Príbeh Oi!

Časť prvá

Keď k tomu príde - je pre nich Oi až príliš skutočné. A toho sa boja, lebo to nemôžu zobrať a spraviť si z toho doplnkový nedeľný zahadzovateľný odpad, ako z punku. Punk bol predurčený na to, aby bol hudbou ulice, ale bol plný umeliny, pseudopunkov, pretvárok, skomercionalizoval sa a bol zneužitý a zradený "priekopníkmi". Na rozdiel od neho, Oi bol vždy hnutím robotníckej triedy. Oi vzišiel z punku a zo skinhead. Bol a je to hnutím punx, skinheads, "tearaways" a rebelov. Neprispôsobivej mládeže. Novinári sa to snažili zjednodušiť modelom: "iba skinheadi", ale v ich očiach sú všetci skinheads nacistami. Pravda je taká, že väčšina skinheads nenávidí všetkých politikov. Určite ani vydavateľstvo Babylon Books, ani ja nechceme mať nič spoločné s fašizmom. Podobne sú na tom skupiny a väčšina fanúšikov. Teoreticky by labouristi mali byť našou stranou, ale oni už nie sú robotnícka trieda. V praxi nás oni sklamali najviac, lebo nám toho tak veľa sľubovali. O Southalle si povieme neskôr, ale sranda je, že po ňom sme dostali nálepky zo všetkých strán. Komunisti nás nazývajú nacistami. Čierni, Židia, Pakistanci a ľavičiari v Oi sa tomu smejú. A teraz nás nacisti nazývajú komunistami, keď v praxi by komunistický režim zničil rebelantského ducha Oi a rovnako by to spravili aj nacisti. Veľkým problémom hnutia bola rivalita futbalových fanúšikov - ale bol to problém, s ktorým sme bojovali a vyhrali. Ale srať na všetkých politikov a boje. Oi je o mládeži z ulice, mestských rebeloch, ktorí sa zabávajú a majú čo povedať. A hudba je ako táto mládež - drsná a nespútaná - najvzrušujúcejšia hudba aká je k dostaniu, najpravdivejšia. Prvé naozajstné pouličné hnutie od čias skinheads z r.´69. Nech dlho žije Oi!
Na Oi bolo útočené zľava, sprava aj zo stredu verejnej mienky, pravdivo aj klamstvami. Útočili tí, ktorí tomu naozaj geniálne rozumeli, útočili tí, ktorí by sa mali vyznať lepšie a aj tí ktorí o tom nevedeli nič. Prečo? Poviem vám. Preto, lebo väčšina ľudí sa bojí všetkého nového a toho čomu nerozumie, alebo čomu nechce rozumieť. Taktiež veľká časť hnevu a nenávisti cíteného voči Oi je založená na klamstvách a výmysloch, ktoré vypustili rôzni ľudia a organizácie pre svoje vlastné zámery. Nezaujímajú sa o mládež o hudbu alebo o skupiny, tak ako sa ani my nezaujímame o nich, ignorujeme ich propagandu a politiku a oni pôjdu preč, lebo Oi nie je politikou žiadnej strany - je to antipolitika, je to beat ulice, je to zábava. Aj napriek faktu že Maggie Thatcher a konzervatívna vláda sa nás snažili zbaviť užívania si života. Samozrejme pesničky sú veľmi nahnevané a násilné (taký bol punk), hudba je tvrdá, rýchla a agresívna (taký bol punk). Oi je proti establišmentu, je tiež pre a proti tým istým veciam ako bol punk. Oi je newpunk, či sa im to páči alebo nie, Oi je tu a má šancu vyrásť do toho, do čoho mal kedysi vyrásť punk - do hudby robotníckej triedy, hranou robotníckymi skupinami pre robotnícku mládež a ver mi, ak sa to zmení alebo ak to stratí svoj smer, budem prvý, kto Oi opustí, tak si pamätaj hlas roku 1976: Nenasleduj žiadnych vodcov!

