POLL TAX RIOT
alebo desať hodín, ktoré otriasli Trafalgar Square

venované všetkým hrdinom robotníckej triedy

Úvod

V sobotu 31. marca 1990 vyšlo dvestotisíc ľudí do ulíc Londýna, aby demonštrovali proti Poll Taxu. Táto demonštrácia sa skončila veľkými nepokojmi v centre Londýna. Bolo zranených niekoľko stoviek policajtov a po celom West Ende prebiehalo plienenie obchodov. Deň na to prišli kapitalistické médiá so svojim pokusom vytvoriť si svoju vlastnú "realitu" zobrazujúc násilie demonštrantov len ako nezmyselné šialenstvo a samozrejme sa pokúšali zakryť veľmi širokú podporu, ktorú si akcia získala medzi pracujúcimi. To, čo vám teraz ponúkame je realita, ktorá sa odlišuje od "reality" médií. Je to opis udalostí z druhej strany, zo strany ľudí, ktorí sa ich účastnili na uliciach.
Nasledujúci materiál je sériou popisov udalostí, ktoré sa stali na Trafalgar Square v Londýne v sobotu 31. marca 1990. Materiál bol vydaný v angličtine, vydavateľstvom ACAB Press s jediným zámerom: poskytnúť na spomínané udalosti aj pohľad z druhej strany. Všetky svedectvá boli do ACAB Pressu zaslané anonymne, pár týždňov po 31. marci - teda po tom, čo bola výzva ACAB Pressu rozšírená medzi ľudmi.

1. Zabezpečil som si opatrovateľku

Bola to iba druhá demonštrácia, na ktorej som bol a skutočne som nevedel, čo od nej môžem očakávať, ale rozhodol som sa, že si to nenechám ujsť, takže som si objednal babysittera na blížiaci sa víkend a išiel vlakom do Londýna. Keď som dorazil do Kennigton Parku, atmosféra pripomínala karneval. Hrali tam skupiny, pražilo slnko. Tisíce ľudí vyšlo zo svojich domovov, aby demonštrovali svoj odpor proti Poll Taxu. Vyzeralo to, že bude pekný deň. Zvuk bubnov ma priam magicky vábil, rytmické údery palice a odhodenej pivnej plechovky a my sme z toho boli hotoví. Bol to radostný zážitok, tancovali sme a skandovali počas celého pochodu ulicami ku Trafalgar Square. Keď sme sa dostali na úroveň parlamentu, línia policajtov nám zablokovala cestu a dav bol odchýlený smerom k nábrežiu. Za radmi policajtov sme mali možnosť vidieť nastúpené oddiely jazdnej polície v zlovestnom tichu a očakávaní. Vtedy som pocítil prvý nával strachu a hnevu. Spomínam si, ako som myslel na to, že na nás chystajú čosi nechutného. Kordóny policajtov vyzerali neuveriteľne "vyzbrojené". Pokračoval som v ceste s davom. Išli sme hore po Northumberland Avenue. Vzrušenie a napätie sa stupňovalo, keď pri našom príchode na Trafalgar Square začala hrať do ticha kapela. Pripomínalo to trochu vojenskú atmosféru. Údery bubnov a spev sa zdali byť stále silnejšími a silnejšími. Dav ľudí sa čoraz viac zhusťoval, keďže na Northumberland Avenue sa pridali ďalšie tisícky ľudí. Išiel som k Whitehall, kde bolo zjavné, že čosi vypuklo. Jeden muž sa prebíjal smerom ku koncu davu a keď som ho počul kričať: "Dajte všetky deti preč z cesty, chystajú sa zaútočiť", prepadol ma skutočný pocit paniky. Hlavou sa mi hnali obrazy matiek s deťmi, starých a invalidných ľudí, ktorých som na pochode videl. Tí všetci tu boli teraz na tomto námestí, policajní bastardi sa na nás chystali zaútočiť a nebolo žiadnej cesty von! Krvavý kúpeľ! Krutá panika! Po ceste som vykrikoval varovania pre tých najzraniteľnejších, aby sa snažili dostať preč. Ďalší kordón policajtov bol naprieč St. Martin´s Lane a jediná voľná úniková cesta bola smerom ku nábrežiu. Zbadal som policajný voz, ako zrýchľuje smerom ku nám. Zišiel som z cesty a v hrôze sledoval, ako sa blíži k davu. Zbesilo som kričal, keď nič netušiace telo preletelo vzduchom a pristálo na hromade ľudí pri okraji cesty. Toto bolo už priveľa! Môj hnev explodoval a kričiac som sa rozbehol proti policajnému vozu, šklbal som jeho dverami a vrieskal: "Modrý vrah!". Vyplašený fízel zamkol zvnútra dvere na svojom vozidle. Pľul som a búchal na okná, myslel som na rozbité sklo a nakoľko som si nechcel dorezať ruky, tak som hľadal niečo, čo by sa dalo hodiť, čím by sa dalo udrieť. Všetko sa to udialo naraz, ležiaci muž na ceste, nad ktorým sa skláňali všetci tí kričiaci ľudia, moje výkriky, pľuvance a hnev na políciu. Jedna žena s dieťaťom v náručí si kliesnila cestu preč od násilností. Kričal som na jednu policajtku, aby ju pustili s dieťaťom a hneď na to som zistil, že to je tá istá policajtka, na ktorú som vrieskal a pľul, keď policajný voz zrazil svoju obeť na zem. Prehltol som strach, keď som kráčal s tou ženou rovno k nastúpeným kordónom policajtov a zastal som v dostatočnej vzdialenosti na to, aby som sa presvedčil, že sa dostala do bezpečia. Potom som znova bežal späť na miesto, kde stál voz a ďakoval osudu za to, že ma nechytili. Frustrujúco na mňa pôsobila neprítomnosť čohokoľvek, čím by sa dali rozbiť okná. Šklbal som čímsi po stranách nejakej budovy, ale neuvoľnilo sa to. Drôty držali pevne. Zrazu nejaké svetlo, radšej som to nechal. Rukami som mlátil na sklo a kopal nohami... nemáme dosť ľudí! Vo vzduchu lietali nejaké predmety. Potrebujeme väčšie množstvo ľudí. Kurva, prečo sa to zasrané sklo nerozbije! Na minútku som si dal pauzu, chcel som dobre ťažkú tehlu. Na okolí nič nebolo. Videl som ženu, ako vzlyká na chodníku. Bol to nekontrolovateľný, bezmocný nárek. Musel som ju umiestniť mimo dav, inak by bola ušľapaná. Spomenul som som si na to, že raz v metre som bol v podobnom stave aj ja. Potom ju nejakí ďalší ľudia odviedli preč z bojovej zóny. Teraz som bol na konci davu a nemohol som sa vrátiť do blízkosti vozidla. Pretláčal som sa. Jazdecká polícia už zaútočila a fízli tak mali určitú kontrolu a vytláčali ľudí von z Trafalgar Square, opakujúc každému: "Choďte domov, choďte domov". Mladý čierny chlapec, okolo 12-13 rokov, na nich zakričal: "Nemáme ísť ku komu domov!". Usmial som sa, tiež sa mi nechcelo ísť domov. Nejako sa mi podarilo dostať sa dole ulicou a vrátiť sa späť na Northumberland Avenue. Opäť som bol na konci davu, ktorý bol poháňaný svojou vlastnou energiou. Občas zapraskala elektrina. Vpredu zaútočila zásahová jednotka a celý dav sa nahrnul dozadu. Panika. Desila ma predstava ušľapania. Kliesnil som si cestu k okraju cesty, kde bola tlačenica menej intenzívna, keď prepukol skľúčený a panický beh. Ďalej som stál pri stene a zásahoví fízli útočili priamo na nás. Nikam som sa nemohol pohnúť a bol som vydesený, keď začali dvíhať svoje obušky a z ich tvárí sršal maniacky vzhľad. Za chvíľu boli preč a dav sa opäť pohol vpred. To bolo poprvýkrát, čo som videl zásahovú jednotku priamo v akcii a zistil som, aké to bolo hrozné. Predtým, než na tvoju hlavu dopadne obušok, sa ťa nikto nič nepýta. Začal som hľadať niečo na hádzanie tým, ktorí boli vyšší, aby mohli lepšie mieriť a strieľať. Opäť šialený beh davu. Ktosi ma zozadu chytil. Otočil som sa. "To som ja, neboj sa." Priateľ, vďaka bohu! Podanie rúk. "Nebež, to je práve to, čo chcú." Bežal som, pretože som nechcel byť ušliapaný. Vyšli sme z davu, aby sme sa nadýchali. Vzrušene sme sa rozprávali, keď sme sa pozreli dolu ulicou a zbadali sme ako sa odniekiaľ valí dym. Čosi horelo. Správy sa k nám rýchlo rozšírili, "Čo to horí?". "Veľvyslanectvo Juhoafrickej republiky". "South Africa House je v plameňoch". Náraz extázy. Keď sa táto správa rozšírila, na tvárach ľudí sa objavila radosť. Potom sme sa vrátili na Northumberland Avenue a pokúšali sa prelomiť policajné kordóny. Ocitol som sa vzadu, bol som izolovaný a stál som na okraji, kým som sa zas nepridal k niekoľkým priateľom. Rozhodli sme sa odísť a dať si drink, pretože sme všetci potrebovali prestávku. Išli sme do Covent Garden a boli sme ohromení, keď sme videli, pritom ako sme si objednávali čaj, ako sa vyrojili stovky fízlov. Mysleli sme si, že z nepokojov sme práve odišli! "Pozri sa tam, rozbité okná". Prešli sme na druhú stranu a nemohli sme veriť vlastným očiam - celá ulica bola v troskách. Všade kopa skla, všade polícia, rozbité banky a rozmlátené obchody. Prišli sme práve vtedy, keď sa prebúdzal šialený nával rozbíjania a rabovania. Bola to perfektná scéna, ktorou sme sa rozlúčili s týmto dňom, nakoľko nás už premáhalo vyčerpanie a tak sme sa ponáhľali domov, aby sme si pozreli televízne správy.

