Ska - hudba prisťahovalcov a skinheads

V r. 1948 sa do Anglicka dostali prví prisťahovalci z Jamajky, z ktorých väčšina už mala možnosť navštíviť územie ostrovov v službách britského vojska. V r. 1966 ich počet presiahol 170 tisíc a po uplynutí jedného desaťročia žilo na území Veľkej Británie podľa neoficiálnych údajov viac než polmilióna západoindických prisťahovalcov. Anglicko nebolo pripravené na inváziu takéhoto rozsahu a jamajčania neboli schopní sa adaptovať v cudzom prostredí. Prisťahovalci sa usadzovali v uzavretých komunitách a ani sa nepokúšali asimilovať do anglickej spoločnosti. Ich hudba ale úplne očarila chladnokrvných ostrovanov.

Holohlaví proletári

V londýnskej robotníckej štvrti East End sa medzitým začala formovať svojská integrácia medzi čiernymi prisťahovalcami a medzi tou bielou mládežou, ktorí sa označovali ako noheads, cropheads, boiled eggs až nakoniec skinheads. Prvým bodom, na ktorom sa zjednotili bola hudba: v kruhoch britskej robotníckej mládeže sa stalo populárnym ska, rýchlejší a agresívnejší predchodca reggae. Prví skinheadi sa dokonca delili so svojimi čiernymi súkmeňovcami aj o živorenie v gettách, nezamestnanosť a periférny spôsob života. Tento kontakt prispel aj ku štýlu obliekania skinheads, ktorý sa snažil skĺbiť jamajské prvky s typickým robotníckym oblečením. Biela mládež uctievala jamajských drobných kriminálnikov, hudbu a štýl rude boyov, ktoré im boli oveľa bližšie ako sladučké hippisácke melódie rôznych love-peace hnutí. U rude boyov sa po prvýkrát objavila vyholená hlava a traky, ktoré sa neskôr rozšírili aj u skinheads. Podľa sociológa Phila Cohena sa topánky Doc Martens a letecké bundy nezačali nosiť ako symbol militantnosti hnutia, ale ako symbol súčasti robotníckej triedy. Podľa Cohena je starý skinhead určitou karikatúrou moderného robotníka, ktorý vo svojom obliekaní kladie až príliš veľký dôraz na proletárske črty a odmieta všetky "buržoázne nálady odzrkadľujúce" kusy odevov, akými sú oblek či kravata. Táto skupina skoro výhradne nosí na sebe odevy príznačné pre lumpenproletárske a proletárske vrstvy a pokúša sa vlastnými prostriedkami udržiavať robotnícku kultúru, v ktorej dominujú solidarita, mužnosť a súdržnosť.

Bieli černosi

Graham Murdock a Robin McCron vo svojich sociologických výskumoch rocku z prvej polovice sedemdesiatych rokov hľadali vysvetlenie aj ohľadom popularity ska, v ktorej poukázali na prvok "potreby rocku s triednou špecifikáciou". Podľa ich prieskumu "dobrí žiaci" inklinovali skôr ku progresívnemu rocku, kým tzv. "zlí žiaci" ku čiernej hudbe, predovšetkým reggae a soulu. "Dobrí žiaci" pochádzali predovšetkým zo stredných vrstiev, už v strednej škole mali jasnú predstavu o svojej kariére a hudba ich mládežnícku subkultúru podfarbovala len generačne, čiže nepotláčala snahy po spoločenskom uplatnení a postupe. Nimi favorizovaná populárna hudba sa dala dobre zladiť s legitimitou spoločenského rebríčku. Naproti tomu prevažná väčšina "zlých žiakov" pochádzala z proletárskych rodín a chcela čo najskôr zanechať štúdium. Bernsteinove sociolingvistické výskumy poukázali na to, že proletárske deti učiace sa v anglických školách, nezávisle od finančného zázemia a individuálnych schopností boli od začiatku handicapované, kvôli nesúladu medzi ich jazykovými dovednosťami, logickou štruktúrou, hodnotovým rebríčkom a vyučovacím systémom "strednej triedy" a jeho požiadavkami.
Pre mládež pochádzajúcu z proletárskych rodín bola škola iba dlhou sériou konfliktov. Triedne rozdiely v nich zanechávali pocit, že kvôli vlastnej osobitosti a schopnostiam niesú schopní osvojiť si ku svojmu spoločenskému pozdvihnutiu potrebné kultúrne základy. Nakoľko toto všetko prežívali ako svoje vlastné zlyhanie, svoje kulturálne zvyky usmerňovali tak, aby bolo toto napätie pre nich čo najznesiteľnejšie. Kompenzovali si ho hudbou. Pre nich bola funkcia hudby oveľa významnejšia a intenzívnejšia, ako u rovesníkov zo strednej triedy.

