Roy Ellis


I want all you skinheads to get up on your feet,
Put your braces together and your boots on your feet,
And give me some of that oooooooooooold moon stompin'!

Kto by nepoznal, naslávnejší text skinheadskej scény? Niet žiadnej ska a reggae zábavy, na ktorej by táto skladba chýbala. A čo by to aj bol v súčasnosti za pravého skinheada, ktorý by túto skladbu nepoznal do detailov! Bolo to predsa v r. 1969, kedy boli vtedajší autentickí skinheads na vrchole svojho kultu. Robili stomping svojimi botami do rytmov reggae, hudby, ktorá dala scéne svoju farbu. A áno, bolo to presne tak, bola to čierna hudba a černosi, pretože jamajská kultúra mala na skinheadské hnutie veľký vplyv. A správne, skupina sa volala Symarip. Chlapci z Karibiku spravili tie najväčšie hity, na ktoré si aj dnes praví skinheadi radi zatancujú, ako dôkaz rozmanitosti scény. Ja som mimochodom ešte nezažil na party v Berlíne, žeby punker alebo normálny človek odišiel iba preto, lebo skinheadské hity z tých čias niesú jeho záležitosťou.

Dobre teda, takže vtedy existovala táto skupina, ktorej hity sú nesmrteľné, ale čo sa vlastne stalo s členmi skupiny? Kto bol ten, kto tieto známe slová vyslovil, či akoby sa dnes povedalo zarapoval? Dlhý čas sa nič konkrétne o tom nepočulo a v podstate ani nevedelo. Ale zrazu sa v scéne vynorilo meno Roy Ellis spolu s termínmi jeho koncertov. V podobe Mr. Symaripa by teda malo ísť skutočne o stelesnenie otca skladby Skinhead Moonstomp, ktorú poskytol svojej starej a novej poslucháčskej obci. Po tom čo sa pred rokom Roy Ellis predstavil svojim fanúšikom na Ska festivale v Potsdami, 5. novembra 2005 sa naskytla ďalšia možnosť pozrieť si Caleba zvaného Boss Skinhead aj v berlínskom Kato klube v Kreuzbergu a to dokonca v tesnej blízkosti. V tesnej blízkosti doslovne, pretože Roy Ellis sa nevzdal príležitosti pozvať na pódium k poriadnemu skinhead moonstompu svojich krátkovlasých priateľov. V situáciách, v ktorých sa ostatné balvany offbeatu schovávajú za sekuriťákov, si Boss Skinhead užíval so svojim publikom ako za starých čias. Aj v zákulisí sa prezentoval Roy Ellis v ten večer ako veľmi nekomplikovaný a sympatický človek. Po odvedenej práci na zvukovej skúške nemal akútnu potrebu vrátiť sa späť do hotela a sedieť pred televízorom až do svojho vystúpenia. Radšej ostal sedieť pri hudbe a hudobníkoch. Preto sme rýchlo z kaviarne zaopatrili pohodlný gauč do vedľajšej miestnosti v backstage. Hrozivo vyzerajúci stoh stoličiek bol aj s neoceniteľnou pomocou majstra odprataný a tak vzniklo na gauči príjemné familiárne posedenie s možnosťou uskutočniť toto interview.

Roy Ellis - otec legendárnej "Skinhead Moonstomp", hymny skinheadského hnutia z r. 1969. Srdečne vítame v Berlíne!

Thank you very much! Som v Berlíne už po piaty raz. Každopádne prvýkrát som vystupoval na reggae koncerte. Veľmi sa už na to teším, pretože tu v Nemecku mám veľa fanúšikov, ktorí ma ešte nikdy nevideli. Pred dvomi rokmi som bol už v Potsdami a skvele som sa tam bavil. Takže dúfam, že sa aj dnes večer všetci stretneme.

Rok 1969 bol veľkým rokom pristátia človeka na Mesiaci a tiež veľkým rokom skinheads. Aké si mal vtedy v Anglicku dojmy?