2. Muž v lyžiarskej maske

Potĺkame sa okolo Kennignton Park a sledujeme pochod. Potom, čo okolo nás prešlo pár tisíc ľudí, vidíme niekoľkých priateľov a pripájame sa ku nim. Vzrušene sa rozprávame... "Videli ste cestu?", "Áno, ide sa pozdĺž Downing street!", "Nech nám na to svieti slnko!". Po piatich minútach pochodu počujeme silný náraz. "Maník preletel oknom", hovorí niekto. Bože! Už som si to tiež myslel, ale nakoniec sa ukázalo, že to bol zvuk prevrátených policajných značiek. Asi za dvadsať minút sú všetky značky vyvrátené. Veľa randálu. Sranda a voloviny. Fízli strácajú kontrolu a ľudia pochodujú po oboch stranách cesty. Fízel prenasleduje nášho kamaráta za vykopnutie ďalšej značky. Vzdáva to. Práve vedľa železničného mostu Lambeth sa policajti snažia vytrhnúť zo sprievodu anarchistickú vlajku. Menšia bitka. Myslím, že niekto bol zatknutý, ale neviem to iste. Pokračujem v pochode. Prechádzame cez most Lambeth a ideme smerom k parlamentu. Nič moc sa nedeje. Trochu nahnevaného skandovania. Cesta dole k Downing Street bola pomalá, ako bol dav stláčaný. Rozhodli sme sa, že si odpočinieme, sadli sme si pred ministerstvom obrany naproti Downing Street a dívali sa, čo sa deje. Skupina asi dvadsiatich ľudí kričí a hádže plechovky a kusy plagátov na policajtov. To trvá asi tridsať minút. Viac ľudí stojí vedľa ministerstva obrany. Nakoniec fízli blokujú Whitehall a odkláňajú pochod. Kamoš a ja posielame do riti posádku TV Sky snažiacu sa incident nafilmovať a kričíme sprosté nadávky na ich komentátora a Ruperta Murdocha. Nasierajú si to na Trafalgar Square. Konfliktov pribúda a stále viac ľudí je zastavovaných alebo zadržaných. Prichádzajú ďalšie zásahové jednotky, niektoré na koňoch, iné v malých zvláštnych oddieloch. Ďalších dvadsať minút je pekne zmätených. Boj z blízka a hádzanie rôznych predmetov. Veľká sranda nastáva, keď sa objavuje veľký transparent Class war. Naši ľudia sú niekoľkokrát rozdelení. Kone narážajú do davu a tlačia ho k ministerstvu obrany. Ihneď je postavená malá barikáda zo stavebných zbytkov z kontajnerov na dvore a zvrchu je na ňu natiahnutý ostnatý drôt. Polícia na koňoch opäť neútočí. Hladina adrealínu v krvi sa začína dvíhať. Zbieram z kontajneru kusy muriva a rozbíjam ho na kusy. Nestarám sa o to, že ma pri tom vidí fízel. Okná ministerstva sa začínajú rozbíjať. Milujem ich, ministerstvo obrany! Moja prvá strela zasahuje okenný rám, zatiaľčo druhá stenu. No dobre. Urobí sa viacero okien. Moji priatelia sa znovu zoskupujú a ja žobrem o kúsok jedla. Presvedčení, že za chvíľu sa to vyostrí radšej odkráčame. Na Charring Cross strácame jednu z našich skupín, ktorá šla na záchod. Ideme ku bitke, ktorá je pri juhoafrickej ambasáde. Hádžem fľašku na prechádzajúci zásahový voz na míňam. Do riti! Dúfam, že sa šťastie nabudúce obráti k lepšiemu. Keď sa dostávame na Trafalgar Square, je tam už kurva povstanie. Fízli vošli do davu dvoma autami a boli obklopení zo všetkých strán. Veľmi statoční ľudia išli priamo proti autám a vymlátili im okná. Iní cpú kovové bariéry pod kolesá áut, aby zastavili jazdu. Strácam s ostatnými spojenie. Prechádzam okolo. Do riti! Stratil som sa. Otáčam sa späť ku bojisku a vidím, že armádny obchod má vytlčené všetky výlohy. Skvelé. Chcem tiež niečo urobiť. Všade vládne chaos. Beriem do rúk šuter a čakám vedľa Midland Bank až dav vyčistí chodníky, potom sa otáčam a hádžem kameň do zrkadlového skla. Beng! Šuter sa roztrieštil a okno je dokonca premačknuté. Ospravedlňujem sa žene, ktorá stála kúsok od toho a trochu sa vyľakala. Odchádzam preč a v nasledujúcich niekoľkých hodinách si chcem udržať chladnú hlavu. Asi sto yardov dole je veľká skupina prizerajúcich sa. Jedna žena mi povedala, po tom čo som hodil kameň na zásahové vozidlo: "To bolo nerozumné". Nehádam sa. Myslím si, že je lepšie niečo robiť, ako len nečinne prihliadať. U juhoafrickej ambasády nejakí ľudia narazili na ochrannú bariéru. Beriem ju za jeden koniec a hádžeme ju do okna budovy. Kričím na nich, aby sme ešte pokračovali, ale oni odchádzajú Jeden punkáč mi hovorí: "Útoč na fízlov, nie na majetok!". Pýtam sa ho prečo. "Preto" odpovedá. Na Trafalgare mi ktosi hovorí, že niekto z našej skupiny bol zranený blbo hodeným kameňom, po chvíli ho nachádzam a našťastie to nieje nič vážne. Som trochu mimo a tiež som nasraný, že som zmeškal zvyšok zábavy. Asi desať minút sa rozprávame a naraz vidíme hustý čierny dym. Ha! Čo to horí? Lúčim sa s ostatnými a idem k ohňu. Ježiš! Lešenie na vládnych budovách je v plameňoch! Rozsiahly oheň sa šplhá po stene. Považujem to za trochu prehnanú akciu. Do riti! Som zvedavý, kam až táto uderenosť zájde. Pomaly zabúdam o čom to celé je. Stále nemôžem nájsť svojich priateľov, ale ďalej smerom doľava vidím, že niekto podpálil juhoafrickú ambasádu. Milujem človeka, ktorý to urobil. Hľadám niekoho známeho. Prechádzam okolo vážneho boja muža proti mužovi dole u St. Martin´s In The Fields, úplne nevšímavo k tomu čo sa deje. Vidím policajný autobus opúšťajúci svoje stanovisko u juhoafrickej ambasády. A vzápätí skupinu asi dvadsiatich ľudí, ktorá nabieha a útočí na ambasádu kameňmi a tyčami. Stále nemôžem nájsť žiadneho z kamarátov. Odchádzam preč, aby som zohnal nejaké jedlo, pretože mám naozaj hlad a som úplne v hajzli. Nemôžem sa dostať z Charring Cross k Národnej galérii a tak to musím pekne obísť. Nakoniec odpočívam na trávniku pri kanadskom veľvyslanectve, jem svoj posúch a sledujem fízlov. Polícia sa chová ako vyplašené slepice. Pokúšajú sa vyčistiť okolie, ale miesto aby nás vytláčali na juh k Temži, tlačia ľudí k West Endu. Asi po desiatich minútach posiela polícia oddiel jazdnej polície pred Pall Mall. Naozajstná blbosť. Dav je rozzúrený. Pár ľudí vlečie na ceste železné zátarasy, aby ju zabarikádovali. Je ponechaných len zopár otvorov, aby cez ne mohli ľudia prejsť. Ťahám na cestu ďalšiu zátarasu a potom sa flákam okolo. Potom niekto odťahuje všetky bariéry späť na kraj cesty. Každopádne kone už viac neútočia. Na Pall Mall je dav rozohnaný. Pozerám sa, ako skupiny ľudí odchádzajú z oblastí nepokojov preč. Fízli ich stále vytláčajú. Zrazu je na vrchole Haymarket skupina asi päťsto ľudí stlačená dohromady a ja cítim ďalšie vzrušenie. Pridávam sa k davu na Haymarket a som úplne vytočený. Prečo nás polícia vytláča do srdca West Endu? Sme kameň hodený do kapitalistických najluxusnejších obchodov! Kľučkujeme sem a tam pouličným ruchom a dostávam sa na Piccadily Circus. Po celú dobu pokračuje skandovanie..."Nie Poll Tax! Nie Poll Tax!". To je skvelé. Niektorí ľudia si sadajú, ale tento spôsob protestu sa neujal. Jeden, dva kroky a sme na Regent Street. To je neuveriteľné. Viac skandovania, doprava sa valí okolo nás. Sme tristo yardov na Regent Street. Niekto zahlási: "Možnosť podniknúť skutočný nákup". Nikoho tu nepoznám, ale vymieňam si úsmevy so skupinou príležitostných robotníkov. Prásk. Prvé okno padlo. Nádherné. Fízli sú hneď za nami. Útočia, ale nás to tlačí ďalej vo väčšej rýchlosti... Ďašie zrkadlové okná odchádzajú. Do toho! Musím čosi urobiť. Utekám dole bočnou ulicou, ku kontajneru a beriem do tašky pár veľkých kusov muriva. Späť na Regent Street a vysypávam ich na ulicu. Jeden si beriem pre seba a nasadzujem si kapucňu a na tvár lyžiarsku masku. Vyberám si cieľ. Kurva. Tentokrát už nesmiem minúť. Bum! V zasranom výklade sa objavuje veľká diera. Ide sa ďalej, až na svetelnú križovatku na Oxford Circus. Zbieram dlaždice a rozbíjam ich o zem pred autami, zoradenými pred semafórom. Je mi to jedno. Otáčam sa a hádžem. Zbohom zrkadlové okná. Pokračujem. Hľadám v kontajneri ďalšie šutre, ale už tam je iba drevo a umelá hnota. Po ulici ide chlapík a vidí ma celého zamaskovaného horlivo hľadať šutre. Niečo hovorí, ale aj tak mu nerozumiem. Zahýba na Regent Street oboznámiť sa s rabovaním. Ďalej...Policajný voz prechádza okolo ku čelu sprievodu, párkrát sa obráti a ide do riti. Zvuk rozbíjaného skla neprestáva. Na Portland Place sú obchody pod BBC a samotný obchod BBC roztrieskaný a vyrabovaný. Motám sa okolo a som uchvátený tým, ako väčšina davu zmizla postrannými ulicami. Je to akoby sa vzbura náhle objavila, vykonala svoju prácu a potom sa ako mávnutím čarovného prútika stala neviditeľnou. Skutočné sci-fi. Dávam sa postrannou ulicou, aby som sa dostal k West Endu. Dokonca aj tu sa útočilo na banku. Na chvíľu si sadám, ale dostávam do nohy kŕč. Do riti. Naozaj to bolí. Okolo ide asi dvadsať fízlov. Skáčem po jednej nohe, snažím sa uvoľniť křč a tvárim sa tak normálne, ako sa len dá. Idú okolo smerom na Regent Street. Na rohu Goodge Street niekto útočí odpadkovým košom na obchod Iran Airlines, ale okná sa nerozbili. Idem metrom na Charring Cross, ale polícia uzavrela tri stanice a ja musím až na Tottenham Court Road, o celú jednu stanicu ďalej! Na Cambridge Circus znovu narážam na povstanie. Myslel som si, že Regent Street bola jediná vec, ktorá sa prihodila, ale fízli používajú kone aj tu. Turisti a návštevníci divadiel sú zmätení...a zaujatí. Sedím vedľa úplne zničenej banky a hovorím s kýmsi, kto je tu z toho tiež úplne nadšený. Úsmevy atď. Hovorím s turistkou, ktorá sa stratila. Vysvetľujem Poll Tax a vzburu. Je naozaj nadšená. Mierim na Charring Cross Road. Kurva...pokračuje tu rabovanie obchodov. V hudobninách sa pripájam ku skupine ľudí ťahajúcich z okien vybavenie. Vyťahujem trochu roletu a pozerám sa, čo zostalo. Veľmi málo. Nieje tu nič čo potrebujem. Idem preč. Kde sú fízli? Niekto hádže tehlu do výkladu ďalšieho hudobného obchodu, ale tá sa nerozbila a zapojilo sa poplašné zariadenie. Hovorím s chlapíkom z Belfastu, ktorému prišľapol policajný kôň nohu. Hovorí: "Panebože, myslel som si, že sa búri iba v Írsku. Títo ľudia skutočne vedia ako sa vzbúriť". Porozprával som sa s ním a potom som radšej odišiel, pretože som sa tu pofľakoval už dosť dlho a cítil sa nápadný. Hore na Tottenham Court Road naháňa polícia ľudí stále dokola. Vytlačili dav na Oxford Street, aby im dali na rozbíjanie a rabovanie ďalšie obchody. Vedľa stanice metra horí ďalší oheň. Prichádza viacej fízlov. Je jasné, že úplne stratili kontrolu. Ich počet je nízky a ešte k tomu tí, čo slúžia už od rána musia byť vymenení. Hovorím si v duchu znova a znova, prehrali ste...prehrali ste. Znie to tak krásne. Som fakt unavený a noha ma stále bolí. Znovu idem na Charring Cross Road. Okolo vyjebaných obchodov. Okolo rozbitých amerických vozov. Majiteľ obchodu sa bije s jedným z rabujúcich o automatické bicie a gitaru. Fízli sú všade navôkol. Som so silami v ritii... musím na vlak. Ísť späť domov a pozrieť si správy.

