Reggae story pre skinheadov

Stále len to Skinhead reggae...vždy ma to vytáča ak niekto hovorí, že počúva "Skinhead reggae"...vtedy mi prebehne hlavou: "Ty sprostý zasran, pravdepodobne nevieš vymenovať ani troch takých interpretov, ktorí boli v tomto žánri výnimoční..." Alebo: "Ty dement, takže ty počúvaš Skinhead reggae čo? A s takzvaným "normálnym" reggae je čo?" A nakoniec vždy zvíťazí tá tretia myšlienka: "Držím hubu a myslím si svoje..." Radšej teda nehovorím nič a nechávam si to pre seba a píšem túto sračku...aký som jebnutý!

Takže ako to je vlastne s tým posraným Skinhead reggae? Čím sa líši táto hudba od overeného gresového reggae? Podľa mňa v ničom, tento názov je iba marketingový výmysel, kvôli lepšej predajnosti platní. Fasa kapitalisticky to znie, nie? Nebude veľkým prekvapením, že tento hudobný štýl vznikol, keď sa objavili v Londýne prví skinheadi. Nebudeme sa tým tisícikrát zaoberať, ako to celé vlastne vzniklo. Čierni prisťahovalci so skvelou hudbou a working class deti, ktorým sa to ihneď zapáčilo...atď...každý to poznáme. Ska, rocksteady, reggae - dobré nie? Keď prvá jamajská vlna dorazila do Anglicka, vtedy začalo Skinhead reggae. Čiže našiel sa taký výraz, ktorý je dnes už len skvelým označením celého tohto hudobného smeru. Pretože samotné "reggae" znie príliš hippisácky, nie? Skinheadi tvorili významnú úlohu v histórii jamajskej hudby. Reggae hudobníci sa radi opierali o skinheadské obecenstvo, pretože predstavovalo fixnú poslucháčsku vrstvu. Aj to bol dôvod, kvôli ktorému reggae hudobníci neopustili skinheadskú scénu. Koncom 60-tych rokov to začalo celé utíchať. Tí, čo vtedy žili tvrdia, že éra skinheadského reggae netrvala príliš dlho, asi tak od r. 1968 do r. 1971 max. r. 1972. Na obaloch platní sa aj dnes objavuje toto zvučné pomenovanie. "Lepšie sa to predáva" - tvrdia zlé jazyky.

Tí ľudia, ktorí boli aj v starých časoch aktívni (a aj dnes nimi sú), ešte viac "vyzreli" a ak ešte žijú, mladší už nebudú. Laurel Aitken má už nad sedemdesiat! Derricka Morgana podnes nazývajú: "The King of the Skinhead-reggae". Mimochodom jeho hudba sa dá rovnako zaradiť aj do ska, rocksteady alebo bluebeatu, či čojaviemčoho ešte! Čiže tento štýl nebol v Anglicku príliš dlho. Je dosť možné, že skinheadi boli prví a aj najvernejší fanúšikovia reggae, ale aj obyčajné davy sa začali o tento štýl viac zaujímať. To malo za následok vzdialenie sa skinheadov od tohto štýlu. "Keď sa niečo stane známym, stojí to za hovno". Týmto povrchným heslom ani niesme tak ďaleko od pravdy, pretože s rastúcim záujmom o reggae sa táto hudba začala vyvíjať negatívnym smerom. Témy ako rastafari a marijuana sa veľmi premnožili a veľa skinheadov sa odvrátilo od reggae. Ani dnes už neexistuje táto hudba. Ak si predstavíme, ako veľa skupín existuje a ako málo z nich hrá pôvodné reggae, ktoré by malo výraznejšie skinheadské publikum? Možno by sme tu mohli spomenúť Hepcat. Ale takto tomu bolo iba v Anglicku. Na Jamajke tento proces začal oveľa skôr, a až omnoho neskôr sa dostal ku nám.