Keď sme v r. 1969 pracovali na Skinhead Moonstomp, boli už samozrejme skinheads prítomní. Bolo to vrcholné obdobie skinheadského hnutia. Mali sme veľký dojem z toho čo sa dialo a tiež kopec zábavy okolo toho, na druhej strane, ale skinheads napádali Pakistáncov. My na pódiu sme boli všetci čierni a skinheads nás oslavovali. Takže sme mali zmiešané pocity z toho, že skinheadi na jednej strane napádali Pakistáncov a na strane druhej tancovali na reggae a ska. Hnutia mod a skinhead boli fascinované Symaripom.

My sme narábali so ska, rocksteady a reggae hudbou a experimentovali s nimi. V tej dobe sme nevedeli, čo s tým v hnutí dosiahneme. Nakoniec z toho vzišlo niečo, čo sa o desať rokov neskôr začalo nazývať "2-tone" a "One-Drop". Ale my sme s tým začínali. Naše posledné vystúpenie sme mali v r. 1970 na štadióne vo Wembley. Potom sme Anglicko opustili, aby sme šírili reggae v Nemecku, Rakúsku, Švajčiarsku, Taliansku atď. Tam ľuďom táto hudba ešte nebola veľmi známa. Neplánovali sme vtedy, že sa vrátime do Anglicka. Oženili sme sa a zmenili štýl. Miešali sme tanečnú hudbu s reggae. To šlo takto až do obdobia pred tromi rokmi.

Už dlho žijem vo Švajčiarsku. Asi pred tromi rokmi prišla horda skinheadov ku môjmu domu a zazvonila mi. Zľakol som sa, pretože som nemal poňatia, čo odo mňa chcú. Boli v plnej zbroji, holé lebky, ťažké boty,... pomyslel som si, doriti, čo tí len chcú a skočil som si hore po mačetu. S mačetou v ruke som podišiel k dverám, otvoril a spýtal sa ráznym tónom: "Čo chcete ľudia?" Vieš čo mi povedali? "Chceme len autogram. Dozvedeli sme sa, že Boss Skinhead už 25 rokov žije u nás vo Švajčiarsku a teraz sme sa dopátrali k tvojej adrese." Všetci boli nadšení, že ma môžu vidieť. Povedali, že musím bezpodmienečne znova vystúpiť. Oni ma v živote nevideli na koncerte. A tak sa stalo, že som opäť tu. Skupina sa už v r. 1988 rozpadla. Ale kvôli tomu, že som toho času všetky skladby napísal ja sám - a bol som aj spevák - rozhodol som sa vystupovať teraz sám.

Ten okamih, keď tí švajčiarski skinheadi došli k tebe domov - bol to ten moment, kedy si si povedal, že s tým opäť začneš?

Dá sa to tak povedať. V podstate ma tým k tomu donútili, aby som znovu začal. Medzitým som hudobné povolanie zavesil na klinec. Ako určite viete, vo Švajčiarsku som veľmi známy gospelový spevák. Teraz je Symarip veľmi známe meno. Ale aj "Roy Ellis" je vo Švajčiarsku známe meno. Tak som sa rozhodol robiť obe veci naraz. V novembri a v decembri som s gospelovým chórom na turné a súčasne vystupujem aj so ska skupinami. Je to jedinenčný pocit. Vieš, je dôležité byť flexibilný.

Vráťme sa ku Skinhead Moonstomp: Ako ste ho vtedy dali dokopy? Bola to improvizácia v klube alebo ste to usilovne cvičili v štúdiu? Skinheadi, ktorých je v pozadí počuť...?

Bolo to takto. Predtým ako sa objavil Skinhead Moonstomp, sme hrali ako "The Pyramids". Mali sme aj hit "Train To The Rainbow City". A to už existovali skinheadi a niekto z nahrávacej spoločnosti, u ktorej sme nahrávali LP nám povedal: Vy máte tak veľa hitov a máte veľmi veľa fanúšikov skinheadov. Prečo niečo nezložíte o skinheads? Presne vtedy pristáli ľudia na Mesiaci a Derrick Morgan vydal svoj "Moon Hop". A vtedy nám povedal Graham Goodhall - známa tvár hudobnej scény: Zoberte si rytmus z "Moon Hop" a Roy píše dobré texty, napíš niečo o skinheads..." Tak vznikol Skinhead Moonstomp.