3. Zasrané drobné

Sobotňajšia prechádzka parkom za teplého a slnečného dňa je dobrou príležitosťou na natiahnutie letného trička, vyzerá to na pohodový deň. V Kennigton Parku sme vyhľadali anarchistov, ktorí sú dnes zúrivejší ako inokedy. Demonštrácia je zatiaľ v pohode, bez výraznej prítomnosti polície či armády. Niet pochýb o tom, že niekde medzi účastníkmi demonštrácie budú tlačiari, baníci a iní (ex-)robotníci, ale oni tvoria len časť z celého davu. Príležitostne stretávame priateľov, zastavujeme sa a vymieňame si krátke komentáre. Zišla sa tu celkom pekná sebranka a neskôr sa ukázalo, že vďaka veľkej dávke šťastia alebo dobrému inštinktu sa väčšina z nich ocitla na správnom mieste v správny čas, čo je obzvlášť pozoruhodné. Teraz špekulujeme nad tým, akoby sme načasovali tradičné preniknutia na Downing Street. Keď sme sa dostali na Parlament Square, jedna žena začala pokrikovať na chlapíka z televízie a následne sa ho jeden mladý muž pokúsil napadnúť. Potom ho vytlačili na dlažbu a okolidúci policajt sa ho spýtal, či je všetko v poriadku. Policajtov je málo, stále sa ešte drží oficiálna verzia, že toto je rodinný protest "obyčajných" ľudí. Potom sa polícia začína zoraďovať pozdĺž Whitehall, odchýlia spodnú časť demonštrácie smerom dole ku mostu a nábrežiu. Boli sme rozdelení, objavujú sa prvé potýčky a jeden človek je zadržaný. Pri Whitehall sa rozpútal čudný pohyb, niekto sa snaží pretlačiť na Downing Street a ľudia hádžu zopár palíc a prázdnych konzerv. Pri pomníku padlým je spálená zástava, potom sa objavujú fízli na koňoch - je to surový spôsob ako kontrolovať dav, hlavne keď niet kam ísť, nakoľko už zablokovali aj druhý koniec Whitehallu. Pribúda palíc a fliaš a tlačenica je čoraz silnejšia. Niektorí mierumilovní účastníci demonštrácie prepadajú panike, okno obchodu so suvenírmi je vymlátené a na policajtov letia malé milé hračky. Myslím si - je to fajn, takže toto je korisť dnešného dňa... Na Trafalgar Square sa začali ťažké boje s políciou. Sú tu rôzne kusy betónu, žrde z lešenia a niekoľko stoviek ľudí, ktorí sa pustili do policajtov. Ľudia si nevšímajú ich výstroj a štíty. Fízli sa pustili do davu v tvare "letiaceho V" a zasahujú každého, kto im príde do cesty, ale nemôžu získať žiadny priestor, pretože ľudia nebežia preč. Miesto ústupu "hrdinovia robotníckej triedy" opätujú útok s dvojnásobnou zúrivosťou a policajti len s obtiažami zdrhajú. Zdá sa, že polícia nevie, ako sa s tým má vysporiadať. Táto akcia je iná ako nedávne politické nepokoje a je tu veľa ľudí, ktorí sa snažia obsadiť ulicu a sú odhodlaní zdolať policajtov, ktorí sa stále zdajú byť plní rozčarovania a možno im aj trochu prekáža, že sú tam kamery. Polícia úplne stráca kontrolu a na námestí sa rozhorel oheň. Na pobreží sa robia fronty pred obchodmi a pri veľvyslanectve Južnej Afriky to trvá polhodinu, kým je v okne vytrieskaná konečne diera a založený oheň. Polícia sa rozhodla, že jediná vec, ktorá sa dá v tejto situácii urobiť, je skúsiť vyčistiť námestie za každú cenu, ale to bude pre nich veru riadna fuška! Sme unavení a rozhodli sme sa odskočiť na drink a na malé občerstvenie predtým než pôjdeme. Ale tam začala ďalšia zaujímavá scéna a to je pre nás čosi nového. Ľudia boli zatlačení smerom na sever do oblasti divadla. Ak na námestí polícia stratila kontrolu, tak tu ju nemala ani náhodou. Tony Roma´s už dnes nikomu neposlúžia. Rozbíjanie a vypaľovanie je teraz častejšie ako vykrádanie, i keď aj tak si samozrejme ľudia berú zopár malých darčekov. Skutočne na to nie som zrovna vhodne oblečený a vyzerám skôr ako nejaký turista. Ak by to bolo potrebné, môžem len pokojne stáť a robiť sa blbým. Prešli sme po St. Martin´s a Long Acre a je to fakt skvelá zábava. V Covent Garden Piazza je personál obchodov slušne požiadaný, aby sa vzdialil, kým budú všetky výklady rozmlátené a oblečenie vyrabované - väčšina je potom pohodená na ulicu pre každého, kto by ho chcel. Potrebujem poriadne nohavice, ale plastikový obal sa nedá dať ľahko dole. Množstvo ľudí sa pripája ku tejto party (ako napr. chalani, ktorí sa práve vyklonili z okna). Skupiny ľudí sa príležitostne zapájajú do skandovania "No Poll Tax!", pričom prepukne smiech, i keď je to sranda len čiastočne. Vláda za posledných desať rokov vykonala také činy triedneho okrádania, ktoré boli oveľa horšie ako Poll Tax. Ide to na nervy, takže "No Poll Tax!". Tú noc pijem a tancujem vonku, ale iba o pár dní neskôr, keď ešte nikto zo známych nebol chytený, si uvedomujem, v akej skvelej nálade som bol. Trvá to pár týždňov a počas tejto doby som mal niekoľko rozhovorov "politického" charakteru, o akých som si už myslel, že som sa ich dávnejšie vzdal. Možno, že sa to opäť vracia do módy.

4. Od r. 1381 do...

Z rečí Thatcherovej, Kinnocka a spol., ktoré sa šírili po nepokojoch na Trafalgar Square by si mohol nadobudnúť dojem, že v Británii sa nikdy predtým neuskutočnili priame a násilné akcie proti štátu a jeho moci. Skutočnosť je však iná, hrdinovia pracujúcej triedy na Trafalgar Square len pokračovali vo veľmi dlhej a hrdej histórii a tradícii násilného boja proti vládnucim vrstvám. Táto tradícia je tak stará, ako samotné rozdelenie spoločnosti na bohatých a chudobných, vykorisťovateľov a vykorisťovaných, utláčateľov a utláčaných. Tu je zopár z veľkého množstva príkladov nášho boja v dejinách:

r. 1381 - Roľnícka vzbura. V celej krajine povstali státisíce roľníkov proti tyranii. "Sme ľudia stvorení na obraz boží a držia nás ako zver". Pri povstaniach boli zmasakrované desaťtisíce povstalcov.
r. 1549 - Povstanie proti násilnému zaberaniu obecnej pôdy šľachtickými veľkostatkármi. Najväčšie nepokoje boli v Norfolku, menšie v lokalitách ako Essex, Hertfordshire, Rutland, Worcestershire, Wiltshire, Hampshire, Somerset a iné.
r. 1649 - Povstanie levellerov proti nenažranosti vodcov anglickej revolúcie akým bol Oliver Cromwell, dochoval sa jeho výrok: "Rozsekajte vzbúrencov na kusy, lebo inak oni rozsekajú vás" (povedal to prvý!). Tiež osídlovanie St. George´s Hill baníkmi (primitívny komunizmus).
r. 1736 - Edinburgské nepokoje. V prvej demonštrácii bolo mnoho ľudí zabitých vojskom, v druhej bol generál zodpovedný za masaker zlynčovaný.
r. 1780 - Londýnske nepokoje, ktoré viedli ku zničeniu väzníc a oslobodeniu mnohých väzňov.
r. 1820 - Londýn. Napadnutie kráľa na ulici, v Glasgowe boj vojska so 60 000 vzbúrencami.
r. 1834 - Lancashire. Celé územie paralyzované šesťnásťtýždňovým štrajkom, spálené dielne a továrne. Vodcovia štrajku boli deportovaní do Austrálie.
r. 1840 - Chartizmus. Prvý masový pohyb robotníckej triedy. Milióny robotníkov po celej krajine sa zapojilo do štrajkov, organizovania sa a nepokojov.
r. 1888 - Štrajky v celom Anglicku. Štrajkuje sa v prístavoch, továrňach, baniach.
r. 1911 - Viaceré štrajky a nepokoje. Generálny štrajk dopravcov v Liverpoole, vojsko zahajuje paľbu do demonštrantov (dvaja mŕtvi), oslobodenie väzňov z waltonskej väznice (Liverpool), nepokoje a výtržnosti po celej krajine (Llanelli, Londýn, Bristol, Newcastle, atď.), ktoré pokračujú až do začiatku prvej svetovej vojny.
r. 1916 - Clydeside. Napriek intenzívnym výzvam k nacionalizmu vypukol štrajk v Clydeside sprevádzaný množstvom nepokojov.
r. 1917 - Vojenská vzbura britských jednotiek vo Francúzsku proti neznesiteľným podmienkam a nezmyselnej vojne.
r. 1926 - Generálny štrajk. Milióny robotníkov štrajkujú proti útokom svojich nadriadených na životné štandardy robotníckej triedy, boj je sabotovaný TUC atď.
r. 1936 - Bitka na Cable Street. Fašisti zastavení vo východnom Londýne, miestnou robotníckou triedou obsadzujúcou ulice a bojujúcou proti fašistom a polícii.
r. 1945-51 - Proti vláde labouristov ide množstvo pracujúcich do štrajku, za vyššie mzdy atď., nedôvera sľubom sociálnej demokracie, údajná "socialistická" vláda používa sedemnásťkrát vojsko na ukončenie štrajku robotníkov.
r. 1956 - Londýn. Masové demonštrácie proti vojne v suezskom zálive.
r. 1968 - Masová demonštrácia (končiaca bitkou) proti vojne vo Vietname.
r. 1974 - Štrajk baníkov, ktorým bola zosadená vláda konzervatívcov.
r. 1977 - Nothing Hill. Nepokoje proti policajtom.
r. 1979 - Zima nespokojnosti. Milióny robotníkov štrajkovali proti prísnemu programu labouristickej vlády. Blair Peach bol zabitý políciou pri protifašistickej demonštrácii v Southalle.
r. 1981 - Nepokoje po celej krajine: Toxteth, Southall, Notting Hill, Moss Side, Leicester, Brixton (opakovane), všade menšie nepokoje.
r. 1984-85 - Štrajk baníkov. Obrovský boj proti strate zamestnania.
r. 1985 - Nepokoje v Handworthe, Brixtone, Peckhame, Tottenhame (tu bol zabitý policajný dôstojník).
r. 1990 - Boj proti Poll Taxu (dani z hlavy). Milióny ľudí v Škótsku odmieta platiť a v Anglicku sú demonštrácie a nepokoje vrcholiace v obrovskej londýnskej demonštrácii, ktorá sa skončila výtržnosťami.