Niet zeme...nádeje a slávy

Zem nádeje a slávy...to je poriadne odporný vtip, čo? Nie je to vôbec zelená a príjemná zem to miesto kde žijeme, v thatcherovskej Británii ´81, v tejto šedej betónovej džungli alebo v nových spustošených mestách, so skoro tromi miliónmi nezamestnaných. "Zem hodná hrdinov", ako to sľubovali po poslednej vojne našim rodičom. Kde leží? Sme stále rozdelená zem, tí čo majú a tí čo nemajú...
Všetci politici, miestni aj štátni, malomeštiaci, S.P.D., väčšina z nich vlastní dva domy a posielajú svoje deti do exkluzívnych gymnázií a nechávajú si hovoriť robotnícka trieda a ty a ja chodíme do preplnených škôl, kde je málo učiteľov a keď ju skončíme nemôžeme nájsť prácu a ešte majú tú drzosť nám hovoriť, že nám rozumejú a vyplakávajú svoje krokodílie slzy v TV, ale nestarajú sa, nevšímajú si, nežijú v mestských blokoch, žijú na predmestiach v zeleni. Áno, naozaj je to krvácajúca zem nádeje a slávy a vždy bude rovnaká. Labouristi chcú vaše hlasy, hlasy miliónov robotníkov, ale nechcú aby tieto milióny mali čo povedať za seba. Kedy si naposledy videl v TV politika hociktorej strany, ktorý robí na stavbe alebo je šoférom a žije v mestskej ubytovni a má nezamestnané decká alebo robí len na krátkodobé úväzky v továrni? Nikdy! Je mi ľúto. A pamätaj si: Labour Party - hlas robotníckej triedy - to je smiešne, niet takej strany, ktorá by za nás hovorila - všetko sú to zradcovia. Ach áno, Tory Party (konzervatívna strana), tí ani nevedia, že jestvujeme, hlavne v mierových časoch. Poznajú nás len vtedy, keď chcú aby sme išli bojovať a zomierať v ich vojnách. Thatcherová a jej ľudia by zase radi zaviedli povinnú vojenskú službu a keď kopneš do auta, tak ti chcú dať tri mesiace tvrdého žalára. Áno konzervatívci, my vás už poznáme.
Hej, my sme záloha v ich radoch na moc, my sme tí, čo sú za všetko zodpovední. My ale žijeme v reálnom svete, prežívame ozajstnú "drámu" nezamestnanosti, pouličného násilia a oni o tom rozprávajú, akoby boli expertmi na všetko. Na veci ako je zločinnosť mládeže alebo rasové nepokoje, áno, tie posledné nepokoje v Brixtone a v Liverpoole neboli rasové, čierni a bieli, robotníci a nezamestnaní tam stáli bok po boku proti polícií, vláde a establišmentu a to je to, čo ich hnevá. Sila ktorú to naberá, lebo po celej krajine sa čierni a bieli rozhodli držať viac spolu a nie biť sa medzi sebou. Biela robotnícka trieda toho dokáže viac, keď sa spojí s čiernou robotníckou triedou, než keby sa spojila s bohatými bielymi malomeštiakmi. A toho sa boja tí u koryta.
Rozprávajú o zločinoch, nezamestnanosti, gettách z komfortného TV-štúdia a potom po pár ginoch s tonikom ich šoféri zavezú domov do bezpečného predmestia. Stále počúvame o chudobných čiernych. A čo chudobní bieli, ani tí nič nemajú? Chcú medzi nás vraziť nôž, ale hudba Two-Tone a jej skupiny spravili pre čierno-biele spojenectvo viac dobrého než Úrad pre rasové vzťahy.
Oi! hudba je na scéne. Robotnícka hudba pre robotnícku mládež a je to teraz to isté, ako keď punk prvýkrát explodoval, nové čerstvé nahnevané skupiny plné pouličné beatu vznikajú všade. Keď to nedojebú malomeštiacki módni pózeri a predmestskí rebeli, ktorí naskočili do punkového vagónu a zničili ho. Poznáš tých módnych pózerov ako je Tom Robinson a všetkých tých napodobňovačov Jimmyho Purseya, mamičkinych malomeštiackych chlapcov ktorí chceli byť mestskými teroristami. Áno, ak sa Oi udrží čisté od ľudí tohto typu, bude stále šľapať, lebo Oi nechce hviezdne výlety. Chce skupiny ktoré pijú a rozprávajú sa s fanúšikmi, lebo vieš, že bez fanúšikov sú skupiny odjebané a fanúšikovia bez skupín tiež.