Vráťme sa trochu v čase do 5-eho augusta 1962. Miestom je Jamajka a práve prebiehajú oslavy Dňa nezávislosti. Dobrá nálada mala vplyv aj na ska, preto tento hudobný žáner zažíval rozkvet. Predtým Alpha Boy School vytvárala rôzne slávne osobnosti. Ľudia ako Don Drummond alebo ostatní hráči na dychové nástroje sa naučili hrať práve v Alpha Boy School. Don Drummond nebol práve najlepším týpkom, v 65-om sa dostal aj za mreže...podľa tohto asi naozaj zabil svoju priateľku. Ale aby sme si celý tento príbeh priblížili budeme potrebovať aj človeka menom Clemente Dodd. Mister Dodd, známejší skôr pod menom "Sir Coxsone Downbeat" patril k tým málo ľuďom, ktorí aktívne podporovali jamajskú hudbu, mali vlastné štúdio a mohli tak šíriť hudbu reggae. Začiatkom mája 2004 zomrel ako 72-ročný vo vlastnom štúdiu na infarkt! Krátko predtým mu na jeho počesť usporiadali veľkolepú oslavu, ulicu Brentford Road jamajská vláda oficiálne premenovala na "Studio One Boulvard" a zažil ešte kopec ďalších osláv koncom apríla. Týždeň na to "Kráľ soundsystémov" umiera. Šok, ktorý ľudí hlboko zasiahol. Niečo ako smrť niektorého z Ramoneov alebo podobne. Hoci ja si o témach "zbožňovať niekoho ako idol" myslím svoje. Clement Dodd sa narodil v Kingstone, zo začiatku pracoval ako automechanik. Neskôr čoraz častejšie pomáhal svojej matke v potravinách a púšťal v obchode hudbu.
Zo začiatku mali na neho veľký vplyv rádiá ako "Voice of America". Neskôr odišiel do Ameriky a po návrate domov bol plný veľkolepých plánov. Vznikol nápad soundsystému. Prvý človek, ktorý spravil Sound System sa volal Tom "The Great" Sebastian. Ak sa niekto zaoberal starou jamajskou hudbou, určite si všimol, že vtedajší interpreti radi používali "egomasírujúce" pseudonymy, Spomeňme si napríklad na "Princ Bustera" alebo "King Stitt - The Ugly-ho. Vtedy bol v Amerike len jukebox, ale Jamajka prišla rýchlo na úspech skrytý v soundsystémoch. Coxsone bol medzi prvými, ktorý rozprával počas púšťania platní. Tu má svoje korene aj rap a hiphop. O tom sa ale nechcem rozširovať. Interpreti začali "toastovať", takže sa veľmi rýchlo uchytil tento nový štýl. Ako som spomínal štýl zažíval svoj rozkvet v 60-tych rokoch, ale už uprostred 50-tych rokov bol na ostrove veľký záujem o tento štýl. Priateľ rodiny Clementa Dodda, Duke Reid mal už vtedy svoj soundsystém. Zvonku to vyzeralo akoby Coxsone a Duke Reid (nazývali ho tiež "The Trojan") boli veľkí rivali. Reid bol ex-policajt a svojou hudbou oslovoval úplne inú vrstvu, ako omnoho mladší Coxsone. Hudba Coxsonea oslovovala skôr širšie vrstvy, to sa prejavovalo predovšetkým počas soundclashov, ktoré sa uskutočňovali prevažne v pondelok v rôznych tanečných halách. Soundclash nieje nič iné, ako žúr, kde hrá viac ľudí na svojich soundsystémoch, ale repráky znejú po celej hale.

Pojem DJ bol už aj vtedy známym, len vtedy DJom nazývali toho, kto kvôli zabávaniu počas hudby používal aj svoj vlastný hlas, dnešných DJov nazývali vtedy Selectormi. Coxsone často vyrukoval s raritnými vinylmi, ktoré nepoznal ani sám Duke Reid, takže sa stal rýchlo miláčkom obecenstva. Bol známy tým, že vždy zoškrabal z platní nálepky s menom interpreta, aby tak zatajil jeho identitu. Takto bránil ostatným, aby sa ťažšie dostali ku skladbám, ktoré hrával a nevedeli ho kopírovať. Ale nielen Coxsone bol, kto stváral podobné hlúposti z presvedčenia.

R&B začalo v Amerike umierať o niekoľko rokov predtým a práve začala rock´n´rollová horúčka, ktorá sa na Jamajke absolútne neuchytila. Coxsone rýchlo prišiel na to, že je čas vymyslieť dačo nové - urobiť nejakú svojskú hudbu, takto začal Local Recordings, nahrávanie svojej vlastnej hudby. Začala prvá hudba, calypso, tango a podobne a k tomu trochu R&B. Na začiatku 60-tych rokov si Coxsone otvoril svoje prvé štúdio na Brentford Road. Ľudia stále túžili po novej hudbe, a tak Coxsone a jeho spolupracovníci pomaly prišli na to, že samotné kopírovanie už nestačí, ale kľudne sa môžu pustiť do vyrábania niečoho, čo dovtedy ešte nebolo. To bol okamih zrodenia Ska!

