Punx & Skins v Nemeckej Demokratickej Republike II. - Nechceli sme si nechať ujsť tú zábavu

Punk v NDR bol prítomný približne od r. 1979/80. O niektorých mestách vám toho ale neviem veľa povedať. Je veľa povestí, ale len málo historicky zaručených faktov. Niektorí tvrdia, že boli "u toho" už v r. 1977, niektorí tvrdia, že sa s čírom už narodili...

V Drážďanoch to začalo o niečo neskôr. Síce som už v r. 1978 infiltrovaním západného nepriateľského vysielača (John Peel) resp. štvavými článkami východných médií objavil punk a bol ním zároveň očarený, nakoľko to bolo niečo blízke môjmu antiautoritárskemu a nihilistickému svetonázoru, ale ešte som nepobehoval ako punk. Nemal som ani poňatia o punkovej scéne v DDR a nevedel som si ani predstaviť, že také niečo existuje. V Drážďanoch sa našlo zopár rovnako zmýšľajúcich jedincov. Bolo to veľmi familiárne. Začali sme si čoskoro rôzne zaobstarávať hudobné nástroje. Keďže sme nemali o ničom ani poňatia, začiatky boli veľmi diletantské. Každopádne sme sa bavili dobre natoľko, že sme sa postupne zlepšovali a v r. 1981 sme našu prvú skupinu nazvali Rotzjungen.

Naozaj to začalo, až keď sme sa v r. 1982 v berlínskom parku kultúry Plänterwald skontaktovali s tamojšou punkovou scénou. Spoznali sme punx z iných miest a aj veľa za nimi cestovali. O skins sme vedeli iba z počutia a z východných a západných médií, ale nehrali nejakú dôležitú rolu. Prvým skinheadom, ktorého sme stretli bol berlínsky ex-punk Keule (Koile?). To bolo, zdá sa mi v r. 1983/84. Približne od tej doby bol v berlínskom parku kultúry aj jeden malý skinheadský "kút". Keď som tam bol, neboli žiadne problémy. Aj preto, lebo väčšina skinheadov boli predtým punkeri, tak sa znášali celkom dobre. Ale nebola to nejaká veľká láska, nakoľko veľa skínov sa oddelilo od punx preto, lebo ich mali jednoducho plné zuby. Hovoriť o Unity bolo prehnané. Časom boli tiež rozdiely čoraz väčšie. Kamarátstva medzi punx a skins boli len zriedkavosťou.

Aký bol život punx/skins za Honneckera už bolo opisované pomerne často. To, že bolo NDR úplným STASI-špízlovským aparátom, je tiež známa vec. Punx už svojim výzorom dávali najavo, že nejde zrovna o systému vernú mládež. Takže sa nemôžme čudovať, keď boli všade šikanovaní. Aj keď pre mnohých išlo pravdepodobne len o zábavu a nejako sa kreatívne uplatniť (napr. robiť hudbu), boli paranoidnými bludmi štátnych orgánov orazítkovaní ako štátni nepriatelia.

Každý, kto vybočil zo zažitých koľají bol suspendovaný. Kto nemal chuť pracovať, bol nepriateľom štátu. Oficiálne bola snaha celé to ututlať. Žiadni východonemeckí punx v médiách. Skupiny samozrejme nesmeli oficiálne vystupovať. Keďže sa ale nedalo všetkých internovať, boli punks z donútenia na uliciach trpení. Ale samozrejme, len vďaka mohutným represáliám ako legitimovania, zákazy zdržiavania sa na určitých miestach, neodôvodnením predvedením na policajnú stanicu a pod.

Nejako sme sa s tým naučili žiť. Nechceli sme si nechať ujsť zábavu. Vedeli sme, kde žijeme. Zvykli sme si. Človek si len musel nájsť dosť medzier. Punkové skupiny napríklad mohli hrať v cirkevných inštitúciách alebo na súkromných oslavách. Koncerty boli v podstate skoro pravidelne. Cez víkendy sa v cirkevných priestoroch uskutočňovali časté "bluesové stretávky" alebo aj "mierové workshopy", kde mali príležitosť zahrať si punkové skupiny.

Samozrejme STASI pod rúškom pracovala usilovne. Bolo to určitým spôsobom zábavné, pretože napriek ich perfektnému aparátu nemali skoro žiadne informácie. Boli úplne posadnutí, v každom hovne spoznať štátneho nepriateľa a vyvíjali veľké úsilie, definovať punkerov, že sú neonacisti. To bolo ich vtedajší typický zjednodušený obraz nepriateľa: punker = triedny nepriateľ= neonacista. Bolo to srandovné. Veľa sme sa nasmiali na štátnych orgánoch, aj keď niekedy neboli vôbec k smiechu.

Zdá sa mi, že skinheads to mali na začiatku o niečo jednoduchšie. Výzorovo neboli tak ľahko identifikovateľní. Predovšetkým v provincii (tam môžeme zaradiť skoro celú NDR okrem Berlína) štátne orgány dlhú dobu nemali ani poňatia čo si majú o "slušne" oblečenej mládeži bez vlasov myslieť. V čase, keď som pobehoval bez vlasov, som nemal s fízlami ani raz problémy alebo podobne. Skins tak proste nevytŕčali. Ak sa otvorene nechovali ako fašisti, nepáchali kriminalitu alebo nerobili výtržnosti, nebolo im čo vytknúť. Jasné, neviem ako sa vodilo druhým, môžem hovoriť len za seba.