Lovenie ľudí

Prví skinheadi chodili ešte do čiernych klubov a hudobne najbližšie im bolo ska. Obyvatelia East Endu sa nudili spolu s prisťahovalcami na rohoch ulíc a ešte aj nadávať nadávali po jamajsky. Vzniklo množstvo takých skinheadských zoskupení, v ktorom bolo miesto aj pre jamajčanov. Pri vstupe nezavážila farba pleti ale miesto a trieda odkiaľ jednotlivec pochádzal. To všetko samozrejme neznamenalo, žeby boli skinheadi majstrami tolerancie. Obdivovali hudbu jamajčanov a vďaka nej, pristúpili na družbu hlavne proti ázijským prisťahovalcom. Na lovenie pakistáncov sa rýchlo zrodil aj dnes používaný výraz paki bashing. Podľa jedného prieskumu v r. 1969, už každý štvrtý pakistánsky študent sa stal obeťou skinheadského prepadnutia. Hocikto, kto sa znepáčil skinheadskému svetonázoru, mohol to byť hippie, aziat alebo homosexuál sa mohol pomerne jednoducho stať obeťou skinheadského násilia. Ale voči pakistáncom namierené násilné akcie nemali rasovo motivovaný charakter. Skôr išlo vždy o to, že aziati stavali do popredia rodinu a orientovali sa na výsledky, čo bol prejav "strednej triedy" a zároveň pomerne slušné zázemie vysokoškolských pakistánskych študentov bolo tŕňom v oku mládeži z chudobných štvrtí.
Násilnícka image skinheadov neprospela popularite ska, pretože bežný anglický občan stotožňoval tento štýl s primitívnou vyholenou mládežou. Na druhej strane niektorí hneď vycítili možnosť zárobku. Istý producent menom Leslie Kong napríklad vytvoril doslova monopol otvorením londýnskej "skinhead-diskotéky". Chris Blackwell, ktorý neskôr objavil Wailers sa podujal v r. 1964 na to, aby v Anglicku ako prvý vydal ska skladbu. Bola to skladba "My Boy Lollipop" od speváčky Milli Small. Hoci sa skladba na obrovské prekvapenie dostala na špicu hitparád, na prerazenie čiernej hudby sa čakalo ešte vari desať rokov. Medzitým sa ale medzi skinheadmi a jamajčanmi prelomil povestný idylický vzťah.