Vďaka tomuto vývoju vznikli aj The Skatalites, ktorí sú podnes podľa mňa neprekonateľní. The Skatalites bola "domáca" skupina Studio One, hrali hudbu pre spevákov, ktorí v Coxsoneovom štúdiu nahrávali svoje platne. Za krátky čas vznikol nespočet nových skladieb, a aj úspech nenechal na seba dlho čakať. The Skatalites oficiálne hrával u Coxsonea, od rána od 9-tej do 17-tej poobede. Medzi členmi boli také mená ako Tommy McCook, Jackie Mittoo alebo Roland Alphonso, dúfam, že ich nemusím nikomu predstavovať.
Počas tohto obdobia vzniklo niekoľko stoviek interpretov Studio One, ktorých nebudem menovať, ale napríklad aj Laurel Aitken a Bob Marley tu hrali na začiatku svojej kariéry. No boli aj interpreti, ktorí svoju hudobnú dráhu začínali v armádnych súboroch. Zdá sa, že v tom období dennodenne opúšťali lisovne geniálne platne. Tieto dosky boli prototypmi hudby Ska.

Nahrávky sa skoro vôbec neupravovali. Ak si vypočujeme niektoré z platní prídeme na to, že dychové nástroje sú počuť často príliš nahlas. Coxsone a jeho spolupracovníci v štúdiu prichádzali na nové skúsenosti. Prišli na to, že z boxov vychádzajúci zvuk sa dá oveľa krajšie nahrať, ak sa nenahráva spred reprákov, ale spoza nich. Zozadu repráku boli ale basy vždy pretiahnutejšie, takže trochu prestavali zostavu, aby mohli nahrávať touto novou technológiou. Každú nedeľu sa veľa ľudí zišlo priamo v štúdiu, aby sa otestovali ako speváci. V štúdiu išla práca vždy naplno a vyrábalo sa veľa tzv. Dub-platní, čiže referenčných dosiek. Ska vzniklo pod vplyvom viacerých hudobných štýlov, či už to bolo R&B, Blues, Jazz, Easy Listening alebo čokoľvek, ale je jasné, že Coxsone a jeho družina boli vo vzniku tohto fantastického hudobného štýlu veľmi nápomocní. A Ska sa stalo základom Rocksteady... ktorého začiatky môžeme hľadať niekde strede r. 1966. Ska sa spomalilo, resp. muselo sa spomaliť, pretože ľudia túžili po tanci pomalšieho rázu, kvôli, ako legenda spomína - neznesiteľnému teplu. Spomínané klišé v tanečných halách pózujúcich pekne oblečených chlapcov nevzniklo vtedy, ale až v Anglicku. Prvý nezávislý vydavateľ, ktorý vydával jamajských interpretov pod licenciou bol Melodisc. Melodisc bolo zabehnuté vydavateľstvo, ktoré už od r.1957 dovážalo hudbu čiernych hudobníkov do Anglicka - vtedy ešte vo forme Calypsa! To sa robilo prostredníctvom 7". Medzi inými bola na nich aj hudba Lorda Kitchenera.

V r. 1960 vznikol sublabel Melodiscu Blue Beat, ktorý sa zameriaval čisto na platne jamajských interpretov. Druhým bolo hlavne jazzové vydavateľstvo Esquire, ktorého neskoršia vetva sa stala známou pod názvom Starlite Records. Cieľom vydavateľstva bolo priblíženie a spopularizovanie Ska britskej poslucháčskej obci. Fungovanie Starlite nebolo dlhé, ale predsa plodné. Medzi inými vydali na britskom trhu aj hudbu Laurela Aitkena. Čo je zaujímavé, že Laurel Aitken pôvodne nebol Jamajčan, ale Kubánec. Keď začal robiť hudbu v 50-tych rokoch, všetci ho poznali pod menom "El Cubano"... Vydavateľstvo Blue Beat pod vedením Emille Shalitt sa ujalo o niečo lepšie a do r. 1963 ovládalo trh. Zadováženie zbožňovaných platní z ďalekej Jamajky sa riešilo importom. Každý mesiac dovážali približne 20.000 platní priamo z Jamajky do Anglicka. Tieto platne sa dali dostať predovšetkým v obchodoch jamajských imigrantov. Túto jedinečnú príležitosť využil Jamajčan žijúci v Londýne menom Chris Blackwell. Založil si vlastné vydavateľstvo pod názvom Island Records a výborne zúročil svoje kontakty s domovom. Island Records sa stalo určitou konkurenciou Blue Beatu.

