Punk v ČSSR I.

1. Vzťah režimu k punku na prelome 70. a 80.-tych rokov

Boľševikovi samozrejme trvalo dosť dlho, než v punkeroch začal vetriť nejaké väčšie nebezpečenstvo. Na prelome 70. a 80.-tych rokov sa ich u nás pohybovalo iba pár desiatok a režim sa okrem iného koncentroval na likvidáciu undergroundových aktivít spojených s Plastikmi, DG 307 a s nimi sympatizujúcimi folkovými pesničkármi. Keď sa mu androš podarilo skoro rozprášiť (väznenie, donútenie k emigrácii, neustále perzekúcie), zameral sa na tzv. pražskú alternatívnu scénu a súbory typu Extempore, Švehlík, a taktiež Jazzovú sekciu, ktorá na svojich koncertoch tieto kapely sprostredkovávala. Väčšina týchto umelcov nosila dlhé vlasy, produkovala divnú nezrozumiteľnú hudbu, chovala sa značne nekonvenčne a v rámci možností aj slobodne - čo pre Moc pochopiteľne predstavovalo isté ohrozenie. Punkeri pre ňu boli so svojim krátkym zostrihom nezaujímaví, navyše v tých úplných začiatkoch ich výzor nevynikal nejakou prehnanou extravaganciou. Manažér teplických punkových skupín Petr Růžička dokonca v seriáli Bigbít hovorí, že jeho F.P.B. boli zozačiatku chválení za to, že niesú máničky a vyzerajú ako "slušní chlapci".

Situácia sa prudko zmenila až s nástupom novej vlny (1981-82), ktorá dopomohla punk výraznejšie zviditeľniť. Zrodil sa pražský klub Na Chmelnici, zrazu sa objavili súbory so smiešnymi názvami ako Jasná Páka, Dvouletá Fáma, zo zimného spánku sa k životu prebral doposiaľ jazz rockový, po nabraní druhého dychu však jasne novovlnový Pražský výběr. Hudobníci začali vystupovať v podivných úboroch, líčiť sa, hrať jednoduchšiu a priamočiarejšiu hudbu. Texty spadli z nadoblačných básnických metafor "vrbovského" typu do zemitých, krátkych a výstižných sloganov, ktoré dýchali ulicou, sídliskom a generačným protestom. A boli veľmi, veľmi humorné. Ako napísal Vlček: "…Všichni pociťovali, že ve společnosti, která je bez smyslu pro humor a bez schopnosti dělat si legraci sama ze sebe, je smíchová forma a parodie tím nejlepším způsobem, který by jí pomohl k nápravě." Punk sa v tejto konštalácii začal cítiť ako ryba vo vode.

Ibaže to už opäť zapracovala všadeprítomná a vševidiaca Moc ("Big brother´s watching you") a na pevnom "chrbáte" preslávenej Trojanovskej listiny zakázaných skupín, zahájila ťaženie proti novej vlne a punku, so zámerom skupiny oboch týchto žánrov zlikvidovať. Článok "Nová vlna so starým obsahom", ktorý vyšiel v boľševickom plátku Tribuna v marci 1983, a následný rok útokov proti rockovej hudbe vôbec, síce symbolicky ukončil trvanie prvého obdobia punku u nás, ale v žiadnom prípade tento štýl neodstránil. Punk dýchal v najhlbšom podzemí (kde aj tak patril) a iba čakal až si jeho prvá tuzemská generácia odžije nutné zlo v podobe základnej vojenskej služby. Po určitom preskupení síl udrel v druhej polovici osemdesiatych rokov po druhýkrát s oveľa väčšou intenzitou.

"Na punku muselo totiž tehdejší moci vadit úplně všechno - především se příliš nedařilo ho ´zkulturnit´ a cenzorsky upravit (tak jako např. heavy metal) do podoby vhodné pro bezproblémovou konzumaci socialistickou mládeží. Potíže nebyly jen s provokativním vzhledem jeho protagonistů a s tím, že hudba je to ještě míň stravitelná než metal, ale především s texty popisujícími, většinou se syrovou upřímností a bez složitých metafor, reálný život tady a teď. Punk byl vždycky hudbou lidí, kteří se cítili ze společnosti vyřazení, anebo do ní patřit nechtěli, byl a je to prostor, kde má každý možnost se vyjádřit, tvořit podle svého, bez ohledu na konvence a normy. Není třeba dodávat, že něco tak spontánního a autentického bylo pro režim přinejmenším podezřelé až nebezpečné," napísal o českom punku 80.-tych rokov publicista F.F. vo svojej knihe Kytary a řev. S tým sa nedá nič iného ako súhlasiť.