5. Videl som veci, na ktoré nezabudnem!

Najpozoruhodnejšie bolo pre mňa zistenie, ako boli ľudia pripravení čeliť zásahovej polícii. Nikdy som nič podobné nevidel. Bolo až neuveriteľné, keď som videl ľudí ako bežia vytrhávať druhých ľudí zadržaných políciou...
Ďaľšia vec, ktorá sa mi vryla do pamäti, bol pohľad na obyčajných fízlov, ktorí zdrhali dole Whitehallom za silného revu davu, ktorý ich naháňal. Asi hodinu to bola skutočne obojstranná triedna vojna a nie iba útočenie na nás! Som presvedčený, že dostali viac než očakávali. V prvej časti prejavovali účastníci akcie nesmierny odpor a nenávisť voči fízlom. Miesto zvyčajne pokojného akceptovania ich autority, dochádzalo k tomu, že ľudia na policajtov pľuli a bili ich. Bolo to skvelé. A keď sa snažili zatýkať ľudí, tak im bolo jasne ukázané, že ich dokážeme zmlátiť, ak chceme. Keď sme boli zastavení pri Whitehalle, po "obsadení" či "útoku" na Downing Street, zabával som sa tým, že som rozprával na niektorých fízlov, ktorí boli evidentne roztrasení a nervózni a ich bledé ksichty vyzerali omnoho vydesenejšie ako kedykoľvek predtým. Potom došlo k provokáciám, kone nás vytlačili na cestu, niekoľko fízlov však rýchle zistilo, že to nebola ideálna taktika, keď chceli ostať zdraví. Zvyšok odpoludnia prešiel strašne rýchlo - opakovali sa útoky a následné protiútoky. Bol to nádherný pocit byt súčasťou explózie hnevu, ktorý bol tak dlho zadržiavaný pod pokrývkou. Mysľou sa mi preháňali všelijaké myšlienky: Írsko, Východná Európa, Južná Afrika, Orgreave...
Myslel som na to, že ak z toho máme niečo pozitívne vytažiť, tak sa to musí robiť oveľa častejšie. Keď som sa konečne dostal na námestie, bolo neuveriteľné vidieť ľudí na lešení. Spomínam si, ako som sa pokúšal zozbierať si myšlienky a sústrediť sa, aby som si zapamätal to, ako som sa cítil. Hluk bol skvelý, naši ľudia boli dosť šikovní, čo ma presvedčilo, že vôbec nie sme tak bezmocní...
Každú chvíľu som očakával slzný plyn a tiež som myslel na to, čo by sa stalo, ak by sme museli čeliť plastickým strelám. Verím, že ľudia sa nemusia pokúšať ospravedlňovať násilné útoky na fízlov a chcem sa vyhnúť tvrdeniu, že by tie udalosti boli len sebaobranou. Z veľkej časti síce boli, ale my už viac nepotrebujeme žiadne ospravedlnenia na bránenie svojich práv (fighting back), už toho máme dosť a vždy sme aj mali...
Napriek tomu je dôležité, aby sme sa nenechali uniesť udalosťami tohto dňa. Ak by sme si nevšímali to množstvo práce, ktorú je treba ešte vložiť do Anti Poll Tax kampane a do všetkých dalších vecí, ak chceme zmeniť tento zasraný svet na lepší, tak potom by tie udalosti z 31. marca nemali upadnúť do zabudnutia. Skutočný boj je bojom politickým - a to v sebe zahŕňa aj odstránenie ľavicovej špiny - všetkých tých, ktorí sa pokúšali získať z nepokojov nejaký politický profit. Nikto z nich nemá žiadnu predstavu o schopnostiach ľudí konať aj bez vodcov. Od Militantov až po Robotnícku silu (Workers Power) všetci len opakujú slová bulvárnych plátkov a hovoria o výtržníkoch ("troublemakers"). Nakoľko som musel o piatej poobede ísť na autobus, odišiel som z námestia ešte pred vypuknutím požiaru. Mohol som buď opustiť svojich priatel'ov alebo ostať. Keď odchádzal náš autobus, videli sme dym a robili sme si z toho srandu, netušiac, že to skutočne išlo z Trafalgar Square. Dobre sme sa zasmiali, keď sme míňali policajné auto bez okna na vodičovej strane. Bol som prekvapený z rečí niektorých ľudí (Class war atď.), z 341 zadržaných niektorí neboli ani obvinení, čo však v TV nespomínali. Ľudia si tieto udalosti budú pamätať. Je zaujímavé, že Trafalgar Square bolo počas uplynulých 200 rokov veľakrát dejiskom triednych bojov, ale to sa rýchlo vymazáva z historických kníh, aby tak bola zabudnutá tradícia, ktorá tu nesporne je. Mojou hlavnou spomienkou, ktorú som si z toho dňa odniesol bola hrdosť. Hrdosť na zúčastnených ľudí a hrdosť svoje vlastné činy. Videl som veci, ktoré nikdy nezabudnem a ktoré boli proste skvelé!

- Žiadne anti-sociálne činy, žiadne rozbíjanie, žiadne ničenie obyčajných áut, žiadne hlúpe a nepremyslené či nepresné hádzanie predmetov.

- Žiadni fotografi. Všetky dokumentry sú nebezpečné dokonca aj pre nevinných. A v neposlednom rade - masové neplatenie, množstvo lokálnych združení a skupín, to je to, čo konzervatívcov skutočne serie, pretože to predstavuje zárodok víchrice, ktorá zničí Thatcherovú a celý tento chorý systém, ktorý chce spoločne s Kinnockom riadiť.

6. Obhajca diabla

Zatiaľčo sa každý pridával k nadšeným reakciám na vzburu, ktorá bola "šialene perfektná" a "skurvene zasiahla štát", sa musím priznať, že moje pocity boli trochu negatívne. Teraz ma nechápte prosím zle - úplne podporujem násilné akcie pracujúcej triedy…keď je to nevyhnutné! Keď 31. marca polícia zaútočila na dav, tak bola zaslúžene zapudená a zmlátená. A takisto uznávam, že nepokoje dobre zapôsobili nielen vo Veľkej Británii, ale aj v iných krajinách Európy a väčšina ľudí z pracujúcej triedy sa Anti Poll Tax - kampane vôbec nebála, ale pozrite sa. Myslím si, že niektorí výtržníci boli trochu čudní - koľkým ľuďom pristáli na hlavách tehly a fľaše ako následok nepresného hádzania? A čo tí tupci hádžúci kamene na krčmy a bary. Rabujte si kľudne, čo len chcete, ale rozbíjanie výkladov v pizza bare plnom stravníkov je o H.O.V.N.E. Je to hovno. Organizovali sa počas akcie ľudia na obranu starých a príliš mladých? Nie, oveľa viac ich ťahala vízia, že sa sami zviditeľnia a budú slávni. Do budúcna - a tomu ver, že opäť raz nastane:
- Rešpektuj starých, mladých, invalidov a šokovaných ľudí (prečo by do riti nemali byť ľudia šokovaní!)
- Bráň demonštrantov
- Skutočnou silou by bol Trafalgar Square s 200.000 ľuďmi bez polície - to by bolo silnejšie posolstvo, a keby chceli potom ľudia ísť ešte na Downing Street, tak nech idú!
- Žiadne antisociálne činy…žiadne rozbíjanie a ničenie obyčajných áut, žiadne hlúpe a nepremyslené, či nepresné hádzanie predmetov.
- Žiadni fotografi. Všetky filmy sú nebezpečné dokonca aj pre nevinných.
A v neposlednom rade - masové neplatičstvo, množstvo lokálnych zväzov a skupín, to je to, čo konzervatívcov skutočne serie, pretože to predstavuje zárodok váchrice, ktorá zničí Thatcherovú a celý tento chorý systém, ktorý chce s Kinnockom riadiť.

7. Dobrodružstvá v krajine Poll Taxu

Ďaľšia demonštrácia!!! Veľké očakávania a otázniky. Bude to najväčšia akcia za posledné roky? Vydarí sa alebo nie? Nuž, osobne som si myslel, že áno. Žiadne chodenie okolo horúcej kaše: je len jedna cesta vpred - rovnako dnes ako i inokedy - extrémne násilie a séria tvrdých konfrontácií medzi pracujúcimi a štátom (tj. políciou), netreba s nimi jednať v rukavičkách. V tejto krajine nám nikdy nebolo nič dané, všetko sme si museli vziať. Všetko, čo sme získali, šlo ruka v ruke s násilnými výtržnosťami - len si spomeňme na chartistov, Captaina Swinga, ludditov (rozbíjači strojov,- pozn. prekl.) a množstvo štrajkov počas obdobia trvajúceho viac ako dvesto rokov. Hneď je jasné, že spoločenská zmena a odpor ide vždy ruka v ruke s triednym násilím. Každý, kto zmýšľa inak je blázon alebo klamár. Vráťme k tomu osudnému dňu. Išli sme na Kennington cez Brandon Estate a pohľad na Kennington Park vyzeral dosť divne. Opäť to vyzeralo ako za starých časov, známe obrázky a zvuky... Maggie, Maggie, Maggie - okamžite mi na myseľ príde slovo zo štyroch písmen začínajúce na "D" (ale jeho skandovania som sa zdržal). Rôzne prízvuky z miest ako Mansfield, Barnsley a iných, a samozrejme zástupy predavačov ľavicových novín. Mohli sme to tu obchádzať aj celú večnosť, ale nikoho známeho sme si nevšimli. Mimo parku bolo ešte na ceste more l'udí, ktorí sa sem valili ako piesok v presýpacích hodinách a kliesnili si sem cestu. Bohvieodkial' sa vynorila veľká skupina anarchos (nočná mora každého továrnika!), ktorí tĺkli na bubny a plecháče a všeličo iné, čo bolo práve po ruke. Ten rachot je asi zaistený na zvyšok cesty... Nuž, ako to máme vo zvyku, najprv si to iba pekne omrkneš, prejdeš sa po chodníku (na začiatku by si s tým nechcel mať nič spoločného...). Treba povedať, že keďže tam nieje žiadna polícia (takmer), vyzerá to skôr na lúzu ako na sprievod - dobré znamenie! Ale o tom viac neskôr. No, vyšli sme na Kennington Lane a je tu množstvo známych tvárí! Sedíme na obrubníkoch a premýšl'ame, čo s načatým dňom, zatiaľ stále trochu pohŕdavo, ale čoskoro sme boli dosť prekvapení udalosťami, ktoré vysoko predčili naše očakávania!!! Krátke diskusie a vpred smerom k Westminster. Hneď sme sa ocitli na parlamentnom námestí, kde sa ľudia začali strkať a vznikol pekný zmätok (ako pre každého - aj pre fízlov). Táto pauza trvala len niekoľko minút a potom sa polícia rozhodla zablokovať Whitehall a presmerovať druhú polovicu sprievodu smerom k Ministerstvu obrany. A kto iný by bol na čele tejto malej časti sprievodu bez polície‚ keď nie ľudia so zástavou Class war, ktorí ju pohotovo zvesili, keď šli popri ministerstve obrany a za mohutného nadšenia davu zas vztýčili pri Whitehalle. Vtedy to začalo naberať na obrátkach. Tisíce l'udí sa pretláčalo. Bolo už len otázkou času, kedy začnú "problémy" a dôjde k vzájomnému kontaktu medzi polícíou a časťou nášho davu.