A predstavte si. V Anglicku vychádzali nové platne vždy v piatok. Boli sme práve na ceste do Birminghamu a museli sme zastaviť kvôli semafóru. A vedľa semafóru bol hudobný obchod. Stáli sme na červenú a zrazu sa z obchodu ozvalo: "Yeh, Yeh, Yeh, Yeeeeh, Yeh!". Rozmýšľali sme, že to nieje možné, platňa predsa vyšla len pre pár dňami. Takže sme vošli priamo do obchodu, naschvál som si kúpil jednu kávu a maník za pultom, ktorý nás nespoznal, hovorí: "Platňa ide na dračku ako staré rožky!" Skladba sa potom bleskurýchlo ocitla v hitparáde. Každopádne sa nedostala do najvyšších priečok, pretože riadne rozhlasové stanice ju nehrali. Len pirátske rádiá ako "Radio Caroline", "Radio Luxemburg", "Radio London" atď. Skinheadi boli povestní svojou agresivitou voči Pakistáncom. Preto skladba nemala žiadne veľké promo. Ale napriek tomu - je to hit. Skinhead Moonstompu sa od r. 1969 do r. 2003 predalo niemenej ako 7 miliónov kusov. Ako na singloch tak na kompiláciách. Skladba bola trikrát hitom. Dvakrát našim a raz Specials. A... opäť som tu!

A teraz ešte raz k tej otázke. Ako ste to vyrobili? Mal si k dispozícii skupinu skinheadov, ktorým si povedal: "Počujte, spravíme teraz také a také aranžmá?"

S nahrávkou skinheadi nemali nič do činenia, boli len naši fanúšikovia. Celé sme to urobili ako Symarips. A pre skinheadov to bolo potom také prekvapenie.

Roy, čo ťa vtedy najviac fascinovalo na skinheads?

Ten militarizmus. Bol som vtedy mladý a tiež taký militantný. A skinheads mali taký militatntný zovňajšok ako Navy. Vojenské boty, krátke vlasy. Čo ma ale oveľa viac fascinovalo, to bola atmosféra na koncertoch. Keď si hudbu užívajú černosi je to pekné, ale nie ako fanúšikovia skinheads. Celú hudbu prehĺbia. Spievajú každú skladbu, každú platňu, poznajú naspamäť texty a my na pódiu sme pre nich bohovia. A pri tanci tlieskajú. Černosi toľko netlieskajú. A skinheadi - Roy je na pódiu - a oni skáču okolo, to je fascinujúce.

Na poslednom koncerte v r. 1970 bola časť štadiónu Wembley zaplnená iba skinheadmi, týpci došli z celého Anglicka. Zahrali sme veľa skladieb a oni len poslušne sedeli. Ale keď sme začali hrať Skinhead Moonstomp - "I want all you Skinheads to get up on your feet ...", vyzeralo to, akoby padol gól, všetci v momente vyskočili - "... put your braces together and your boots on your feet ..." vtedy začal bordel na celom štadióne a všetci vtrhli na trávnik. Po tom sme už nenašli v celom Anglicku miesto, kde by sme si mohli zahrať. Vždy sme mali niekoľko sto až tisíc skinheadov na koncertoch, ale usporiadatelia museli na opravy vynaložiť strašne veľa peňazí. Vždy, keď boli na našom koncerte skinheadi, boli poroztĺkané stoličky, porozbíjané poháre, nie kvôli bitkám, ale kvôli silnému stompingu pri Skinhead Moonstomp.