2. Prví punkeri v Československu

Punk sa k nám začal dostávať rôznymi kanálmi tak cca dva roky po svojom prerazení vo Veľkej Británii, tzn. niekedy v roku 1978. Hudobní publicisti sa o ňom dozvedali zo stránok zahraničných hudobných magazínov (Melody Maker, New Musical Express), ktoré si nechali posielať zo Západu, teenageri z im bližšieho nemeckého plátku pre mládež Bravo, kde sa začali postupne objavovať fotografie pankáčov.

Je zvláštne, že prvými skutočnými fanúšikmi tejto hudby nebola ani tak mladá, školopovinná generácia - nakoniec k nahrávkam punku bolo vtedy obtiažne sa dostať, takže vlastne jeho hudbu vôbec nepoznala - ale "starí kozly" nášho androša a alternatívy, tzn. Karel Habal, Pepa Vondruška, Mejla Hlavsa nebo Mikoláš Chadima. Títo v priemere dvadsaťpäťroční mladíci mali za prvé väčšiu možnosť si punkové nahrávky zaobstarať a za druhé ich čokoľvek, čo sa vymykalo vtedajším zakonzervovaným hudobným modelom (hard rock, jazz rock), prirodzene zaujímalo.
Preto tiež aktívny Karel Habal (v tej dobe manažér Classic Rock´n´roll Bandu, v ktorom pôsobil aj Chadima) nadšene zprostredkovával a distribuoval cenné punkové dosky, ktoré priviezol z Anglicka, všetkým, kto o nich mal záujem a zároveň sa stal najväčším propagátorom tejto hudby u nás.

Preto tiež hudobný publicista Josef "Zub" Vlček už v máji 1978 v rámci VI. Pražských jazzových dní pripravil v Divadle hudby už zmienenú prednášku o punk rocku, v ktorej vysvetlil, čo to punk rock je a "o čo mu ide".

Preto tiež bývalý člen undergroundovej skupiny Umělá Hmota Pepa Vondruška prezývaný "Vaťák" zhodil huňu a v roku 1978 založil skupinu Dom, ktorá bola akýmsi neumelým spojením medzi tvorbou Velvet Underground a punkom. Ono tá surovosť a neučesanosť punkových skupín v sebe totiž niečo zo starých Velvetov mala.

Preto v rovnakej dobe tiež Mikoláš Chadima využívajúc svoj krátky vojenský strih, nasadil na oči úzke čierne okuliare, navliekol sa do koženej bundy s množstvom odznakov, a naskúšal so svojou skupinou Extempore celý punkový program peciek od Wire, Generation X, Magazine, Stranglers, či Dr. Feelgood. Josef "Zub" Vlček o tomto programe, ktorý bol po prvýkrát uvedený v sále U Zábranských v Karlíne vo februári 1979, napísal v knihe Excentrici v přízemí: "Po komponovaném bloku ´Zabíjačka´, který v sobě ještě nesl prvky tehdy pomalu doznívajícího jazz-rocku a ´progresivního rocku sedmdesátých let´, přidala skupina několik přejatých skladeb tehdejších anglických módních oblíbenců Generation X, Stranglers, Dr. Feelgood a Wire. Ale pozor! Vše s českými texty. Vyprodaný sál to přijal s nadšením. Nebylo divu, akademická hudba ostatních pražských souborů už lezla veřejnosti krkem, a tady se naskytla příležitost začít znovu jako v hloubi šedesátých let - bez příkras, z energetické prapodstaty rocku. Texty slibovaly humor (někdy až černý a cynický), recesi, parodii. Bláznivost budiž krásná, krása křečovitá."

Existovali samozrejme aj iné cesty, ako sa k punku dostať - veľmi obľúbené vtedy boli napríklad Vlčkove a Rejžkove poslucháčske programy, bol to už zmienený import časopisu Bravo do Česka. Napríklad základná punková osobnosť našej scény, manažér teplických FPB Petr Růžička tvrdí, že niekedy v roku 1976 alebo 1977 navštívil poslucháčsky program Miloša Čuříka, ktorý pustil prvý singel Damned, ibaže iba ako takú raritu, pikantnú perličku.