Ďaleko od Afriky

Vznik rastafariánstva znamenalo prvé, nielen hudobné odtrhnutie skinheadov od západoindických prisťahovalcov. Rastafariáni začali na hudobnej palete utláčať do úzadia "apolitických" rude boyov a táto zmena zapríčinila, že sa skinheadi odtrhli od pôvodnej čierno-bielej subkultúry. Texty reggae pojednávali skôr o všedných dňoch, problémoch, túžbach černochov a skinheadov zaskočila rastúca politická uvedomelosť rastafariánov. Biela mládež nevedela čo si počnúť s heslom "Späť do Afriky!" a pred zmätenými skinheadmi sa dvere pomaly zatvorili. Nadôvažok sa tlač čoraz viac snažila medzi mladými šíriť rozdiely medzi rozdielnymi etnickými skupinami.
Toto všetko sa odohralo vtedy, keď rasizmus po prvýkrát v Anglicku dosiahol úroveň vysokej politiky. 20.08.1968 Enoch Powell minister vlády konzervatívcov ostrým jazykom zaútočil na prisťahovalcov. Podľa neho cudzia povaha ne-bieleho obyvateľstva sa nedá vmiesiť do britskej spoločnosti a ak sa túto situáciu nepodarí urýchlene vyriešiť, môžu vypuknúť rasové nepokoje. Hoci po zaznení Powellovho prejavu ten musel kabinet opustiť, očakávaný dopad predsa len prišiel. V East Ende čoraz viac ľudí vzhliadalo na politika ako na hrdinu. Dokonca došlo k takým útokom, kde skinheadi s pokrikom "Enoch, Enoch!" napadli ďalších pakistáncov. V lete r. 1972 prepukol ostrý stret medzi skinheadmi a jamajskými prisťahovalcami z druhej vlny v liverpoolskej štvrti Toxteth. Viacerí považujú práve tento moment v skinheadskej histórii za zlomový, ale je treba podotknúť, že tu nešlo stále ešte o rasovo motivovanú akciu, ale udalosti naznačovali, že skinheadi sú schopní mobilizácie aj kvôli takýmto cieľom. Faktor nevypočítateľnosti násilia na začiatku sedemdesiatych rokov nakoniec prispela k celkovému úpadku hnutia. Skinheadi síce nezmizli úplne z ulíc, ale už nie oni reprezentovali dominantný smer medzi subkultúrami. K tomu im dokonca chýbalo aj hudobné pozadie. Prvá, čisto skinheadom hrajúca skupina bola Slade, ktorá bola založená v r. 1969. Čoskoro sa pridala k táboru vtedajších populárnych šlágrových skupín.

Punkový výbuch

V polovici sedemdesiatych rokov vznikol punk, vďaka ktorému sa skinheadi vrátili k nahnevaným začiatkom. Punk vznikol a stal sa populárnym v takom bode vývoja rocku, kedy už vo svete ošúchaných hudobných štýlov a štýlov správania mohlo priniesť vzrušenie len absolútne prelomenie tabu. Znova išlo o najrozčarovanejšie, najokrajovejšie vrstvy, ktoré pľuli na občiansku spoločnosť, dobré správanie, slušný vzhľad, rodinnú idylu, systém a boha, pretože ich myšlienky sa opierali o skutočné existenčné situácie. Zmenené hospodársko-spoločenské okolnosti sa pričinili o vznik nových hudobných štýlov: punkeri so svojou vedome primitívnou surovou kontra hudbou, správaním bez zábran chceli zbúrať tie ideály, ktoré zaplavovali svojou sladkou a ilúzie plnou hudbou celý svet. Hudobný minimalizmus súčasne súvisel aj s odvrátením sa od možnosti vybudovania si kariéry ponúkanej nahrávacími spoločnosťami. Nenávisť punkerov sa sústredila predovšetkým na hviezdne hudobné skupiny a okolo nich sa točiace umelo vytvorené mýty, aspoň zo začiatku.
Mládež sa odvrátila s dovtedy nevídanou nenávisťou od sveta rodičov, ale ich odzbrojujúca technika sa stala čoraz vypracovanejšia. Manipuláciou symboly vzbury jednotlivých zoskupení a vrstiev ponúkli všeobecnému mládežníckemu trhu a takto integrovali spoločenské protiklady za národné. Vzbura sa stala tovarom a extrémita módou. Tlač sa s pravidelnou periodicitou zaoberali novými protikultúrnymi symbolmi a tým pripravila ich prijatie na trhu. Zo začiatku bolo nemysliteľné, aby sa napríklad Sex Pistols, ktorých môžeme považovať za štartéra hnutia punk stali súčasťou hudobného priemyslu. Zároveň, ako to sformuloval Mary Harron, Johnny Rotten a jeho skupina nemali v úmysle vytvoriť nový hodnotový rebríček "len zahryzli do ruky, ktorá ich kŕmila". Manažér Sex Pistols Malcolm McLaren cez album nazvaný "veľký rock´n´rollový švindel" prijal zákulisnú ponuku nahrávacej spoločnosti, okliešťujúc tým samozvanosť punkáčov. Protikonzumné symboly sa tak stali iba ďalším symbolom konzumu a už neznamenali privilégium spodných vrstiev mládeže - iba veku.