No, sme na tom kúsku trávy oproti Downing Street a zoznamujeme sa s rôznymi výtržníkmi, níektorých už poznáme a niektorých sme nevideli už celé roky. Prebiehajú nezáväzné debaty a potom - bože, celé peklo sa trasie! Všade je masaker. Tlačenica, tu a tam nejaké postrkovanie a boje na tráve, každý beží touto cestou. Chaos a v tom sa objavujú kone. Dochádza k vyčerpávajúcim pokusom o vytrhnutie nejakých dlažobných kociek - bezvýsledne. Zo začiatku sme vytlačení a na severe sa dav rozdelil do bočných ulíc. Stretávame tu nejaké známe tváre. Na námestí sa opät zgrupuje pouličná party. Magické zvuky, trieštenie skla, zákon a poriadok sa len bezmocne prizerajú. Stovky ľudí si dopraje nejaké to "občerstvenie". Ešte raz sa sformujú línie: demonštranti na námestí a polícia na vrchu Whitehall, ďalšia konfrontácia na historickom území. Prichádza zásahová jednotka. Tí zmrdi na to idú priamo. Oplatí sa im nechať sa za 15.000 libier mesačne pre vládnucu triedu takto zmlátiť?! Boli totiž nemilosrdne porazení. Z každej strany ich zasahujú kopance a údery päsťami, ocelové žrde, letiaca spŕška fľiaš a kameňov a potom táto "ľudská spodina" žalostne a ponížene cúva. Sú napádaní jedovatými pankáčmi a squattermi. Je to pre nich potupné! Stále to ide dokola, na oblohe sa začína hromadiť čierny dym, plamene siahajú do výšky, z diaľky sa pozeráme na užasnutých turistov, ktorí cvakajú fotoaparátmi ako dôkaz toho, aké je to len úžasné miesto na dovolenku. Pomaly sme zatlačení späť (drahá chyba!), dejiskom je teraz St. Martin's - je svedkom pravej nespokojnosti. Policajti sa točia v kruhu nepriehľadnom ako svinské hovno. Pri kostole sa niektorí fízli šplhajú na plot (netuším z akého dôvodu) - posledný z nich si na chvíľu nevie rady, no snáď mu pomôže trochu kopancov, ale je to stratené - už je hore prilepený na dopravnom stĺpe, bez svojho štítu...
Na moment mi prebleskne hlavou divoká predstava prechádzky po National Gallery. To by bola veru skutočná strata a zkaza! To by boli skutočné poplatky, nielen za pár výkladov. V tej chvíli sa veľká skupina odlučuje, dávajúc zbohom polícii a my pokračujeme v ničení, hore na Chaning Cross Road, na West Ende - tu je naším terčom úplne všetko. Všetko je tu predmetom nášho hnevu a ukážkou toho, ako nenávidený je tento svet. Pridáva sa k nám mnoho ľudí, ktorí boli vonku len náhodou. Barclays je rozmlátené (ako vždy), mnoho iných obchodov je v troskách - aj výklady neštaurácie s ďeťmi pri oknách, to je zlé, takto prosím nie! Hippodrome je rozbitý, je to objekt opakovanej mrzutosti, vnútri sa nesmelo ukrývajú rôzni pokrytci. Všetky okná sú fuč - takže sa tomu asi potešia mestskí sklenári! Ako víchrica smerujeme ku Covent Garden, výkladná skriňa drahých áut je v troskách, z klenotníctva sú odtrhnuté mreže, obchod s poštovými známkami je tiež rozbitý, známky poletujú vzduchom a pokrývajú ulicu, takže po nich šliapeme a Senegal či Litva sa nám lepia na nohy!

Výstavná miestnosť áut BMW je totálne v ruinách. Postupujeme smerom na východ, teraz sme pri Long Acre. Dav útočí na Covent Garden s takou rýchlosťou a zúrivosťou, že je ťažké nájsť si "svoje" okno! Trochu pobehneme, ale stále zaostávame za tými, čo sú vpredu. Séria obchodov s odevami, dochádza k spontánnej módnej show, staré šaty sú vymenené za nové - tridsať, štyridsať, päťdesiat ľudí. Ideme na Cecil Gees - je to nádherne vyčistené, odhodené šaty sa váľajú po uliciach. Potĺka sa tu nič netušiaci fízel, spŕška nadávok, schytal zopár kopancov a môže byť rád, že ostal nažive. Útok na obchod so slnečnými okuliarmi. Ale teraz paráda! Prichádza Rock Garden, prevrátené stoly, cez okná lieta omáčka! V krytom areáli, 200-300 ľudí, každý obchod prevetraný - niekto ukradol porcelánové kačice, ktoré po chvíli vyhodil (cez výklad). Prichádza polícia. Dvanásti fízli naháňajú dvesto výtržníkov. Počkaj chvíľu - niečo tu predsa nesedí?! Okamžite ustupujú a za nimi na pozdrav letia fľaše a kamene. Opäť som sám a čudujem sa, ako sme sa opäť našli. Znovu Charing Cross Road. Konečne dorazila zásahová jednotka (príliš neskoro!). Príjemne unavený z celodennej námahy sa odchyľujem z davu, ale nie som zas natoľko unavený, aby som nevládal ešte raz "pozdraviť" fízlov. "To ste prehrali na celej čiare, hajzli". Stále majú kamenné ksichty a v mozgu sa im preháňajú obavy a neistota. Spokojný odchádzam večer do krčmy, aby som tu prediskutoval udalosti dnešného dňa a aby sme sa všetci zamysleli nad dňom, až raz skutočne prehrajú všetko!

8. Posledná kvapka

Bol to deň, ktorý by sme si mali uchovať v pamäti. Chvíľu to trvalo, kým udalosti nabrali rýchly spád. Tiež trvalo istý čas, kým z toho boli vyvodené politické dósledky a kým sa to z "politiky nadšenia" pretransformovalo na politiku revolúcie. Ale poďme pekne po poriadku. Bol to pekný slnečný deň - buržoázia sa asi musí naučiť sabotovať aj počasie. Demonštrácia bola veľmi silná, more ľudí zaplavovalo Kennington Park. Atmosféra bola tiež skvelá, ako na karnevale. Ľudia boli šťastní, ale nebolo to len prázdne či povrchné šťastie. Bolo to šťastie založené na našej sile a moci. A toto šťastie sa ďalej stupňovalo a rozvíjalo, keď si l'udia začali uvedomovať obrovskú silu demonštrácie a tým aj celého hnutia proti Poll Taxu. Po prvýkrát za dlhé roky sa náš kolektív rozrástol a nadobudol silu. Tu už totiž nešlo o žiadnu individuálnu či rozdrobenú nespokojnosť, už to neboli pocity bezmocného hnevu. Na uliciach sa ocitli tisíce a tisíce l'udí, ktorí boli rozhnevaní a silní. Ľavicoví politickí krikľúni sa zúfalo pokúšali ovládnuť a kontrolovať toto silné hnutie, ale ich patetické hranice boli zosmiešnené širokou škálou vlajok a plagátov: "Bollock to the Poll Tax", "Bikers Against the Poll Tax", "Tax The Rich", "I exist on Ł46 a week", "Yorkshire Miners Against the Poll Tax", "Communities... Charge!". Po nekonečnom vyčkávaní sa sprievod začal hýbať ako široký had vinúci sa londýnskymi ulicami. Od začiatku bolo jasné, že veľa ľudí odmieta akceptovať hranice, ktoré nás zvyčajne obmedzovali. Na obrubníku bola políciou natiahnutá biela páska čoskoro skopnutá a roztrhaná na kusy. Sprievod sa radostne rozlieval po cestách a niektorí prítomní policajti, mohli len civieť v obavách a zmätku. Pred našimi očami sa akoby zázrakom rozpúšťala aura ich uniforiem. Veď aj oni sú ľudia! Okolo parlamentu sme prešli s pokrikmi, no nič viac sa nedialo. Nejaký ľavičiar mi chcel pripnúť odznak. Odmietol som so slovami "bez Militantov". Odpovedal mi: "To my sme toto vytvorili!". Pri jeho odchode som ešte utrúsil nejakú nadávku na jeho klamstvá. Lži ľavice sú stále znechucujúce, napriek tomu, že sme im vystavení už roky. Iste, Militanti zohrali dôležitú rolu pri budovaní hnutia proti Poll Taxu, ale to isté možno povedať aj o iných skupinách a ľuďoch. A aj bez Militantov by bolo toto široké hnutie proti Poll Taxu stále veľmi silné a účinné (vlastne by bolo možno ešte aj živšie!). Tak či tak, úzkoprsá arogancia ľavice nám pripomína pasce hierarchických strán. Pochod, teda aspoň tá časť, kde som bol ja - prešiel pred Downing Street. Skandovanie značne zmohutnelo a silnela aj tlačenica ľudí, predovšetkým medzi parlamentom a Downing Street. Niektorí ľudia sa pred Downing Street zastavili. Ja som sa pohol smerom k trávniku pri Ministerstve obrany. Do radov policajtov letelo zopár vecí, palíc a plagátov. Naberalo to na akčnosti a dochádzalo k postrkovaniu a pretláčaniu. Následne sa rozpútal boj muža proti mužovi. Z mojej pozície sa mi to javilo veľmi rituálne a symbolické - "musíme už čosi urobiť". Jedna osoba bola zasiahnutá do hlavy fľašou hodenou za zadných radov. Sprostí bastardi! Keď už niečo hádžu, tak nech aspoň trafia svoj cieľ! Ak eufória zatemňuje myseľ, ocitáme sa na veľmi tenkom ľade. Musíme si uvedomovať situáciu a myslieť na to, čo robíme. V opačnom prípade sme len nemysliaci chuligáni. Myslím si, že každý bol aspoň raz vo svojom živote tak trochu hlúpym chuligánom (ja rozhodne áno). Všetci predsa robíme chyby, ale ako povedal Marx: "Ak sa neučíš z histórie, tak si odsúdený k jej opakovaniu". Tak sa preboha učme! Som unavený z tohto rituálu a idem smerom ku Trafalgar Square. Polícia uzavrela cestu a rozdelila ľudí idúcich po nábreží. Trafalgar Square je totálne preplnené a to je ešte za nami spústa ľudí. Rozhodne je to najväčší sprievod za posledné roky. Ideme ulicami popri juhoafrickom veľvyslanectve. Skupina hrá na bubny a ľudia sa dávajú do tanca. Zopár fízlov postáva v okolí a vyzerá dosť znudene. Chcem sa dostať na Trafalgar Square, aby som videl, čo sa tam teraz deje, ale kvôli tlačenici ľudí sa tam nemôžem dostať. Počúvajúc rytmickú hudbu skupiny stojím na slnku a debatujem s l'udmi. Prechádzam okolo niekoho, kto tu predáva "živý marxizmus". Je čas na politickú výmenu názorov: "Odpáľ, ty parazitická špina!" To je totiž jediná cesta, ako sa dá dohovoriť s robotizovanými kádrami "revolučnej komunistickej" strany. Potom všetko pomaly prerastá do šialenstva. Nemám žiadnu sympatiu so štátom a jeho strýčkov policajtov. Pravdu povediac mám pre nich len opovrhnutie a nenávisť. Je možné, že väčšina ľudí viac či menej verí v mýty buržoáznej demokracie, ale vládnuca trieda rozhodne nie! Niet pochýb o tom, že naši vládci veria v triednu vojnu. Oni veru nie sú naivní a milí jedinci, ktorí len príležitostne robia náhodné chyby. Pre väčšinu ľudí je ten ich systém jednou obrovskou chybou. Márnosť a úbohosť našich životov je v ostrom kontraste k možnostiam ľudskej existencie mimo kapitalizmu. Verím v silu protiútoku, v útok ako najlepšiu formu obrany... Nemôžeme a nemali by sme čakať, kým na nás zaútočia (ako to neustále robia oni). Tam, kde som bol ja, to bola práve polícia, ktorá zapríčinila vznik problémov. Z ničoho nič do davu vtrhli štyri policajné vozidlá. Ľudia boli z toho vydesení a šokovaní, a potom aj rozzúrení. Uprostred hnevu a nenávisti začali lietať rozličné predmety na políciu. Prečo to polícia urobila? Odpoveď je jednoduchá - pretože policajti nemôžu strpieť, aby boli ľudia v uliciach, či už ide o futbalový zápas, nepokoje alebo demonštráciu? Prvým dvom vozom sa podarilo uniknúť bez výraznejšieho poškodenia, ale tie posledné dva boli nemilosrdne atakované - ako si to aj rozhodne zaslúžili. Do cesty sme im rúcali rôzne bariéry, aby sme ich donútili spomaliť a následne ich zasypal prúd tehál, dosiek, konzerv a všetkého možného, čo prišlo pod ruku. Fízli v tom poslednom voze museli byť totálne posraní. Dav sa stretol aj s tým, že niektorí s útočením nesúhlasili. Objavovali sa výkriky "Stop!" a ktosi s megafónom vyzýval ľudí, aby išli domov. Nevšímajme si teraz skutočnosť, že z prevažnej časti mala problémy na svedomí tentoraz polícia. Pozrime sa na to, ako veľa ľudí ich neznáša. Popierať túto nenávisť znamená stavať sa na stranu vládnucej triedy. Tá nenávisť jednoducho vyviera z pocitov bezmocnosti, zo zúfalstva, z našich minulých skúseností s ochrancami poriadku a zákona. A z pochopenia úlohy policie: ich úlohou je chrániť záujmy vládnucej triedy pred pracujúcou triedou. Zabudnime teraz na krádeže, znásilnenia atď. To je len povrch, ktorým si tie špiny ospravedlňujú svoju existenciu. Skutočným cieľom je chrániť menšinu pred väčšinou. Ak by to nebola pravda, tak prečo potom nevedia vyriešiť skoro žiadne zločiny?! Ale keď dojde na majetok bohatých či na nejakú banku, tak okamžite sa zčista jasna vynoria stovky fízlov. Jednou z prvých vecí, ktorú urobila Thatcherová po svojom nástupe do funkcie premiérky, bolo veľké zvýšenie platov policajtov. Prečo asi? Pre mnohých ľudí je Poll Tax len poslednou kvapkou uplynulého desaťročia. Všetok nahromadený hnev, nenávisť, frustrácia a bezmocnosť začali vrieť v prúdoch hnevu. Ale v hre je viac ako len posledných desať rokov. Dotýkalo sa to celej tej pracovnej nudy, rozkazovania zo strany šéfov a nadriadených, celej širokej škály buzerácií. Išlo tu o individuálne ponižovanie, ktoré znášame pod ťarchou kapitalizmu. Stupeň tohoto poníženia je rôzny. Záleží to od ľudí, zamestnania či územia, kde žijú. Väčšina ľudí si to ani neuvedomuje a pozerá sa na to ako na svoj osobný problém a potom je z toho znechutená, sklúčená alebo kope do mačiek, prípadne požíva alkohol, nikotín alebo sa utápa v agresivite. Kapitál je živým ponížením: predávame svoje duše, aby sme mohli prežiť, kúpiť si nejaký brakový tovar či sledovať nechutné filmy. Na Trafalgar Square tisíce ľudí premohlo svoju biedu. Radšej než by ostali len pasívnou súčasťou histórie, začali ľudia históriu tvoriť. Z bezmocných sa zrazu stali mocní. Pre fízlov to bola skutočne zlá novinka. Ľudia sa začali štverať na lešenia a bombardovali policajtov doskami a kusmi lešenia. Tradičný britský šport, násilie policajtov na ľuďoch sa tentokrát obrátilo...
Dav pobehoval sem a tam. Útoky policajtov boli striedané našimi protiútokmi a policajti za nenávistných pokrikov a ohadzovania rôznymi predmetmi museli ustupovať. Potom veci začali naberať na vážnosti. Vznikali požiare a na oblohe sa objavoval dym. Keď sa rozhoreli ohne, ľudia sa radovali. Policajti stratili reč a boli úplne ohromení. Vymykalo sa im to z rúk. Demokracia bola popretá.