Milan Jonšta, člen asi prvej punkovej českej kapely Hlavy 2000, hovorí v seriáli Bigbít: "Byl jsem v létě 1977 s rodičema v Jugoslávii, kde jsem si zakoupil německý časopis Bravo, tehdy ještě velmi tvrdý a tam jsem objevil fotografie Sex Pistols, Damned a Clash. Vypadali úplně jinak, byla to naprosto jiná rocková vizáž, než jaká tehdy letěla, protože ty skupiny byly ostřihaný nakrátko. Začal jsem se o ně zajímat, a když se mi ještě téhož roku dostaly do rukou jejich nahrávky, byl jsem v šoku. Kapely hrály jednoduše, 4-5 akordů, a bylo to tvrdé a zároveň melodické. Tehdy mě napadlo, že bysme to mohli vlastně zkusit taky. Okamžitě jsme založili kapelu a někdy v prosinci 1977 se konala v Havířově-Horakůvce první punková zábava." K uvedenému citátu snáď len krátku poznámku - nieje isté či sa jednalo o rok 1977 alebo 1978.

Isté je len jedno - tieto prvé nesmelé impulzy vyprovokovali zatiaľ aspoň u niektorých jedincov záujem o úplne iný druh hudby a úplne iný životný štýl.


3. Punková tvorba tunajších skupín

V prvej vlne českého punku sa objavili skupiny, ktoré až na pár výnimiek neboli úplne punkové, ba naopak - skôr využívali punkové skladby iba ako určitú repertoárovú výplň. Typickým príkladom bola legenda čs. alternatívy, skupina Extempore s Mikolášom Chadimom a čiastočne tiež mladá formácia Zikkurat. Pravdou je, že u tej druhej menovanej bol pomer punkových a "iných" skladieb pomerne v rovnováhe, naviac pre užšiu spätosť s punkom a tým aj väčšiu vierohodnosť predvádzaných kúskov tohto štýlu, hovoril aj vek ich členov. To isté sa dá povedať o teplických FPB, ale tam už predsalen prevládal viac punk a ešte k tomu vlastná tvorba (Zikkurati mali vlastných punk skladieb len malé percento, zameriavali sa hlavne na cover verzie spievané v originále). Formácia Dom, androši z UH Pepa Vondrušky sa viezla skôr na vlne starých Velvetov a s punkom ju spojoval snáď len nedostatočný inštrumentálny um. K punku sa na začiatku svojej existencie prihlásila aj Garáž na čele s Karlom Habalom a Ivom Pospíšilom, ale dnes, s odstupom času, sa dá povedať, že sa jednalo skôr o akýsi hybrid punku, novej vlny a rock´n´rollu. Čosi, čo sa blížilo punku, šlo vysledovať aj z hudby ďalšej formácie, tentokrát z Košíř - Rumour Emise Group In Europe, ale tiež to bolo zmiešané s ďalšími odlišnými štýlmi. Jednoznačne punkovými skupinami boli teda pražské teenagerské partie Energie G, Antitma 16 a havírovské Hlavy 2000. A neskôr samozrejme Suchý mozky, Kečup a A 64.

V rokoch 1982 - 85 vzniklo v Prahe ešte niekoľko skupín, hlásiacich sa, či už vážne alebo z recesie k hnutiu punk. Ich hlavné obdobie hrania a "slávy" však prišli o niečo neskôr, takže iba v skratke - išlo o skupiny Visací zámek, Plexis, Mrtvý miminka, V3S, Tři Sestry atď.

V rovnakom čase sa prvé punkové skupiny začali objavovať aj mimo Prahu. V Bratislave to boli Extip a Paradox (z neho neskôr vznikla Zóna A), v Havířove Radegast, IQ:60 a Klec, v Severných Čechách Oi Oi Hubert Macháně, v Plzni Zastávka Mileč a Petr Mach, v Južných Čechách Dural a Novodur, v Stredných Čechách Franta Mast.

Pozn: Hudobný publicista Josef "Zub" Vlček v knihe Alternativa upozorňuje na existenciu informácie, že možno prvou skupinou, ktorá u nás zahrnula do svojej produkcie punkové skladby bola odnož Plastic People Of The Universe, sekcia vedená klávesistom "plastikov" Pepom Janíčkom, ktorý údajne na nejakej utajenej akcii odohrala niekoľko flákov od Clash.