Oi-štýl

V tejto hre boli opäť skinheadi tí, kto prehral na plnej čiare, tí ktorí nedokázali vystúpiť z tieňa punku a ukázať svoju samostatnú tvár. Hoci znovuzrodenie začalo povzbudzujúco: punkom spustená hudobná lavína umožnila niektorým do úzadia odstrčeným zoskupeniam ich znovuobjavenie. Takto mohol vzniknúť aj štýl Oi, ktorý oživil hudbu skinheadov obohatenú prvkami punk-rocku a ska.
Pomenovanie tohto štýlu vzniklo obľúbeným bojovým pokrikom skinheadov. Po prvýkrát odznelo v jednej skladbe skupiny Cockney Rejects. Na znovuobjavení skinhead-reggae mali veľkú zásluhu členovia skupiny Specials a ich malá firmička nazvaná 2-tone. Podľa Jeremy Dammersa lídra Specials sa moderné reggae veľmi líšilo od punku a preto sa vrátili ku ska, ktoré stálo o niečo bližšie k britskému Rhytm and Bluesu. V Anglicku vtedy už existovali dve kultúry a samozrejmosťou teda bolo pokúsiť sa ich zblížiť. Názov 2-tone (dva tóny, alebo dve farby) a tiež používanie čiernobielych šachovnicových vzorov malo symbolizovať stretnutie kultúr odvekých domorodcov a prisťahovalcov, čiže už samotným fungovaním popieralo rasizmus. Propaganda vyvinutá 2-Tone podľa niektorých ohlasov predčila ešte aj výsledky organizácie Rock Against Racism. Ale ani toto nemohlo zabrániť tomu, aby sa anglická krajná pravica nepokúsila infiltrovať najprv do radov punkového a neskôr skinheadského hnutia. Od konca 70-tych rokov National Front na čele s Enochom Powellom a tiež British Movement čoraz hlasnejšie oslavovali nacionalistického ducha anglickej working class. Tlač k tomu úplne opačne pochopila nosenie hákového kríža, ktoré bolo často zdobením punkového imidžu. Nebrali ohľad na to, že často nosenie provokatívnych symbolov nemalo za cieľ propagáciu nejakých neonacistických myšlienok, pre punx boli len prostriedkom provokácie. Cieľom bolo predovšetkým pohoršovanie typického anglického všedného občana s protinacistickým postojom, opačným významom symboliky a prejavom nenávisti voči strednému prúdu.

Tričká s hákovým krížom

Keď sa Jim Pursey, spevák Sham 69 v júli 1979 objavil na obálke Melody Makeru v tričku s hákovým krížom, bol okamžite vykričaný za fašistu, hoci paradoxne práve jeho skupina bola jednou z najaktívnejších protirasistických punk-skin skupín. Sham 69 po tomto zbytočne vydávali akékoľvek pozitívne orientované politické skladby, zbytočne spravil Jim Pursey hocičo, aby radikalizujúcich sa skinheadov obrátil na správnu cestu, ich koncerty sa pravidelne menili na krvavý kúpeľ, kde sa skinheadi bili medzi sebou.
Medzitým pod patronátom mládežníckej organizácie National Frontu vznikla organizácia Rock Against Communism, ktorá si vytýčila za cieľ zjednotiť neonacisticky orientovaných skinheadov. V tom čase už na koncertoch prebiehala doslova vojna a pre každú skinheadskú skupinu hrozilo, že ich vystúpenia budú zrušené. Aby sa tomu predišlo, viacero skupín sa spojilo a zrodil sa plán jednej šnúry Oi-festivalu, na ktorom by podľa plánov organizátorov bolo každému objasnené, že väčšina skinheadov nemá nič spoločné s rasizmom. Na druhom koncerte šnúry v júli 1981 vystúpili tri skupiny v Southalle, centre ázijských prisťahovalcov. V roku 1976 sa v tejto štvrti odohral útok, pri ktorom skupina bielej mládeže ubila na smrť osemnásťročného indického chlapca. Nakoľko polícia vylúčila rasový motív činu, obyvatelia štvrte sa rozhodli, vziať spravodlivosť do vlastných rúk. Southall sa stal nebezpečným miestom pre bielych krajných pravičiarov. Tamojšia komunita reagovala veľmi citlivo aj na najmenšie neonacistické aktivity a usporiadanie skinheadského koncertu bolo pre nich poriadnym zauchom. V tej dobe vyšiel výberový album nazvaný Strenght Thru Oi!, ktorý obsahoval nielen hudobné nahrávky, ale aj básne Oi-básnikov. Vydavateľom bol Gary Bushell, reportér časopisu Sounds magazin, ktorý neskôr zarobil obrovské peniaze manažovaním neonacistických skupín a vo svojich článkoch kládol dôraz na násilnú stránku hnutia Oi. Nešťastné zvolenie názvu platne (heslo nemeckej národno-socialistickej organizácie voľného času - Kraft durch Freude) vyvolalo opäť obrovský rozruch pre senzáciechtivých novinárov. Vďaka tomu sa všeobecná mienka pomaly priklonila k názoru a prevzala tento veľmi zjednodušený model chápania, podľa ktorého Oi = fašisti.

