a obúvajú sa do ťažkých topánok. Pre tieto deti z chudobných štvrtí znejú lepšie "nenávisť a vojna" ako "mier a láska".
V r. 1969 hard mods, vďaka ktorým sa zrodil skinheads, dospievajú a odchádzajú prenechávajúc tak čisté pole amoku mladých skinheads. Násilie na futbale sa stáva týždenným rituálom a bootboys stoja na jeho čele. Ale nieje to celé iba o násilí. Prichádza noc a opäť tu sú Sta Prest, topánky Brogues a kabáty Crombie, pár fľašiek čuča a potom hor´sa do nočného klubu pokúšať babenky. Babenky, pouličné bitky a chlast, čo viac si môže mladý chuligán priať.
Jamajská hudba mods sa počúva aj naďalej a skinheads ju začínajú brať za svoju vlastnú. Je ľahké zistiť prečo, vďaka skladbám o rudeboys a gangsters, cez rude reggae ako je "Big 5" od Prince Buster a "Wet Dream" od Max Romeo. Je tiež na míle vzdialená od kyselinou indikovanej šialenej hudby, ktorú uznávajú hippies. Odpoveďou na skinheadskú lásku ku jamajskému reggae je skladanie hudby špeciálne pre nich. Skinhead Moonstomp od Symarip je uznávaným najviac a rodí sa pojem Skinhead Reggae.
Politika a patrotizmus nič neznamenajú a tých pár čiernych skinheads sa pokojne mieša s bielymi kamarátmi. Áno je tu ten zvláštny incident ohľadom "paki" a "queer bashing"-u, prevádzaný niekoľkými sráčmi, ale to je celé nafúknuté médiami, aby sa tak urobil zlý dojem. Väčšina skinheads by sa radšej bila s ostatnými gangmi, mám tým na mysli, že nevidím nič tvrdé na tom prefackať dakoho, kto nemá ani tušenia. Každopádne, takto to vidím ja a moji priatelia.
V r. 1969 som bol dvanásťročné decko žijúce v Cardiffe a myslel som si, že som neporaziteľný, dnes mám 48 rokov a môžem s hrdosťou povedať, že som stále skinhead. Ako povedal raz mladý John Watford: "Pre niektorých z nás je to naozaj cesta životom".

Roddy Moreno, 2004