Kým na Jamajke začalo utíchať klasické Ska a ako som spomínal spopularizovalo sa Rocksteady, v Anglicku môžeme hovoriť len o prvých vplyvoch Ska. "Al Capone" Prince Bustera (Blue Beat) alebo "Guns of Navarone" od Skatalites boli na Jamajke už dobré 2-3 roky zabehané skladby, v Anglicku sa však úspešne začali točiť na gramofónoch až v r. 1967. Stav, ktorý sa stal neskôr zvykom. V Jamajke vychádzajúce platne všeobecne vychádzali v Anglicku až po roku. Napríklad Desmond Dekker "007" a The Ethiopians "Train to Skaville". Blue Beat ku koncu 60-tych rokov vydával čoraz menej Ska platní, takže Island ho rýchlo vytlačil. Samozrejme nebolo treba dlho čakať a začali sa objavovať nové vydavateľstvá, medzi ktorými najvýraznejšie boli Pama Records, a Trojan Records, hoci tieto boli len sublabely Island Records. Trojan začal zo začiatku vydávať nahrávky Studio One a Treasure Isle. Prvá produkcia vyšla v lete 1967, bola to 7" Duke Reid & The Freedom Singers - "Judge Sympathy". Aj ďalších desať vydaní boli diela Duke Reida. O dobrý rok neskôr sa podarilo Trojan Recordsu osamostatniť. Skutočne prerazil až v lete r. 1969, keď vydal Trojan sériu kompilácií "Tighten Up". Tieto výberovky obsahovali vždy najlepšie sa predávajúce materiály za posledný rok, za celkom prijateľnú cenu a vďaka tomu sa obchod rozbehol. Trojan Records viedol na anglickom trhu. Ako na páse sa začali vydávať nové a nové platne (Upsetters, Jimmy Cliff, The Pioneers atď.) - dokázali viac než ktorékoľvek iné vydavateľstvo.

Pama vznikla v ten istý rok ako Trojan. Zakladateľmi boli Harry a Jeff Palmer. Svoje prvé veľké úspechy dosiahli v r. 1968, keď vydali album The Rudies - "Train to Vietnam". Počas r. 1969 sa stali Trojan Records a Pama veľkými rivalmi, ale to nemalo žiadny vplyv na predajnosť platní. Skinheadi si vždy kupovali všetky reggae platne a bolo im jedno či ich vydal Trojan alebo Pama. Trojan mal povedzme výhodu v tom, že ich typické reggae šlágre boli veľmi populárne aj medzi popovými fanúšikmi, takže oslovovali širšie vrstvy. Pama zas mala uhľadenejší a jedinečný design obalov platní. Uverejňovala aj rôzne cenné informácie na zadnej strane platní, čo veľa zavážilo na ich kvalite. Že poslucháčov treba osloviť nielen hudobne, ale aj vizuálne, to pochopili obe vydavateľstvá. Na výberovke Pama "This is reggae vol. 1" napríklad účinkuje Dobbie Dobson, pričom pózuje s rudeboys a skinheadmi. Trojan upútaval pozornosť o niečo jednoduchším spôsobom, často dával na obaly platní nahé ženy!

No ale vráťme sa späť k pôvodnej téme. Často sa nevie presne odhadnúť, kedy sa táto hudba stala obľúbenou u skinheadov. Asi tak do r. 1969 boli skinheadi členmi malej undergroundovej scény. Séria "Club Ska" sa stala veľmi populárnou, ale Mods tieto veci už dávnejšie počúvali. Mimochodom veľa týchto vecí sa stalo hitmi až keď skinheadi začali vyhľadávať reggae a ska. To isté sa týkalo aj "Israelites" od Desmonda Dekkera.
V r. 1970 už bolo veľmi veľa skinheadov a popri Desmondovi Dekkerovi a Derrickovi Morganovi bol veľmi obľúbený aj Laurel Aitken. Materiál, ktorý bol nahraný u anglického vydavateľstva Nu-Beat (sub-label Pama) sa stal veľmi rýchlo populárnym a veľkým šlágrom. Ale aj iní hudobníci boli v záujme obecenstva (tak ako angličan Joe Mansano, ktorý mal vlastný obchod s platňami so svojou "Dice the Boss´s Brixton Cat"). Angličania považovali za typickú ochrannú značku Skinhead reggae "shuffling backbeat". Samozrejme nielen doma počúvali skinheadi tieto skladby, ale hlavne v kluboch a dancehall-och, pre ktoré bol typický skinheadský životný štýl. Nahovorené skladby U-Roya a Dennisa Alcaponeho sa tešili mimoriadnej obľube. Rýchlo vznikla kvalitná vrstva Djov s vlastným obecenstvom. Už v r. 1971 utíchla prvá fáza skinheadskej horúčky a Pama aj Trojan začali vydávať dosť veľa sračiek. Pod pojmom sračky rozumej, že vzniklo Roots reggae, ktoré nechalo skinheadov chladnými. To čo ich ešte mohlo zaujímať bolo "Rude Reggae". A vtedy sa z ničoho nič objavil istý Judge Dread s úspešnou "Big" sériou, ktorou vie ešte aj dnes potešiť srdcia našich krátkovlasých priateľov. Žiaľ ako viete Judge Dread je už zopár rokov pod zemou...a viac nechcem o tejto dobe hovoriť. O interpretoch by sa dalo napísať kopec zaujímavostí, ale základ už poznáte.

(zdroj: Oi the Print #15)