Večer požadoval vodca Labour Party pre účastníkov nepokojov "prísne tresty". Ďalší deň sa dovolával demokratov, aby sa zjednotili proti tomuto ohrozeniu demokracie. Politici z oboch táborov hovorili o demokracii, čo bolo jasným signálom toho, že mali strach. Ale demokracia, o ktorej hovorili, bola len kopou lží. Táto demokracia znamená len toľko, že raz za niekoľko rokov máš právo ísť voliť - a nič viac. Ohromné! Teda ak idú udalosti proti "nim", rýchlo zmenia pravidlá. Pre vládnucu triedu je demokracia tá najúčinnejšia cesta, akou možno ovládať spoločnosť. Tí, čo o tom ešte pochybujú, by sa mali pozrieť na Severné Írsko alebo Chile. My sa dovolávame moci. Moci rozhodovať o svojich vlastných životoch. Odhodiť všetky odpadky kapitalistickej spoločnosti a uchovať si produktívne sily. Silu žiť - a nie iba pracovať každý deň do úmoru len preto, aby bol vyvinutý nový druh keksov. Nemá význam len kritizovať demokratický proces a dovolávať sa labouristickej vlády miesto vlády konzervatívcov v ponurej túžbe "radikalizovať" ľudí. Takéto volania len posilňujú kapitalistickú demokraciu, pretože upevňujú ilúziu, že medzi ľavicou a pravicou je nejaký zásadný rozdiel a že voľby môžu skutočne niečo zmeniť. Opýtaj sa na to nejakých prachatých bossov. Ak by boli úprimní (čo pravdaže nie sú), ich odpoveď by pozostávala z troch písmen: prvé by bolo "n"‚ druhé "i" a tretie "e". To pre teba znamená kapitalizmus. Spoločenský systém založený na hromadení bohatstva menšiny.

Zatiaľčo boli budovy vypálené, boj pokračoval. Policajtov zasiahol dážď polien a žrdí. Zo všetkých strán boli napádaní. V tom čase došlo k útoku na juhoafrické veľvyslanectvo a jedna miestnosť bola podpálená. Výbuch radosti. Bolo tu ešte hrozne veľa starých dlhov. Množstvo nahromadených pocitov odcudzenia hľadalo svoje vyjadrenie. Pomaly, za pomoci policajných koní, polícia získavala opäť kontrolu nad územím a prichádzali hasičské autá. Pohli sme sa k severnému koncu Trafalgar Square. Tu došlo medzi políciou a proletariátom k stretnutiu tvárou v tvár. Bolo hodených niekoľko vecí, tentokrát na lepšie ciele. Ľudia sa po celý čas zrejme učili, že "idey sa menia v boji" (Marx). Po chvílí sa rovnováha síl opäť nakláňala v prospech polície. Dozrel čas na to, aby sme sa pohli. Čas ísť domov? Vyzeralo to, akoby sila explózie hnevu pomaly mizla. Nepokoje ťa totiž poriadne vyčerpajú. Zamierili sme smerom k Piccadilly Circus pátrajúc po zastávke metra a namiesto toho sme narazili na spontánny sprievod smerujúci k bohatým uliciam. Obchody a tovary širokého sortimentu nám okamžite poslúžili. Bola to príjemná zmena. Policajti boli v rozpakoch. Mohli nás len trpezlivo sledovať a zbierať odpadky. Ich prítomnosť však znížila stupeň rabovania. Namiesto toho prebiehalo hlavne ničenie. Okná vytlčené bedňami, tehlami a všetkým, čo prišlo pod ruky. Ľudia stáli, prizerali sa alebo sa z toho radovali. Bola to historická udalosť. Prijateľné spôsoby chovania boli okamžite popreté. Nikto, kto by videl tieto deštrukčné scény, by na ne nezabudol. Úrady juhoafrických aerolinií boli tiež kompletne zničené. Mohli symbolicky prepustiť Mandelu, ale i tak nezmenili sociálno-ekonomické vzťahy v Južnej Afrike. Na hornom konci cesty pokračovali ďalšie výtržnosti. Nakoľko som bol na konci, išiel som smerom nadol bočnou ulicou a pokúšal som sa ich dohoniť. Nepredpokladal som, že som blízko pri polícii. Vedel som, že ak by nastal ich čas, tak by sa chceli maximálne pomstiť. Išiel som popri policajnej stanici na Vine Street, pred ktorou postával asi tucet policajtov. Vyzerali nervózne a nepokojne - ich svet sa otriasal. Za sebou som si všimol muža okolo tridsiatky, ktorý bol oblečený obyčajne, bol mi podozrivý - zrejme to bol tajný. Ušiel som mu. Aj ak by som nebol nič urobil, aj tak by som nechcel byť sledovaný tajným fízlom. Sú skutočným problémom, s ktorým sa treba vysporiadať.