Ale vráťme sa k otázke. Napísal som pre nich Skinhead Moonstomp a zopár iných skladieb. Tomu je už 35 rokov a v živote by som si nepomyslel, že to vydrží podnes. Na to som hrdý. Nebola to nádherná doba. Nebolo to nič výnimočné, len sme mali šťastie, boli sme umelcami na pódiu. A skinheadi možno deň predtým zbili dvadsiatich pakistáncov, ale na druhý deň prišli na náš koncert. Dodnes nikto nevie vysvetliť, čo mali proti Pakistáncom a Indom. Demolovali obchody Pakistáncov, ale my sme na ulici nikdy nemali problémy so skinheadmi. Na pódiu sa nás nikdy nikto nepokúsil napadnúť. Na pódiu bol Symarip pre nich ako Boh. Nakoľko pre týchto ľudí nikto okrem nás nespravil hudbu. My sme im venovali celú platňu: "Skinhead Moonstomp", "Skinhead Jamboree", "Skinhead Girl", atď. Nie iba ja, ale aj môj partner Monty Montgomery resp. Monty Neysmith, ako sa vtedy volal.

Aj dnes sme ešte v Anglicku pre skinheadov na pódiu ako bohovia. Pred pár týždňami sme boli v Club Ska v Londýne. A posledná skladba bola Skinhead Moonstomp a ja som musel z pódia doslova utiecť. Nakoľko nás nevideli skoro 35 rokov. Na pódiu si videl iba hulákajúcich holohlavcov, ale žiadneho Roya Ellisa. Vtedy som vždy vystupoval na pódiu v boots and braces a teraz v Londýne opäť. Boli takí šťastní a držali ma vo vzduchu a skandovali "These boots are made for stompin". Po koncerte bol celý lokál plný porozbíjaných pohárov. Skákali po pivových fľašiach, mohli ste črepiny preosievať, na také jemné kúsky ich roztĺkli. Bol to nádherný pocit po takej dlhej dobe. Mnoho starých skinheadov tam bolo tiež. Som ani nevedel, že je tak veľa starých skinheadov - mali aj 70 rokov! Vždy som si myslel, že to je len pre mladých ľudí. Ale niekto mi to potom vysvetlil. "Nie, skinheadské hnutie je také isté ako keď príde nejaká Rock´n´Roll Star alebo Country Star alebo Rolling Stones alebo Mick Jagger. Vždy sú tam fanúšikovia v ich veku, nielen mládež." Skúste si predstaviť 70 ročného skinheada vo vysokých botách, žiadne zuby atď. Je to veľmi super pocit. A oni ti hovoria: "Videl som ťa pred 35 rokmi a vtedy som mal 35 rokov! A mimochodom toto je môj syn, ten je tiež skinhead." To je naozaj výnimočný pocit. Nádhera.

Už si to predtým spomenul, tvoje hlavné zamestnanie teraz je gospelový spevák...

Áno pravda, ale musím dodať, že je to teraz tak na pol s gospelom a na pol "on the road" s rozličnými skupinami. Je tak veľa ponúk. V decembri prídem opäť so Soulfood International. V januári idem do Španielska.

Môj comeback a gospel je tak 50:50. V lete nemám žiadne gospelové vystúpenia. Gospel s mojim chórom funguje predovšetkým v novembri a decembri, v čase adventu, vtedy ľudia počúvajú túto hudbu. V lete vystupujem na rôznych svadbách. Ľudia, ktorí vidia moje vystúpenia s gospelom hovoria: "To bolo super, to by som chcel mať na svadbe. Takže toto robím už asi dvadsať rokov. Predtým, než som znova začal so ska a reggae, som v lete robil soul väčšinou pre nejaké firmy a skoro žiadne gospelové koncerty.

My gospel spájame s hlbokým náboženským presvedčením. Čo znamená viera pre teba?

To je dobrá otázka. Ak niekto vyrastal v náboženstve, je to ťažké zformulovať. Viem, že Boh existuje. Vyrastal som medzi čiernymi v Amerike a na Jamajke. Tam je to povinné, chodiť do kostola. Som jednoducho tak naprogramovaný, že je pre nás viera veľmi dôležitá. Je jeden Boh, musíš sa modliť a chodiť do kostola. Si katolík a preto vieš, že to tak je. Vyrastal som s náboženstvom, musel som spievať gospel, to znamená, že som svoju kariéru začal ako spevák v kostole. Najlepší americkí a jamajskí speváci majú túto biografiu. Všetci začali so spevom v kostoloch. Neskôr sa to rozdelilo na blues a soul a gospel a funk. Ale je jedno čo kto spieva, každý černoch má gospelové korene vo svojom hlase.

