Skinheads - Hrozba zprava?

(výňatok z knihy Skinheads - Gefahr von rechts?)

Ako sa o tom pojednávalo v predošlej kapitole, skinheadské hnutie sa rozšírilo z Veľkej Británie do množstva iných krajín. To, že vzniklo na ostrovoch nieje nič prekvapujúce ani, že tam bolo pomerne veľké množstvo skinheadov. Pomerne veľa ich žilo aj mimo ostrovov v USA a v Nemecku. Aj v niektorých krajinách niekdajšieho východného bloku (napr. v Poľsku) sa niekoľko tisíc mladých ľudí hlási ku hnutiu skinheads. Veľkej obľube sa v súčasnosti teší momentálne aj v Čechách. Tam sa k nemu v r. 2000 hlásilo skoro 6200 z nich, čiže skoro o štvrtinu viac ako predošlý rok.

Kým vo Veľkej Británii boli skinheadi k videniu už od začiatku až do konca 60-tych rokov, trvalo skoro až do r. 1977/1978 kým sa holé lebky objavili aj v Západnom Nemecku.
O tom, kde v týchto počiatočných rokoch boli ich regionálne strediská sa údaje rôznia. Pravdepodobne sa vynorili prvé skinheadské bandy v okolí britských kasární a rozhlasových staníc. V r. 1979 malo hamburgské športové združenie medzi svojimi fanúšikmi niekoľko stoviek skinheadov. Viacerí z nich boli pravidelne pri domácich zápasoch "ich" HSV prítomní. Na veľké hnutie sa skinheadská scéna v SRN rozrástla ale až v r.1980/81. Ako aj v Anglicku aj tu prechádzalo veľké množstvo punkerov ku skinheadom. Tento vývoj sa posilnil v strede 80-tych rokov kedy sa punková scéna začala stávať nudnou a "prispatou". Predovšetkým takí punkeri sa stávali skinheadmi, ktorí preferovali militaristický outfit a ich záľuba spočívala v násilníckych akciách. Nárast ľavicového vývoja ich scény bol ďalším z dôvodov pre niektorých z punkerov, pridať sa ku skinheadom.

Punx ale neboli jediní, kto sa premenil na skinheadov. Aj časť futbalových fanúšikov a hooligans sa pridali ku tejto "novej" subkultúre. Tí mali tú výhodu, že skinheads aj hooligans mali spoločné záľuby: alkohol, výtržnosti a futbal. Ich záujmy sa stretávali aj po hudobnej stránke. Medzi najobľúbenejšie kultové skupiny sa čoskoro vyvinuli "Böhse Onkelz". Tí oslovili svojou hudbou v tých rokoch rovnako hooligans ako aj skinheads.
Dlhý čas boli západonemeckí skinheads silne orientovaní na Anglicko, rodnú krajinu skinheadského hnutia. Rôzne doplnky skinheadskej scény (napr. bombre alebo martensy) alebo najnovšie LP britských kapiel boli zadovážené priamo z ostrovov. Tieto nielenže boli drahé, ale spojené aj s veľkým časovým sklzom. Nakoľko všetko, čo prichádzalo z Anglicka bolo skinheadmi zo SRN v podstate bez kritiky prijímané, malo pre nich aj smerovanie britských skinheadov do prava silný vplyv. Hlavne ideológia "White Power" Iana Stuarta dopadla na úrodnú pôdu.

Zo začiatku šlo len o nepatrné krajnepravicové tendencie medzi západonemeckými skinheads.
To viedlo spolkové úrady k prijatiu určitých opatrení avšak nie k takým, ktoré by ich v r. 1982 zaradili medzi krajnepravicové zoskupenia. Od r. 1984 bol potom vo výročnej správe vedený krátky odstavec o mládežníckych výtržníckych skupinách, ktorý sa vzťahoval poväčšinou na krajnepravicových skinheadov. Avšak interne odhadovali bezpečnostné úrady koncom 80-tych rokov pomer krajnepravicových skinheads celej nemeckej skinheadskej scény na "maximálne 10%".

Časom sa začala budovať v západonemeckej skinheadskej scéne čoraz väčšia nezávislosť. Významnú časť na tom mali tie skinheadské skupiny, ktoré svoje skladby spievali po nemecky a ich texty boli o takých veciach, ktoré sa týkali tamojších pomerov.

Ku skinheadským skupinám prvej vlny v SRN patrili okrem spomínaných Böhsen Onkelz aj Endstufe, SpringtOifel a Kraft durch Froide. Vývoj tohto silného osamostatňovania viedol k tomu, že koncom 80-tych rokov orientácia smerom k Anglicku úplne vymizla.