Prechádzame okolo Oxford Circusu, kde sú ďalšie policajné vozy a niekoho aj zobrali. Zdalo sa mi, že rovnováha síl sa opäť nakláňala v ich prospech - aspoň to tak vyzeralo z miesta, kde som stál. Rozhodol som sa, že sa prejdem po Oxford Streete a pozriem sa, čo sa tam deje. Žiaľ neboli tam moc výrazné stopy po ničení, až kým som neprišiel k Ratners (klenotníctvo,- pozn.prekl.), ktoré bolo dočista vyrabované. Poniže Oxford Street som narazil na niekoľkých priateľov, ktorí práve prichádzali z Chaning Cross Road. Z ich rozprávania sa mi točila hlava: vypálené autá, prudké boje. Ešte stále sa toho dialo veľmi veľa. Napriek svojej silnej únave som to hrozne chcel vidieť. Išli sme dole na Chaning Cross Road - škoda, že Collets (tendenčné ľavičiarske kníhkupectvo,-pozn. prekl.) nebolo vyrabované. Manažér mal pri stole veľký plagát Marxa - zaujímalo by mna, čo by asi povedal, ak by mu proletariát vyraboval obchod. Ďalšie scény ničenia. Potom nám polícia zabránila ísť ďalej. Samozrejme nastali ďaľšie problémy (teraz bolo asi sedem hodín večer). Boli tu pristavené požiarnicke vozy, policajti vyzerali unavení a vystrašení. Zabočili sme doľava a dole na St. Martin´s Lane, kľudnú ulicu v centre Londýna. Tri prázdne autá boli prevrhnuté, ležali na svojich strechách a kolesá sa im točili vo vzduchu. A aký nádherný bol pohľad na jedno totálne vypálené Porsche! Ďaľší deň noviny písali, že malo cenu 35 000 libier. Mimochodom, podobný osud, smrť vypálením, postihol aj ďalšie autá. Ohromil ma obrovský nával hnevu. Mohol som sa len v rozpakoch prizerať. Triedny hnev zasiahol útroby beštie so skutočnou pomstou... Išli sme smerom k Trafalgar Square, vstupu bránili ďalšie kordóny policajtov. Všetky zastávky metra boli uzavreté. Celé územie bolo v úplnom chaose. Ozývalo sa príležitostné skandovanie "No Poll Tax Here". Tentokrát sa asi ľudia nenechajú len tak ľahko odbiť rečami o nových voľbách! Z mnohých budov sa valil dym. Toto predčilo aj tie najodvážnejšie sny. Policajti prehrali. Na bohatých sa priamo útočilo. Vydedení, bezmocní, odcudzení, nahnevaní a radikálni spoločne povstali, aby konfrontovali vládnucu tniedu s jej zločinmi. Zdalo sa, že už sa nič viac asi nedeje, hoci ešte kolovali reči o ďalšom bojovom území. Počuli sme, že padla Carnaby Street. Všade naokolo zavládol smiech. Už je to tu, je čas ísť domov, oddýchnuť si a vypočuť si rituálne odsúdenia z úst politikov. Po návrate domov si vymieňame rôzne historky a oslavujeme víťazstvá, kontrolujeme, koho všetkého zobrali fízli, kto bol zranený a podobne. Niekto počas nepokojov ukradol pre svoje dieťa plyšového medvedíka! Média už začali zvalovať vinu na rozličné organizácie - nemôžu jednoducho pochopiť, že ľudia sa dokážu zorganizovať aj sami. Nemôžu pochopiť, že veľa obyčajných ľudí má už všetkého plné zuby. Áno, ľudia sú nahnevaní - takže tvoj hnev je viac ako len individuálna situácia - je to sociálny problém. Kapitalizmus prežíva (prekvitá!) vďaka individualizmu - ak je raz aspoň čiastočne realizovaná kolektívnosť, tak potom sa kapitál ocitá v ohrození. Bitka na Trafalgar Square predznamenala veci, ktoré by mohli prísť. Zaiste bola znamením reality boja. Boja za ľudskú dôstojnosť. Ale zrušenie by nemalo zatieniť zmysel pre analýzu a jasné myslenie. Poďme vpred a vytvorme hnutie‚ ktoré môže otriasť základmi vládnucej triedy a vytvoriť nový svet.

9. Nádhera!

Tento článok píšem čiastočne preto, aby sa ľudia dozvedeli, čo sa dialo 31. marca na Trafalgar Square a čiastočne preto, aby som vyvrátil niektoré nezmysly, šírené médiami, políciou a podobne. V ten deň som išiel aj so skupinou priateľov do Londýna preto, že sme boli proti Poll Tax, a nie preto, že by sa plánovali nejaké nepokoje. Šíril sa leták, ktorý navrhoval, že anarchistické skupiny by mali pochodovať v jednom veľkom šíku, ale to sa deje na každej väčšej demonštrácii a nemusí to znamenať zrovna nejaké "sprisahanie". Už na začiatku balo jasné, že to bude veľký pochod. Cesty boli plné áut polepených plagátmi proti Poll Tax, a keď sme dorazili do Londýna, tak jediní ľudia, ktorí na sebe nemali odznaky, boli policajti! Sprievod sa zhromaždil na Kennington Park a my sme išli k tej časti, ktorá bola vyhlásená za miesto stretnutia anarchistov. Ked sme tam prišli, bolo nás tam len 150, postávali sme a počúvali kapelu. V skutočnosti bol park natoľko preplnený a vládol tam taký zmätok, že anarchistický "blok" sa nedal nikdy dokopy. Sprievod sa pohol a ľudia sa pomaly pripájali k obrovskému zástupu. Chcel som byť časťou veľkého anarchistického bloku, ten tam však nebol! Dostali sme sa za niekoľkých vlajkonosičov Class War a k dav ľudí prichádzajúcich z parku. Média vyhlásili, že na pochode sa zúčastnilo okolo 40,000 ľudí, to však bolo dobre mimo! Odhadol by som to na 200,000 - teda asi toľko, koľko bolo aj na antinukleárnych demonštráciach začiatkom 80-tych rokov. K Trafalgar Square sme sa dostali okolo pol tretej. Reči labouristických poslancov sme radšej nepočúvali, stáli sme obďaleč, debatovali s kamarátmi a čakali sme, kedy vypukne manifestácia. O 14.55 sa rozplynuli všetky myšlienky na odchod domov, pretože vtedy ktosi zreval: "Pozrite sa dole!". Bolo vidno, ako sa z bočnej ulice vynorila jazdecká polícia a útočila na demonštrantov. Obraz nepriateľa útočiaceho na našu demonštráciu mal dramatický dopad na dav na námestí a pocity typu "je tu nuda" sa okamžite znenili na "pusťme sa do nich!". Bežal som dole na Whitehall a po ceste sme nazbierali viacerých ludí. Za nami vytvorila polícia líniu, aby zabránili prívalu ďalších ľudí. Za dve minuty - toľko nám trvalo, než sme sa tam dostali - smerovala už jazdecká polícia k parlamentu, zanechávajúc za sebou zranených demonštrantov. Situácia bola teraz taká, že takmer všetci policajti boli v jednej časti za naváľanými bariérami, zatiaľčo druhú časť námestia sme kontrolovali my. V tejto chvíli dorazil aj televízny tím, ale boli vytlačení ešte predtým, než by stihli niekoho nafilmovať. Neviem, či policajti zámerne vyprovokovali problémy, alebo či len boli neschopní sa vyrovnať s malým posedením pred Downing Street. Zaútočili, a tým dali podnet k vzniku nepokojov. Ale každopádne, akonáhle to začalo, rýchle strácali kontrolu a nevedeli, čo majú robiť. Prvým pníznakom toho, že nevedia, čo si počať, bol návrat jazdeckej polície. Priklusali na "našu" stranu Whitehallu a celú cestu boli atakovaní. Potom sa neisto pokúsili vyprovokovať boj a hneď na to zmizli z dohl'adu. Aký to malo zmysel? Odteraz bolo počuť policajné húkačky a v bočnej ulici za nami sa objavili policajné vozy. Vyvalilo sa odtiaľ niekoľko tuctov zásahových policajtov a začali na nás útočiť. Ak incident na Downing Street bol iskrou, tak toto už pôsobilo ako rozbuška. Po tom, ako sme prichádzajúcim fízlom uštedrili posledné spŕšky kameňov, sme sa všetci pobrali na námestie. Spomeň si ešte na policajtov, ktorí sa zoradili v hornej časti Whitehall. Ešte stále tam boli! Už mali problémy s udržaním obrovského davu a vytiahli obušky, ale moc im to nepomohlo proti rôznym predmetom, ktoré ich zasypali. Predstav si ich zdesenie, keď zistili, že zozadu sa na nich valí ďalšia lúza! Bol som dosť blízko a všímal som si ten strach na ich tvárach, keď sa otočili. Predstava, že sa stanú čímsi ako "plnkou do sendviču" bola na nich trochu moc. Policajná línia sa zlomila a zdrhali cez prichádzajúci dav, na čo sa hneď rozpútal boj muža proti mužovi. Niektorí policajti sa snažili uchovat si dôvtip a chceli spomaliť ústup, ale väčšina z nich bežala so sklonenou hlavou v ústrety kopancom a úderom. Tí, ktorí spadli, boli svojimi kolegami vlečení po zemi. Zo všetkého, čo som doposiaľ zažil na rôznych demonštráciach, ma najviac potešil práve tento pohľad na utekajúcich policajtov. Nebol som posadnutý nejakou krvilačnosťou, pre mňa to bola pomsta - čistá a jednoduchá. Roky som videl fízlov v akcii. Zatýkanie bez akéhokoľvek dôvodu, klamstvá na súdoch, rozháňanie demonštrácií, násilnosti páchané na zadržaných - a dalo by sa pokračovať do nekonečna. Takže keď sa naskytne príležitosť, chcem im to vrátiť. Ľudia neútočili bezdôvodne na ozbrojených policajtov - došlo k tomu preto, že sme boli príliš dlho vystavení ich svojvôli. Polícia tu nie je iba na to, aby pomáhala prejsť starenkám cez knižovatku - polícia je prvou obrannou líniou tohoto systému, oni sú tu na to, aby nás udržiavali tam, kde sme. To dobre vedia! Zaslúžili si všetko, čo dostali! A nenechaj si nahovoriť od médií, že v tom boli len "anarchisti" - boli tam všetky vrstvy. Každý pravý a skutočný ľavičiar praští policajta, ak si myslí, že mu to prejde - a nezáleží na tom, čo hovoria ich stranícki lídri! A tiež tu neboli len politicky angažovaní ľudia - mnoho zúčastnených pravdepodobne ešte nikdy predtým nebolo na žiadnej demonštrácii. Dôvodom, prečo sa to na rozdiel od veľkých demonštrácií za jadrové odzbrojenie (CND) tentoraz zvrhlo na pouličné nepokoje, bolo to, že vtedy bola v uliciach prevažne stredná trieda, ktorá sa obávala toho, aký by to malo dopad na jej kariéru a na ich rodiny. Prítomní ale tentokrát nemali so systémom nič spoločné a o bojoch nemali preto žiadne pochybnosti. Stavím sa, že medzi 341 zatknutými by si nenašiel mnoho profesorov, kňazov či sociálnych pracovníkov. Teraz sa policajné línie objavili na Whitehall. Nemali sme na to, aby sme ich zatlačili späť a oni zas nemali dosť policajtov na to, aby na toľkých demonštrantov zaútočili. Stalo sa, že tieto dve skupiny stáli tesne pri sebe a každý drobný strkanec mohol dať podnet na rozšírenie bojov obrovského rozsahu. Polícia by rada niekoho zbalila, a na druhej strane by zase nejaká dobrá duša rada vytrhla nejaký policajný štít a dotyčného fízla zavliekla medzí l'udí. Na oboch stranách sa stupňovalo "vojnové napätie", ak by nejaký nešťastný policajt či demonštrant bol vtiahnutý k nám či k nim a bojovalo by sa potom, až kým by sa niektorá strana nevzdala. Dochádzalo k zraneniam. Policajti boli skopávaní alebo zasahovaní vhodenými vecami a demonštranti boli bití obuškami. Zatiaľčo ranení fízli sa stiahli, väčšina zakrvavených demonštrantov ostala v dave - na toto tiež netreba zabúdať! Postupne, ako stúpal počet policajtov, podarilo sa im zatlačiť nás späť na Trafalgar Square. Ale ako sa neskôr ukázalo, bola to chyba! Na Whitehalle bol pomerne malý "front", ale akonáhle sa polícia dostala na námestie, mohlo sa do nich pustiť stále viac a viac demonštrantov. Od tejto chvíle bolo Trafalgar Square v rukách demonštrantov. Celá polícia sa stiahla. Znamenalo to, že stovky ľudí sa mohli vyštverať na lešenie na budove oproti juhoafrickej ambasáde, odkiaľ bol dobrý výhľad na prebiehajúce boje. Organizátori akcie zrejme začali hneď každého vyzývať, aby odišiel domov, ale námestie bolo stále totálne zaplnené, takže ich nikto nepočúval. V tejto chvíli urobila polícia najväčšiu chybu dňa: z nejakého dôvodu ľavá časť policajnej línie na zhromaždenie začala útočiť, zatiaľčo pravá časť sa nepohla. Keď išli dopredu, tak boli zasahovaní z troch strán a útok sa vďaka paľbe rôznych pnedmetov spomalil. Nikdy sa vlastne s davom nekontaktovali - dav sa len roztvonil a vpustil ich dnu - a potom ich ohadzoval všetkým, čo bolo po ruke. Namiesto ústupu sa polícia snažila vytvoriť akúsi ochrannú stenu, ale rýchle boli porazení. Stále však nerozhýbali tú druhú časť línie a ďalší policajti sa snažili pretláčať dopredu. To znamenalo len toľko, že ešte viac ľudí k nim tak malo prístup a dostali sa už aj pod dosah ľudí na lešení - začali sa sypať brvná, šróby, hasiace prístroje atď. - a práve tu bolo zranených najviac policajtov. Bol som blízko pravého krídla polície a tu sme mali len málo vecí na hádzanie. Ľudia teda hádzali všetko, čo len mohli a dav burácal pri každom priamom zásahu. Tí vpredu bežali v ústrety polície a zbierali pohodené predmety, ktoré tam hodili ľudia z iných častí davu. Každý nič netušiaci policajt bol zasiahnutý. Mohli sme len jasať! Potom sa objavili plamene z budovy juhoafrického veľvyslanectva. Ešte väčšie nadšenie! Teraz sme sa pohli od veľvyslanectva smerom k St. Martins. Pred nami sa sformoval rad obyčajných policajtov a zatiaľ to vyzeralo celkom kľudne. Objavil sa jeden incident. Jeden punker, ktorý bol totálne nasratý, zdvihol kameň a prišiel asi na vzdialenosť troch stôp od policajného kordónu. Kameň hodil priamo do fízla a potom sa stiahol naspäť do davu. O dve sekundy sa za ním rozbehli traja policajti. Punker začal utekať, ale kvôli svojej kondícíi spadol. Policajti sa na neho zhora vrhli a jeden z nich vybral putá. Okolo sa nahromaždili ľudia a ktosi zakričal: "Tak poďme!" a zrazu sa sem každý nahrnul. Policajti sa zdvihli, okamžite zabudli na svoju nádejnú korisť a toho fízla s putami som ešte z celej sily kopol. Boli zbití a fyzicky si museli prebojovávať cestu k svojmu kordónu. Vrátili sa tam bez čapíc a bez vysielačiek a na ich tvári bola vidieť krv. Každého to rozčúlilo - toto bola naša časť námestia a tu nestrpíme policajné prasce, ktoré naháňajú vytipovaných ľudí. Čo sa týka toho punkera, chvíľu ešte ležal na zemi, svoje oslobodenie si vychutnal jedným drinkom a nepokoje vyvolali úžas. Potom som išiel popri kostole St. Martin´s, bolo pol siedmej večer a bol som oddelený od svojich kamarátov, a tak som bol zvedavý, či a ako sa dostanem z Londýna. Ešte však bolo treba dokončiť našu vzburu! Prešiel som popri poslednom rade policajtov a po úzkych uličkách Covent Garden, územia, kde sa zatiaľ žiaden policajt neodvážil vstúpiť. Väčšina obchodov bola dokonale vyrabovaná. V žiadnom prípade však nie bezhlavo! Napríklad stále bol otvorený stánok predávajúci potraviny pre výtržníkov, zatiaľčo neďaleká banka bola v troskách. Športové autá vytvárali pozdĺž cesty horiace barikády, ale o päťdesiat yardov ďalej bolo vidieť motoristov mávajúcich davu. Bolo to bohatstvo, ktoré bolo našim cieľom a terčom - nočný klub, umývárne áut, klenotníctva a boháčske obchody na West Ende - to boli naše obete, a nie malí obchodníci či okoloidúci, ako ťa chcú presvedčit média. Bohatí tak raz okúsili chuť nášho hnevu - mali by sme ho na West End prinášať oveľa častejšie... Potom som musel odísť. Unavený, ale štastný. Keď som sa dostal domov a zapol správy, ľudia tam ešte stále boli. Nádhera!