Od George Marshalla, biografa skinheadského hnutia ("The Spirit Of ´69 - A Skinhead Bible") pochádza nasledujúca veta: "A v dňoch posledného súdu, budú prekračovať nebeskú bránu decká v ťažkých botách a trakoch. Len počkajte!" - súhlasíš s tým?

Jasné, je to správne, možno k tomu príde. Je večná škoda, že existujú skinheadi, ktorí niesú v poriadku. Bolo by perfektné, keby sa to dalo zmeniť. Niekedy by som si prial, aby prišla dobrá víla a - bing - všetko by zmenila. Ale inak, by bolo super, keby to vyšlo, som za to. V nebi by sa stompovalo. Práve som nahrával na novú platňu od Liquidators, ktorá vyjde len budúci rok. Mám na LP jednu skladbu "I've got boots, you've got boots, all of the Skins got their boots. When we stomp into the rocket we gonna crossing and stomp all over the moon …". Neviem, vždy som písal veľa skladieb o Mesiaci, nebi a hviezdach, neviem prečo. Možno budú v nebi niekedy iba skinheads. Možno aj Svätý Peter na nebeskej bráne má ťažké boty a traky!

No áno, toto je len fantázia. Ale je super si niečo takéto predstavovať. Človek musí niekedy snívať. Veľa vecí v biblii nebolo presne tak, stále sa predsa prepisovala. Veľa vecí v biblii je filozofia. Veľa vecí, čo je tam napísaných sa nedá brať doslovne. Sú to len príklady a človek musí mať pri tom fantáziu.

Keď už sme pri tom fantazírovaní, ešte jedna otázka. "Skinhead" a "Reggae" sú v očiach verejnosti a jej klišé v absolútnom protiklade. Skinheads, to sú tí, čo sa mlátia, reggae, to je Bob Marley, náboženstvo, oslobodenie. Ale existuje skinhead reggae a to je skvelá hudba, ktorú ste vtedy robili a ktorú robíte opäť. Prial by si si, aby v rádiách častejšie púšťali skinhead reggae?

Je to škoda, ja si to myslím stále. Je tak strašne veľa skinheadov všade na svete, ale skoro žiadna skinheadská hudba v rozhlase. Škoda, je to presne ako v Anglicku v 1969. Skinhead Moonstomp sa nikdy nehral v národnom rádiu, len v pirátskych. Ale aj napriek tomu sa stal hitom. O desať rokov neskôr - Specials, Madness, tie všetky sa hrali v rádiách. My sme to tiež dosiahli, ale až v r. 1980. Keď Skinhead Moonstomp vyšiel od Specials, bol Nr.1 v hitparáde. Za mojich čias by to nebolo možné. My sme práve nemali šťastie. Náš Skinhead Moonstomp sa síce dostal do hitparády, ale nie tak vysoko ako od Specials. To nehrá žiadnu rolu, autorské práva sú aj tak naše. Ale škoda, že sa to vtedy nestalo hitom Nr.1. Napriek tomu bol hitom celkom trikrát. V r. 1969 raz a dvakrát v r. 1980. Verzia od Specials na prvom mieste je remix našej verzie zo 44. miesta.

Ale...možno k tomu niekedy dojde. Je jedno vysielanie v Španielsku na Radio Madrid, každú stredu, tam hrajú veľa skinhead reggae. Robí to jeden môj dobrý priateľ z Liquidators, ktorý púšťal moju novú platňu. Je aj vysielanie v Hannoveri Siggiho Seidela, ktoré sa volá "Bluebeat In My Soul". On tiež púšťa veľa skinhead reggae. Vlastne týždeň skinhead reggae, týždeň staré reggae a northern soul, týždeň iba ska a týždeň dub. Ale na Vive alebo MTV nebolo skinhead reggae ešte nikdy. A to je škoda. Skinheadské hnutie, ska a skinhead reggae je predsa dosť veľká značka. Môjmu novému CD by sa všade darilo. Ale všade to isté, skinheadskú hudbu my nehráme. Myslím, že to je diskriminujúce. Verejné stanice hrajú dokola to isté, to je jednoducho monotónne.