Krv a česť

V ten konkrétny večer sa v Southalle zišlo asi päťsto priaznivcov, ktorí mali vyholené hlavy, ale len malá časť z nich patrila do reťazca National Frontu. Chystali sa vystúpiť tri skinheadské skupiny - 4-Skins, Business a Last Resort. Medzitým sa v čoraz väčšom počte pred budovou zhromažďovali polícia a ázijská mládež. Počas vystúpenia 4-Skins časť skinheads začala skandovať heslá National Frontu, načo obyvatelia farebnej pleti z okolia reagovali tak, že napadli miestnosť. Výsledkom niekoľkohodinových nepokojov bola totálne zdemolovaná koncertná miestnosť a 110 ťažko ranených. Po koncerte vysvitlo, že spevák skupiny 4-Skins bol niekdajším členom organizácie British Movement. Rozhorčenie bolo také veľké, že po koncerte v Southalle skupinu už v podstate nenechali nikde zahrať a vydavateľstvo so skupinou zrušilo kontrakt. Skinheadské skupiny spravili všetko preto, aby zastavili nárast a vplyv krajných pravičiarov na skinheadskú scénu. Skupiny Blitz, Infa Riot a Business zorganizovali koncertnú šnúru nazvanú "Oi! Against Racism!" a 9. septembra usporiadali koncert v Sheffielde spolu s inými skinheadskými skupinami. Na plagáte stálo: "Oi! Proti rasovej neznášanlivosti a politickému extrémizmu, ale naďalej proti systému!" Všetko toto ale bolo veľmi málo na to, aby to zastavilo nárast nacistických skinheadov vo vnútri hnutia.
Prvé neonacistické skinheadské skupiny vznikali pod záštitou National Frontu (NF). Medzi nimi boli White Noise a chvíľu aj Skrewdriver, ktorých členovia sa neskôr osamostatnili od pre nich príliš legálne fungujúceho NF. Pod vedením speváka skupiny Skrewdriver Iana Stuarta Donaldsona založili novú organizáciu pod názvom Blood and Honour, ktorá sa vďaka početnému množstvu neonacistických hudobných zoskupení a obchodovaniu s ich materiálmi stala pomerne prosperujúcou. Vybudovali si pevný vzťah s americkými White Aryan Movement a tiež s Ku-Klux-Klan. Mýtus skupiny Skrewdriver v skinheadských kruhoch zaznamenal nárast po tom, čo Donaldson v r. 1993 zomrel pri autonehode.