Ska v Oi!

Tí ozajstní skíni prvej vlny (´69) počúvali a tancovali na ska/reggae a to najlepšie stále nájdete na raných albumoch Tighten Up vydaných vydavateľstvom Trojan. Je to stále tu a stále veľmi populárne aj u novej vlny skinheads, len sa to ťažko zháňa. Obľúbencami tých dní boli mená ako Judge Dread, Desmond Dekker, Prince Buster, Pioneers a Upsetters. Väčšinu tejto hudby hrali čierni hudobníci, okrem J. Dreada, veľkého bieleho ex-vyhadzovača zo Soho. Potom prišla skupina, ktorá sa obliekala a vyzerala ako skíni, bola to mladá biela kapela Slade. Boli prvou skinheadskou skupinou, chvíľu boli hviezdami a ešte stále tvrdo šlapú, aj keď s iným výzorom.
Ale skupinou, ktorá naozaj zažiarila pri návrate skinheads boli Sham 69, ktorí pozbierali veľa futbalových prívržencov a viedol ich istý Jimmy Pursey. Vysoko v rebríčku sú tiež Angelic Upstarts a Cockney Rejects, ktorí boli uznávaní skinheadi, ozajstní punks aj "herberts". Ale skinheadi už boli na odchode, keď prišli Two-Tone skupiny ako Madness, Specials, Beat a opäť Judge Dread a tak chodili skíni tentoraz s mods a rudeboys, A to nás priviedlo k Oi, ktoré je zmiešanina skinheads, punks, ex-mods, ex-rude boys a bohviečoho ešte. Inými slovami - hudba ulice, rebelantská, pre punkových "herberts" všade. Oi je rock, futbal, pivo, sex, koncerty, sranda, vracanie úderov, je to náš život, náš svet, náš životný štýl.

Časť druhá

Skinheadi a médiá

Skinheadské hnutie bolo napádané zo všetkých strán, najviac zo všetkých doterajších hnutí a mód. Punk mal na svojej strane aspoň väčšinu hudobnej tlače a ľavé krídlo médií, ale skinheadov a Oi sa z výnimkou Sounds a nedávno The Guardian nikto nezastal. Jedným z dôvodov je, že Oi nie je ako punk, ale je to ozajstné hnutie robotníckej triedy. A toho sa boja ľudia u koryta. Ale skinheadi idú svojou vlastnou cestou. Nepotrebujem, aby mi niekto hovoril, čo si mám myslieť, lebo viem, že väčšina skinheads sú nezamestnaní, zle bývajú a to, že atómové bomby sú zlé viem tiež a nepotrebujem preto nosiť odznak C.N.D. aby som to dokazoval. Alebo nosiť odznak R.A.R. (Rock proti rasizmu), aby som dokázal, že som proti rasizmu. Podporujem dve skupiny a tie spravili pre rasovú harmóniu viac, než ktorýkoľvek vládny zákon alebo Úrad pre rasové vzťahy, kde platia tučných úradníkov, ale nerobia nič pre mládež. Mojim najlepším kamošom je čierny anglický indián a sme najlepší kamaráti už od škôlky, takže nemusím nosiť krvavé odznaky, alebo chodiť na pochody s Petrom Hainom, aby som dokázal svoj postoj. Ten je jasný.