Prejdime k tvojej hudobnej tvorbe. Ty si sa v r. 1966 vrátil do Anglicka, ak som dobre informovaný...

...nie, bolo to v r. 1961. Mal som vtedy štrnásť a pol roka. Bol som najmladší.

1961 a v nasledujúcich rokoch prišla veľká éra jamajského ska. Robil si už hudbu aj v tej dobe?

Nie, až v sedemnástich. Vtedy som zložil prvú skladbu. Mimochodom je teraz aj jedna celkom nová webová stránka Symarip. Tam je podrobná biografia skupiny a mňa. Hovorím tam o tom, ako som prišiel do Anglicka a ako som nahral svoju prvú platňu. Nájdete tam všetko. A môžete si ju aj uložiť, pretože je stále upgradeovaná. Takže v sedemnástich som nahral svoju prvú platňu. Boli pri tom nasledovní ľudia: Rico Rodriguez na saxofóne, Georgie Fame na klávesy, Tony Washington na klavíri, Ernest Ranglin, najznámejší gitarista z Jamajky, ktorý bol napol černoch a napol Číňan. Bol som vtedy veľmi pyšný na to, akí ľudia ma sprevádzali pri mojej prvej platni. Nahral som to znova na mojom novom CD.

To je úplne nové CD však?

Áno. Volá sa "The Skinheads Are Coming". Čiže anglický názov. Nad tým bude názov po jamajsky. A cover bude naozaj zábavný. Bude na ňom vidieť dlhú ulicu s približne dvadsiatimi skinheadmi. A na prvý pohľad to bude vyzerať, akoby ma chceli napadnúť a ja mám strach, že mi chcú dačo urobiť. Ale keď sa prizriete lepšie uvidíte, že majú v rukách CDčka albumu "Skinhead Moonstomp" a perá v rukách a chcú odo mňa autogram. Na zadnej stránke je, ako sedím a rozdávam autogramy a skinheadi stoja v dlhočiznom rade na podpis. Je to pekný obal s fantáziou. Ak toto zbadajú v hudobnom obchode skinheadi, určite si vezmú album do rúk a kúpia si ho. Je na ňom skutočne dobrá hudba. Tiež som posielal do Anglicka a Nemecka rozličným ľuďom povinné výtisky, a podľa nich to bude ska album roka 2006. Som preto nesmierne šťastný, že som tu opäť. Bol som mnohokrát v Amerike, v Las Vegas, ale na gospelových koncertoch. Mi hovoril nedávno jeden týpek z Aggrolites, jedna známa mladá skupina z L.A, ktorá ma sprevádzala, že: "Keď pôjdeš do Ameriky, alebo Mexika alebo Japonska, tak si ani predstaviť nebudeš vedieť, ako veľa fanúšikov má Symarip. Symarip sú veľmi známi, možno známejší ako Specials. Nakoniec veď ste založili Skinhead Moonstomp scénu. A my sme už videli hocikoho, len vás nie." Takže ľudia sú nadšení. Dostávam nespočetne veľa telefonátov a e-mailov z Ameriky, Ruska atď. Ľudia sa ma pýtajú, kedy prídeš ku nám na šnúru? Ale príde na všetko časom.

Vystúpiš niekedy v budúcnosti opäť pod názvom "Symarip"?
...Mr. Symarip

To znamená, že vaša stará skupina sa už nikdy nedá dohromady?

Nie. Ale jeden z bývalých členov spolupracuje. Je to Monty Montgomery, náš klávesista. On skladá zvlášť skladby a bol pred pár týždňami aj na našom koncerte v Londýne. Mám potom veľkú šnúru v Japonsku a Monty ide taktiež s nami. Obaja sme skvelí showmani. Každopádne on žije v Atlante. Ak si usporiadatelia môžu dovoliť zaplatiť mu odtiaľ cestu, bude spolupracovať. Ale z 90% robím všetko sám ako Mr. Symarip.