Vojna skinheadov

"Vyvlastnili si našu subkultúru, praví skinheads niesú rasisti!" - s týmito heslami začína prejav newyorkskej organizácie Mayday Skins, podľa ktorého "sa medzinárodná robotnícka trieda čoskoro zjednotí proti nadvláde boháčskych sviní". Táto zľava prichádzajúca odpoveď je ale len jednou časťou na frakcie rozdeleného skinheadského hnutia. Príslušníci krajneľavicového spektra skinheads (Red Skins, Red London) hovoria o vyvlastňovaní majetku štátom a prerozdelení. Časť skinheadov medzitým nahnevane odmieta akékoľvek politické ideológie. Pre nich znamená byť skinheadom, predovšetkým mať svoju vlastný životný štýl, do ktorého spadajú tanec, pitie a keď sa pritrafí aj bitky, ale nikdy na rasovom podklade. Sú hrdí na svoju subkultúru, ktorá vzišla z čiernej hudby, nenávidia nacistických skinheadov, ktorých opovržlivo nazývajú "boneheadmi". Prvá protirasistická skinheadská organizácia S.H.A.R.P. (Skinheads Against Racial Prejudice - Skinheadi proti rasovým predsudkom) vznikla v r. 1986 v USA. Pomocou jedného celoplošného televízneho kanála sa stali známi v r. 1988. Vtedy sa s nimi spojil spevák anglickej skupiny Opressed - Roddy Moreno. Moreno si založil vlastné vydavateľstvo pod názvom Oi!-Records, ktoré vydáva platne jedine protirasistickým skupinám. Založil anglickú sekciu S.H.A.R.P, aby skinheadi "mali možnosť zoznámiť sa so svojimi koreňmi a navrátiť sa ku svoje kultúre".
Vo Veľkej Británii sa okrem organizácii S.H.A.R.P venuje zjednocovaniu protinacisticky zmýšľajúcich skinheadov Aj Cable Street Beat. Ich názov poukazuje na udalosti zo 4. októbra 1936, kedy došlo na londýnskej Cabel Street ku stretu čiernych košiel Sira Oswalda Mosleyho
a veľkej časti komunistickými demonštrantmi. V Nemecku v r. 1987 dvaja berlínski skinheadi založili prvý protirasisticky orientovaný fanzine - Skintonic. V prvom čísle sa objavilo nasledovné prehlásenie: "Nechceme túto lživú demokraciu, máme už dosť politiky, nemáme už chuť byť ďalej bábkami v rukách prežratých bankárov a podnikateľov. Nepotrebujeme vašu hudbu, nepotrebujeme vaše médiá, ktoré o nás šíria klamstvá!" Vydavatelia Skintonicu sa považovali za príslušníkov robotníckej triedy, ale odmietali sociálnu demokraciu tak isto ako "socializmus DDR". V Baskicku v r. 1983 vznikla skinheadská skupina pod názvom Kortatu, ktorá sa neskôr premenovala na Negu Gorriak (Ťažké časy). 13. decembra 1990 hrali koncert pred trinásťtisíc divákmi pred väznicou La Mancha. Tento koncert je vyvrcholením tradičných demonštrácií, počas ktorých Baskovia už roky demonštrujú za svoju nezávislosť spod španielskej "hrôzovlády". Vlajkonosičom talianskeho Oi!-hnutia sa stala ľavicová skupina Nabat. Definitívnym predelom medzi nacistickými skinheadmi a redskinheadským hnutím došlo r. 1985 kedy vydal Nabat platňu pod názvom "Ďalší hrdý deň", ktorú venovali Nelsonovi Mandelovi a Benjaminovi Noloisovi, ktorý boli v JAR odsúdení na smrť obesením.
Podľa pôvodných skinheadov nesie vinu za preniknutie neonacistických štruktúr do skinheadskej scény predovšetkým tlač. Obviňujú médiá z toho, že mlčali o protirasistických skinheadoch, pričom zaplavovali svet informáciami o tých neonacistických. Tiež ľavicové, protirasistické a iné skinheadské smery nevyvíjajú takú aktivitu ako ich neonacistickí oponenti a tiež nedisponujú takým masmediálnym priestorom. V skutočnosti niektoré z týchto smerov sa viažu aj na iné subkultúry, či hnutia napríklad k punkom alebo anarchistickým zoskupeniam. Protirasistickí skinheadi sa do novín dostávajú len sporadicky skôr ako kuriozita. V Nemecku sa podľa prieskumu z r. 1995 za skinheadov prehlasuje až 8000 mladých ľudí, z toho 41% sú pravičiari, 15% "liberálni" (protirasisti), 26% ľavičiari a 13%odmieta akékoľvek politické smery. Údaje poukazujú na to, že množstvo krajnepravicových skinheadov nedosahuje ani polovicu, napriek tomu je o ostatných smeroch počuť len veľmi zriedka ak vôbec.

(zdroj: http://www.zene.net)