Bank Holiday Monday

Jeden z mála dní v roku, kedy môžeš uniknúť z betónovej džungle mestského väzenia je ďalší štátny sviatok - pondelok ráno. Keď sa zobudíš, cítiš sa ako väzeň, ktorý má byť práve prepustený po dlhoročnom treste, lebo vieš, že toto bude tvoj deň, budeš slobodný a tešíš sa na to a nikto ti to nesmie prekaziť. Vstaneš, pustíš si album Tighten Up pre dobrú náladu, umyješ sa, práskneš si jedno pivko, zhltneš kus toastu, obuješ si bagandže a nahodíš leteckú bundu. Pichneš do vačku prachy, žuvačky a už niekto búcha na dvere, je tu zopár tvojich kamošov a už idete, je štvrť na desať. Zvyšok chalanov stretnete na stanici Barking a už je z vás 300 členná súkromná armáda vo vysokých botách s krátkymi vlasmi. Čakáte na vždy meškajúcu britskú železnicu, v rukách plechovky s pivom a spievate si oslavné pesničky West Ham United, áno tie vaše cockney-chóry, len trochu falošne. Je desať a do vlaku pristupuje na každej stanici viac a viac robotníckej mládeže a nezamestnaných, robia si srandu z nažehlených turistov, sú to anjeli so špinavými tvárami, spreje striekajú a už sme tu. Stanica Southend, zdravíme uvítaciu partiu - chlapcov v modrom so psami, reportérov a fotografov s Fleet Street, TV kamery z TV novín - "Ahoj mami som v TV".
Krčmy sú otvorené, zamierili sme do najbližšej, ale nechcú nás obslúžiť, tak ide ten najstarší najmúdrejší a najvyšší do ďalšej a berie so sebou fľaše a plechovky. Urobili sme rad pri pláži, pozeráme na teds, ktorí sú dosť starí na to, aby nám boli otcami. Zdá sa mi, že uviazli v časovej pasci, určite majú doma čiernobiele TV a nábytok z roku 1950. Opúšťame pláž, zahráme si trochu u automatov, hodíme očkom po miestnych kočkách, chceme sa trochu pobiť s bandou rockerov, ale tí ujdú a to nás tak nahnevá, že za nimi letia plechovky s pivom, hamburgery aj ryby s hranolkami, čo neskôr hladní trochu ľutujeme. Sú štyri a je veľmi teplo, TV kamery by chceli nejakú action pre najbližšie správy, nejakú bitku na pláži, alebo násilie na ulici a chlapci v modrom si tiež chcú zacvičiť. Tak ideme všetci v stáde: reportéri, skinheads, punks, mastňáci, teds a samozrejme polícia. Je tu pár malých šarvátok, pár rozbitých hláv, ale nič moc, málo zadržaných. Pozri si ale zajtrajšie noviny, tlač to bude rozmazávať, mamka s tatkom sa budú strachovať pri TV a môžeš čakať titulky ako: "Zaveďte nazad do škôl telesné tresty", "Chceme povinnú vojenskú službu", áno to sú ich obľúbené slová. Je sedem hodím, krčmy sú otvorené, ale počujeme stále tie isté slová: "Je nám ľúto, ale iba pre členov". Nie sme tu vítaní, je to naozaj k smiechu, veď nie sme z inej planéty, Londýn je odtiaľto iba nejakých 30 míľ. Pre nich sme ale votrelci a tak hneď telefonát a už sú tu antony, majáky, sirény. Policajti vyskakujú v bojových uniformách s obuškami a baseballovými palicami v rukách. Asi tu bude prímorský masaker, prvý spaghetti western zo Southendu, bude to boj, ktorý nemôžeme vyhrať, nebude to férový boj. Hovoria, že máme 15 minút na to, aby sme vypadli z mesta, na najbližší vlak, v rukách majú naše doklady, pár ľudí zobrali. Goodbye. Ale napriek tomu to bol dobrý deň, zmena, mal si pocit, že niekam patríš a tak cesta späť je zábavou, smiech a spev víťazných futbalových piesní a rozprávanie príhod o našom zločinnom živote, o sexuálnych víťazstvách a krvácajúcich ranách. A vždy, keď zastaví vlak, rozlúčime sa s pár novými kamošmi a vymeníme si priateľské nadávky s miestnymi sprievodcami, nič hnusné, len trochu srandy. Veď my sme "herberts" a nie zvieratá. Vlak zastane na stanici Barking, vypýtaš si telefónne čísla a bozky na rozlúčku od dievčat, s ktorými si sa zoznámil, že sa stretnete o pár dní, aj keď vieš že asi nie, ale niečo sa povedať musí. Je tma, sme nazad doma - akurát čas dať si posledných pár pív, kým zavrú miestnu krčmu a porozprávať kamošom, ktorí nešli, aký fasa deň zmeškali, plus niečo o kočkách a o chľaste. Krčmu zavreli, mal by si ísť domov ale nechce sa ti a tak ešte chvíľu kecáš pri stánku s hranolkami, ale už si doma a chytáš depresiu - niečo o betónovej džungli, o horúcich letných nociach, vidíš mamu spať v posteli, tatko spí pred TV, veru tak, nič sa nezmenilo, všade stará rutina, zhltneš toast a pohár čaju, ideš do svojej izby, ľahneš si do postele a praješ si, aby bol každý deň taký ako ten dnešný. Ale vieš že nebude, vypneš svetlo a snívaš o tej peknej blondínke a o tom čo by ste spolu mali robiť.