Ešte jedna otázka: Laurel Aitken pre vás onehdy zložil skladbu...

On nás zastrešil a my sme boli jeho sprievodná skupina. On bol taktpovediac starým otcom ska. Keď začínal, priniesol boogie woogie, shuffle, či ako sa to volalo. Bolo to niečo ako ska, ale tá predstava bola ešte neznáma. Keď sme ho doprevádzali, mal ešte veľa boogie woogie a tiež veľa latina v hudbe, nakoľko bol Kubánec, čiže veci ako Labamba a tiež aj veľa spieval po španielsky a také slaďáky a podobné veci ako bluebeaty typu "Oh, Mary Lee,..." (napodobňuje rytmus). Tiež sme robili predkapelu Laurelovi a mali sme s tým obrovský úspech v Anglicku. A potom nám Laurel povedal, že by sme mohli robiť doprovod aj Prince Busterovi. On bol vtedy práve s "Ten Commandments Of Man" v hitparáde a mal s tým obrovský úspech. Zháňal doprovodnú skupinu, takže sme vďaka Laurelovi mali obrovskú šancu. Mohli sme sprevádzať aj Desmonda Dekkera a Millie Small. S Millie sme dokonca spravili aj LP, a taktiež jednu s Desmondom. Sprevádzali sme aj: Ethiopians, Jackie Edwards, Owen Grey, Toots And The Maytals. A potom prišiel náš prvý hit "Train To The Rainbow City" pod názvom "The Bees" - ešte nie ako Pyramids alebo Symarip. Dostali sme sa vtedy do kontaktu s Eddie Grantom, a on bol producentom našej skladby. Ale som Laurelovi nesmierne vďačný za to, že sa nás ujal. Bez neho, by som tu teraz možno nesedel. On pre nás zložil prvú platňu - "Jesse James Rides Again", jednu inštrumentálku a "Because I Love You" na strane B.

Laurel a ty - vy ste boli po celú dobu v kontakte? Prakticky až do jeho smrti?

Áno, presne. Sranda je, že Laurel je starým otcom ska. Ale on došiel do skinheadskej scény až po tom, čo sme my opustili Anglicko. Predtým nemal toho so skinheadmi veľa do činenia. Ale potom sme zrazu počuli Laurela v rádiu "Skinhead, skinhead,..." A tiež v televízii. Zrazu pri ňom stálo na pódiu veľa fanúšikov z radov skinheadov. Bola to v podstate naša scéna. Ale sami sme si na vine. Nakoľko my sme odišli a Laurel si povedal, že teraz bude pokračovať on. Mal tiež potom so skinheadmi hit.

Mal som koncert vo Švajčiarsku a pozval som na neho aj Laurela. Bavili sme sa spolu a on tvrdil, že bola škoda, že sme nepokračovali. Ale on by si želal, aby sme po jeho smrti prevzali v reggae scéne jeho miesto. A presne k tomu aj došlo. Zložili sme pre neho peknú skladbu "Laurel´s To Laurel" na DVD ako Tribute to Laurel. Hovoril som mu: "Monty a ja sme pre teba zložili skladbu, volá sa "Laurel´s To Laurel." Bol strašne urazený. Povedal: "Napíš producentovi, že nechcem žiadnu poklonu, ja predsa nie som mŕtvy." To bolo pred dvomi rokmi - a teraz umrel.

Poslal som jeho manželke peniaze a tiež som s ňou hovoril. Vravela, že potrebuje pomoc. A preto idem teraz do Španielska 27-28 januára a spravím gratis koncert. Usporiadateľ zaplatí cestovné a hotel, ale ja nezoberiem žiadny plat. Laurel už nemal žiadne peniaze, úplne zbankrotoval. Ako starý muž bol stále na pódiu. Vôbec sa nešetril, pretože potreboval peniaze. Škoda. A teraz umrel a ostalo po ňom strašne veľa zmlúv, ktoré už nedokázal dodržať. Na koncerte pred pár týždňami v Londýne mal byť ako naše prekvapenie a to sa už nikdy neuskutočnilo.
Takže robím čo viem. Hovorím, som veľmi vďačný človek. Nedokážem vždy iba brať, musím aj niečo dávať. Nie som bohatý. Možno ak raz aj ja odídem, spravia ľudia pre moju ženu benefičný koncert. Musíme si pomáhať nazájom, ak sa to dá.