4. Výzor a základné znaky prvých čs. punkerov

Čo sa týka výzoru, prví českí punkeri vychádzali hlavne z toho, čo im ponúkli vo svojich fotografiách sem dovezené teenagerské magazíny ako napríklad Bravo, alebo z toho, čo otiskli o punku tunajšie boľševické plátky typu Svět v obrazech, Svět socialismu, Vlasta alebo Signál. Len tak mimochodom - ich jazyk a náhľad na problematiku punku boli kupodivu zhodné ako v nenávidených "imperialistických" žurnáloch. Každopádne ako sprostredkovatelia kusých informacií a vzácnych fotografií poslúžili celkom dobre, nakoľko ísť sa pozrieť do Londýna a okukovať punkáčov takpovediac "z prvej lajny" bolo skoro nemožné. Bez výjazdnej doložky ste sa do Anglicka proste nedostali a k jej získaniu ste tam museli buď mať príbuzných (nie však bývalých emigrantov), alebo byť prevereným boľševickým kádrom.
Ale späť k českým punkom. Základnou vecou bolo - mať ostrihané vlasy. Nosili sa lacné saká, na ktorých boli pripevnené odznaky s punkovými motívmi alebo skupinami a čo možno najväčší počet zatváracích špendlíkov. Neskôr sa zicherajskami prepichovali aj uši. Na oči sa nasadili úzke čierne okuliare. Ďalej už klasika - tričko, džíny, tenisky, neskôr sa objavili košele s úzkymi kravatami. Ošúchané kožené bundy, pomaľované punkovými nápismi, potrhané (batikované) tričká, reťaze a (namiesto tenisiek) vysoké nadkotníkové boty sa objavili o trochu neskôr - na začiatku 80.-tych rokov. A prvé účesy typu "mohawk", u nás nazývané nepresne "čerokez", "číro" alebo jednoducho "kohút" bolo možné vidieť až niekedy v rokoch 1983-4 (technická poznámka - vlasy sa tužili cukrovou vodou). Ešte neskôr sa objavili krikľavo zafarbené vlasy, tetovania a náušnicami ozdobené ďalšie časti tela (tzv. piercing).

Z Veľkej Británie sa k nám dostal aj "šialený" punkový tanec, ktorému sa hovorilo pogo. Jeho účastníci okolo seba divoko mávali pažami a kopali nohami, vrážali do seba, strkali sa a nezriedka vypukla aj menšia šarvátka. Tento neučesaný, drsný tanec bol však jedinou adekvátnou možnosťou ako pohybom vyjadriť onen hlasitý, divoký a surový hudobný štýl - punk rock. Na tomto mieste tiež nieje možné nezmieniť aj najobvyklejší punkový vyjadrovací "handtalk" - zdvihnutý prostredník pravej ruky, neznamenajúci nič iného ako "fuck you" eventuálne "fuck off", čo, ako všetci dobre vieme, znamená "seriem na teba" alebo "choď do riti" či "seriem na všetko". Najrozšírenejšou drogou českých punkerov bolo samozrejme pivo, len zriedka si dali trávu, pretože tá sa u nás rozšírila až v úplnom konci 80.-tych rokov. Zaujímavé je aj to, že prvá generácia pražských punkových teenagerov sa stala veľkým propagátorom skateboardingu.
Tu je dôležité poznamenať, že rovnako ako na Západe český punk bol jednoznačne mestskou záležitosťou. Punkové komunity sa objevovali hlavne v Prahe (Zobák, Peterka, Průcha, Limburák, Oblouk, Kačer, Sid Hošek, Bergámo) a veľkých mestských aglomeráciách - v Plzni (Jožžin, Caine, Žufan), Ostravsku (Jonšta, Klec, Semiš), Severných Čechách (Růžička), teda na miestach, kde pôvodná stará zástavba padla za obeť obrovským sídliskám, ktoré znásobovali pocit odcudzenia jedinca v spoločnosti, a ktorá sa spoločne s rapídne zlým životným prostredím (inhalácia v ovzduší, zdevastovaná príroda) stala živnou pôdou pre práve sa rodiaci český punk.

(zdroj http://www.czech-tv.cz/specialy/bigbit/)