Návrat skinheadov

Ako duchovia minulosti sa skinheadi vrátili do ulíc koncom r. 1977 a poriadne sa rozrástli na širokú masu priaznivcov Sham 69. To bolo po tom, čo punk stratil svoj smer a uchmatli ho malomeštiackí predmestskí víkendoví rebeli. Zmenil sa z beatu ulice na umenie predmestí, z hrozby sa stala obeť. Ľudia ako Tom Robinson, ten malomeštiacky, liberálny hippie - typ, ktorý si myslel, že keď si ostrihá vlasy a napodobní prízvuk cockney, stane sa hovorcom pouličnej mládeže. Ale Peter Hain, miláčik plastikových punkov a popu nemohol a nespravil bláznov z ozajstných punkov ulice. Tí môžu prehlásiť, že nebol jedným z nich a hľadali svojho ozajstného hrdinu, niekoho s kým by sa mohli stotožniť a tou osobou bol Jimmy Pursey, ktorý bol so svojou skupinou Sham 69 zábleskom návratu skinheads. Odvtedy sa to rozrástlo. Sham 69 nasledovali skupiny ako Angelic Upstarts a Cockney Rejects. Potom, keď sa ale Sham pohli smerom do sveta popu a Jimmy Pursey stratil svoju cestu, začali skinheadi trochu vymierať. Vtedy ale dostali životodarný bozk v podobe Two-Tone skupín ako Specials, Madness, Beat a Selecter. Títo miešali ska - beat s prvými albumami Tighten Up a punkovým beatom centra mesta a čoraz viac a viac skinheadov sa zjavovalo na scéne. A z fanúšikov Sham 69 a Two-Tone vzišla mládež, ktorá chcela zakladať svoje vlastné skupiny a priviesť nazad ducha akého mal punk, keď začínal: surovosť, hnev, hlasitosť a rýchlosť s tvrdými údernými textami proti establišmentu. Týmito novými skupinami je špička skinheadského revivalu: 4 Skins, Last resort, Infa Riot ako aj nové skupiny ako Business, Case a Conflict, ale nie je to muzika len pre skinheads, lebo posledné tri menované majú aj veľa punkových prívržencov. Všetky tieto skupiny a stovky ďalších prichádzajú pod plášťom hnutia Oi v celom národe, lebo Oi nie je len pre Londýn a skinheads, je pre celý národ, pre skinheadov a punkov všade. Pre všetkých, ktorí sa takto vrátili nazad ku koreňom punku, lebo nechcú počúvať rozriedenú hudbu hranú starou gardou. Oi je nová vlna punku, nezávisle od toho čo hovoria kritici. Nie je to len móda a v r. 1981 je väčší dôvod na rebéliu než v r. 1976. Sme beat ulice, tentoraz naozaj.

(zdroj: http://www.oskar.host.sk/index.html)