K tebe a Laurelovi ešte jednu otázku. Bavili sme sa krátko o skladbe "Skinhead Girl". To je obrovský hit na našich party. Mal s touto skladbou Laurel niečo do činenia?

Tá skladba bola prevzatá strašne veľa ľuďmi, dokopy asi desiatimi. Laurel tiež spieval nejaké veci z nášho repertoáru, ale nemá so "Skinhead Girl" do činenia nič. Ale je to pekné, keď to všetci spievajú. Bad Manners, Specials, tí to nahrali, veľa ľudí v Španielsku a Amerike tiež. Aj Skinhead Moonstomp nahralo veľa ľudí. "Train To The Rainbow City" som dokonca počul v španielčine. Od Peeping Toms.

Roy, takže sa môžeme tešiť na veľa publikačnej činnosti a možno aj na zopár znovuvydaní starých nahrávok - plánuješ čosi také?

Staré nahrávky znova aktivovať? Možno v budúcnosti, ak dostanem dobrú ponuku. Ale veľa ľudí chodí za mnou a chcú robiť remixy mojich nahrávok. Veľa mladých skupín chodí tiež a chcú odo mňa nejakú novú vec, ktorú by dali na svoju platňu. Dve skladby som nahral na novú LP Kalles Kaviar. Iná skupina zas žiadala o skladbu Delroya Wilsona "Better Must Come". Dostávam veľa ponúk, ale žiaľ nemám na to tak veľa času. Pred rokom vyšiel album "The Best Of Symarip". Je na ňom veľa starých vecí, ktoré boli uložené viac než tridsať rokov.

Takže sa do budúcna môžeme tešiť na množstvo tvojich koncertov...

Dúfam že áno. Chcel by som spievať tak dlho, ako budem môcť, ale človek život neovplyvní. Dnes si ešte tu a zajtra tu už byť nemusíš, môžem len dúfať. Niekedy si predstavujem, že som veľvyslanec tejto hudby. Keď stojím na pódiu, cítim sa ako kazateľ, ako Bob Marley. Moja hudba je veselá, hudba pre skinheads. V mojich veciach nenájdete ani stopu po násilí. Sú to všetko veselé veci, ktoré si môžete pospevovať a na ktoré ľudia nemôžu nikdy zabudnúť. Aj na mojej novej platni je znovu skinheadská hudba, ktorú si môže hocikto pospevovať. Sú to veselé texty, veci na zasmiatie. Napríklad "Back From The Moon" (spieva pasáž zo skladby). To je tá hudba, na ktorú skinheadi povedali, že sme pre nich bohovia. Mňa volajú stále "The Boss". Mnohí mi hovoria aj "Caleb" kvôli Skinhead Moonstomp. Vtedy hovorievam, že sa nevolám Caleb, ale Roy. Ale oni mi aj tak zdravia: "Nazdar Caleb".

Budeme dnes večer počuť "Back From The Moon?"

Áno, bude to druhá skladba v poradí. Tá prvá bude vec z môjho soulového programu, prerobil som ju na reggae. Spýtal som sa skupiny, či to tak môžem urobiť a oni mi povedali, že žiadny problém! Zvyčajne je mojou prvou skladbou "Back From The Moon", to znamená, že som "back". Bol som síce dlho preč, takmer 35 rokov, so Skinhead Moonstompom sme sa takpovediac prestompovali až na Mesiac a teraz sme "back from the moon".

Takže si vychutnáme nádherný večer s Royom Ellisom. Srdečná vďaka, že si prišiel do Berlína a veľká vďaka za poskytnuté interview!

(Zdroj: www.voiceofculture.de)