Ale predsalen boli západonemeckí skinheadi silne ovplyvnení svojimi britskými "strýčkami".
Ako aj ich vzory, aj nemeckí skinheadi boli náruživými futbalovými fanúšikmi. Celý týždeň sa tešili na víkend, kedy mohli piť pivo, fandiť svojmu mužtvu a robiť výtržnosti. Najnásilnejšie skupiny futbalom oduševnených skinheadov boli v tom čase v Berlíne, Brémach a Hamburgu.

Futbalové výtržnosti boli tiež dôležitým základom toho, že aj ostatná mládež upriamovala svoju pozornosť smerom ku skinheadom. Hlavne mládež, ktorá síce pochádzala zo spodnej vrstvy a chodila na futbal, ale dovtedy počúvala poväčšinou heavy metal. Medzi nimi bolo asi do r. 1985 veľkou módou kopírovať skinheadskú vizáž.

To sa zmenilo až keď v júli a decembri r. 1985 v Hamburgu skinheadi zabili dvoch Turkov. Vtedajšie masívne negatívne spravodajstvá médií viedli k tomu, že atraktivita skinheadského hnutia pre "normálnu mládež" utrpela na ujme. K tomu ešte prišli zákazy navštevovať štadióny. Týmito zákazmi bolo voči násilníckym skinheadom postupované už pár rokov predtým, ak keď je pravdou, že nie až v takej miere.

Mnoho skinheadov z prvej generácie sa po vražde v Hamburgu ale chopilo príležitosti otočiť sa ku scéne chrbtom. Vzniknuté medzery začala zapĺňať iná, prevažne pravicovo orientovaná mládež. Predovšetkým pre nich bola táto násilnícka a krajnepravicová imidž veľkou fascináciou. Za následok to malo, že sa začali kopiť rôzne útoky na cudzincov rôznymi výtržníckymi skupinami. Naziskins a módni pravičiari získavali čoraz väčší vplyv na skinheadskú scénu. Spoločným vplyvom vývoja v Anglicku a udalosťami v SRN sa aj výzor západonemeckých skinheadov začal postupne meniť. Militaristické oblečenie ako bombre, vojenské nohavice sa stali čoraz obľúbenejšími a vlasy sa začali vo veľkom holiť úplne na kožu.

Výzor a názory čoraz ďalej zjednocovali skinheadov. V r. 1987 sa oddelili obidve významné nemecké skupiny od skinheadskej scény. Böhsen Onkelz prešli na heavy metal, kým Kraft durch Froide sa úplne rozpadli. To malo za následok, že západonemecké skinheadské hnutie stratilo na krátky čas na atraktivite a do r. 1989 stagnovalo.

Po páde berlínskeho múru na jeseň 1989 sa mohla ich členská základňa niekoľkonásobne zväčšiť. Znova prišla mládež, ktorá už predtým preukazovala rasistické tendencie, teraz posilnená tým, že starí sa rezignovane utiahli do úzadia.

Určitú protiváhu proti pribúdajúcemu vplyvu pravicových až neonacistických tendencií tvorili protirasistickí a ľavicoví skinheadi - tzv. Sharp-Skinheads a Redskins. V septembri 1991 sa začali v saskom mestečku Hoyerswerda páchať násilnosti zo strany mladých pravicových extrémistov voči prisťahovalcom, ktorých sa účastnili aj skinheadi. Ochrancovi zákona sa chopili príležitosti vziať si pod drobnohľad nemeckú skinheadskú scénu.

V r. 1993 bolo podľa údajov ochrancov zákona v celom Nemecku skoro 6200 skinheadov. Z toho 2600 žilo v starých a 3800 v nových spolkových krajinách (vrátane Berlína). 4200 skinheadov (1200 v západnom Nemecku, 3000 vo východnom Nemecku) bolo v tom čase orientovaných neonacisticky. Naproti tomu prieskum berlínskeho Farin/Seidel-Pielen pre to isté obdobie hovorí o skoro 8000 skinheadoch v oboch spolkových republikách - 6000 v starých a 2000 v nových.

Do r. 1997 narástol počet krajnepravicových skinheadov podľa spolkových úradov na 6000.
Z toho polovica mala mať svoje trvalé bydlisko na území východného Nemecka. V r. 1999 bolo na násilie pripravených 9000 krajnepravicových extrémistov v Nemecku.

Keďže ochrancovia zákona vychádzali z toho, že skoro 85 percent z toho boli skinheadi, dá sa predpokladať, že v tom čase mohlo byť okolo 7650 krajnepravicových skinheadov v celom Nemecku. V r. 2000 bol tento počet zvýšený o ďalších 1000 násilia schopných krajne-pravicových extrémistov, čím sa ich počet zvýšil na 10.000. (...)

(zdroj: Holger Bredel: Skinheads - Gefahr von rechts?, Berlin (Rhombos-Verlag) 2002, 420 strán, lamínovaný obal, ISBN 3-930894-50-5, EUR 35,20. http://hbredel.bei.t-online.de)