Čo sa týka skupín v Drážďanoch situácia bola nasledovná: v r. 1983-85 som hral v skupine Paranoia, skupine, priamom nasledovníkovi skupiny Rotzjungen. Okrem toho tam bola od r. 1984 skupina Suizid a zopár nevýznamných bočných projektov. V Drážďanoch nebolo vtedy viac ako 20 až 30 punks a tým pádom bolo aj málo skupín.

Mali sme zopár kontaktov na Západ. Hlavne na vydavateľov fanzinov. S niektorými ľuďmi sme sa stretli vo východnom Berlíne, Prahe alebo Budapešti. Niektorí prišli za nami do Drážďan. Viackrát sme cestovali do Budapešti, aby sme sa stretli sme s maďarskými punks.
Bolo to veľmi pozoruhodné. Po prvýkrát boli ľudia úplne nažhavení na skins. Niektorí, keď sa dozvedeli, že sme Nemci, nás zdravili "Sieg heil". Potom nás ubezpečovali, že niesú žiadni náckovia. Považovali to len za "vtipné". Mali na sebe aj tričko s hákovým krížom. Všeobecne boli v Maďarsku pomery o niečo slobodnejšie ako u nás. Preto sa tam dalo existovať aj o niečo punkovejšie. Boli oficiálne koncerty, punkové obchody, predajne platní, vecí atď. Kvôli našim obmedzeným možnostiam v cestovaní, bola pre nás Budapešť mekkou.

No áno, zážitky odtiaľ boli veľmi rozdielne, veľa vecí bolo dosť komerčných. Najpozoruhodnejšími boli budapeštianski pózeri, ktorí sa prezentovali v centre Budapešti, a východonemeckí a českí punkoví turisti, ktorí sa v príslušných "scénových obchodoch" (napr. "Hankypanky") obliekali od hlavy až po päty.
Späť ku Drážďanom - event. scéne v NDR: Časom sme začali mať nastávajúcich punkových generácií plné zuby. Všetko bolo len o chlaste, pózerstve a deštruktivite. To nebola naša záležitosť. Paranoia sa rozpadla v r. 1985. Založil som spolu so spevákom Paranoie a dvomi ľuďmi zo Suizid fun-oi-band Cheruskerfront, ktorý ale existoval len zopár mesiacov. Bola to v podstate len provokácia špinavých punkerov na jednej strane a proti všelijakým pronemeckým dementom, na strane druhej. Jediným vystúpením mimo Drážďan bol cirkevný punkový koncert v Jene. Aj keď sme mali jasné a zreteľné texty a stanoviská proti náckom, boli sme mladou punkerskou chamraďou skoro zlynčovaní. Našťastie niektorí "starí" punx, ktorí nás poznali, ako napr. Otze zo Schleimkeim utíšili vášne. Vyvrcholením večera bola cover verzia skladby "Religion" od Böhsen Onkelz (Boli už vtedy doprava? Každopádne tá skladba bola okay, a my sme si predsavzali mládeži odprezentovať jeden proticirkevný song).

O iných Oi-skupinách som v tej dobe nevedel. Bolo viacero ska-skupín, ktoré boli neskôr pomerne solídne tlačené vo východonemeckých médiách (Jugendradio DT 64). Krátko pred "prevratom" ešte prišiel boom neonacistických skupín. Nemôžem objektívne skinheadskú scénu v NDR hodnotiť. Dakedy bola veľmi regionálne orientovaná. Ale také veľké stretávky ako mali punks neboli pre nich zvyčajné. Keď sme sa v r. 1985 stretli na jednej skinheadskej party v Berlin-Mahlsdorfe, boli sme napadnutí, lebo sme boli zo Saska.

Bolo priam nemožné žiť ako ľavicový skinhead. To sa nedá poprieť. Človek sedel medzi dvoma stoličkami. Viacerí nás onálepkovali ako "apolitických" oi-Skinheadov. Ale medzi nimi dominovali rôzne macho-nezmysly najnižšej kategórie. Ak došlo na to, tlačili sa radšej náckom do riti, akoby ukázali svoje jasné stanovisko.

Myslím, že viacerí sa cítili rozpoltene, lebo nikto v skutočnosti nevedel na čom u nich bol a že oni v prípade potreby takéto priateľstvá hádzali za hlavu. Približne v r. 1988 a hlavne po "prevrate" boli v podstate len pravicoví skinheadi. Možno to bolo pre niektorých len z trucu kvôli komentárom okolia. Ako skinhead bol človek stále považovaný za neonacistu a to veru nasralo, stále dookola všetkých presviedčať, že ním nieje (čomu nik aj tak neveril). Mnohí to považovali jednoducho za cool. Stala sa z toho móda. Na punkerov si ľudia zvykli. Tí už viac nešokovali nikoho. Boli nanajvýš na smiech ako obávaní. Ale ako naziskinhead bol človek skutočne "nebezpečný". Najčastejšie to boli ex-punkeri a ex-poperi alebo nejakí tučkovia, ktorí si chceli kompenzovať svoje komplexy menejcennosti.

Časom nám začalo toto delenie scény, jedno, ktorý jeho smer, liezť poriadne na nervy. Nechceli sme sa podriadiť dopredu pripraveným klišé a rovnošatám.

V r. 1986 sme založili Kaltfront a pokúsili sa robiť veci po svojom, aj keď to hudobne bol stále punk.

Jörg, Drážďany

(zdroj: Revolution Times # 5)