10. Pán Sweeney a ja

Keď som na Whitehall ležal dole tvárou na zemi, s policajnou topánkou na krku, kde mi dvaja fízli vykrúcali ruky z ramien a ich odporný seržant hulákal pokyny, ako ma čo najlepšie znehybniť, stručne som uvažoval o svojom "chybnom konaní", keď som sa pokúšal zabrániť tomu, aby bol zadržaný niekto, koho som predtým nikdy nestretol, za vyjadreníe svojho nesúhlasu voči Poll Tax. Kopanec do čela mi odvrátil moje myšlienky a bol som nacpaný do jedného policajného vozidla, ruky som mal tak pevne spútané, že mi začali modrať, potom som bol vlečený cez cestu, kopaný a bitý, kým som bol vtlačený do druhého vozu. Spustili sme húkačku, sirény šialene vytrubovali, išli sme cez červenú a po nesprávnej strane cesty a aj po chodníku. Bol son presvedčený, že ten chlapík, ktorému som sa pokúšal pomôcť, musel byť prinajmenšom najhladanejší zločinec na svete. Nič z toho. Zadržali ma len členovia najpreslávenejšej policajnej jednotky, ktorá chrání mier kráľovnej. Bol som jedným z tisícov ľudí, ktorí asi pred hodinou opustili Kennington Park. Bol som so skupinou priateľov, všetci sú ako ja - nie príliš chudobní, ale na konci (či na začiatku) týždňa už nemáme žiadne peniaze. Niektorí z nás pracujú, niektorí sú na podpore, niektorí živení z domu, niektorí squatujú, pretože si nemôžu dovoliť platiť nájomné, niektorí zas preto, že nevedia zohnať žiaden byt, niektorí ľudia pracovali celé životy na to, aby zaopatrili svoje rodiny, niektorí zas neboli schopní nájsť si prácu. Všetci máme niečo spoločné - my všetci sme boli pracujúcou triedou a v dnešnej skvelej britskej spoločnosti sme sa stali časťou rastúcej, ale silnej podtriedy. Poll Tax bol pre nás ďalším finančným bremenom, ako všetky iné dane, ktoré sne ťažko znášali hlavne v posledných rokoch. Hoci už teraz nemáme žiadne peniaze, ktorými by sme mohli platiť, nikoho to asi nezaujíma. Nuž, tak sme pnišli, aby sme to poriadne vykričali a aby nás už nemohli ignorovať. Bol som presvedčený obrovským zhromeždením, ktoré vzniklo na znak odporu proti Poli Tax. Iste, bolo tam veľa politických jedincov, ale drvivú väčšinu prítomných tvorili obyčajné rodiny, penzisti, rôzne komunity a utláčaní l'udia, boli tam hudobníci, tancovalo sa, boli tam balóny a bol tam hnev, znechutenie a frustrácie, ale náš pochod bol pokojný. V dave bolí rôzne skupiny ľudí, nad nami bola kopa fízlov - boli na vysokých budovách so svojimi teleskopmi, ďalekohľadmi a ich videokamery bežali - a čoskoro aj oni, pretože tento deň bol náš. Taká bola sila davu, kým sa konečne pohol. Z Trafalgar Square ku Lambeth Bridge a potom sme sa zastavili pred Downing Street, kde býva naša demokratická líderka, "Drahá Maggie". Napriek tomu sme tu úctivo postávali, vyskytli sa samozrejme príležitostné uštipačné komentáre, ale nelietali žiadne tehly, nedošlo k útokom na tenkú modrú líniu strážiacu vchod do č. 10. Napokon - nemali sme žiadne zbrane, žiadne obušky, žiadne bojové oblečenie, žiadne helmy a masky, žiadne vysoké topánky, žiadni šéfovia neriadili naše operácíe, nedovalili sme sa sem na koňoch a naši psi boli všetko bastardíci, strikne Anti-Poll Tax...
Spomíname si na deti motajúce sa pri neďalekom sklenenom ráme, na kohosi, kto dával pozor, aby sme slepo neprepadli cez sklo, ľudia sedeli na ceste, nemohli sa ani pohnúť, boli uzarnetí medzi policajnými bariérami. Pred nami tisíce demonštrantov - za nami ešte viac. Zrejme špeciálne vycvičení zásahoví policajti neboli schopní uniesť takúto konfrontáciu. Pasivita nemohla byť tolerovaná. Nájazd šiestich milých policajtov, ktorí boli dirigovaní svojim inšpektorom, bol hravo odrazený. Neboli sme tu na to, aby nás zatkli za sedenie na krvavej pôde. Nenechali sme sa poraziť (aspoň do tejto chvíle), keď zaútočilo asi dvadsať policajtov s vytiahnutými obuškami a začali mlátiť a kopať deti, ženy, starých ludí a bili hlava-nehlava každého, kto sa im dostal pod ruku. Boli sme piati v cele pre jedného, na chodbe medzi celami, ktorá bola urobená pre desať ľudí, sa nás tlačilo šesťdesiatri. Potrava - s tým si problém nerobili. Každý sme dostali balíček vaječných keksov - po siedmich hodinách - škoda len, že to nejem. Pitie - toľko vody, koľko len mohol udržat tvoj mechúr - pretože toaleta ani náhodou nesplachovala. Vzduch - isteže, vymenili sme si obsah našich pľúc za štrnásť hodín. Právny zástupca - nakoniec mi jedného dovolili, len škoda, že sa do toho moc nehrnul. Ukľudnil ma, že som mohol byť obvinený z podnecovania k výtržnostiam, aj keď som jednal len sám za seba. Avšak on pre mňa nemohol nič urobiť a na stanicu by sa mu predsa neoplatilo prísť (jeho slová). A čo tak debatovať s návštevníkmi (vyšetrovateľmi)? Nuž, prečo nie. Títo idioti v strednom veku, oblečení podľa najnovšej módy, ozdobení šperkami - oni iste pochopia, ako sa cítím, veď predsa majú kontakt s miestnymi záležitosťami. Títo hajzli sa len horko-ťažko premohli, aby mohli vdychovať ten zatuchnutý vzduch v chodbe medzi celami. Niekto ma zbil len pretoo, že som im navrhol, aby išli...

Moji spoluväzni. Jeden cestujúci bol zatknutý za to, že použil sprofanované slova zo štyroch písmen. Predavač topánok, ktorý u jedného fízla protestoval proti spôsobu, akým bola jedna osoba zatknutá, sa okamžite ocitol s čiernym okom na dlážke policajného vozu. Avšak tento predavač bol černoch, takže si to asi musel zaslúžiť! Strojník bol medzi skupinou pokojných demonštrantov, na ktorých zaútočili policajti na koňoch, bol jedným z tých, ktorí spadli, takže rozhodne mal na niečom vinu! A napokon sa cez dvere cely pnechádzal chlap ako hora s pivným bruchom, koženým sakom, mohérovými nohavicami, topánkami z krokodílej kože a nahodený v módnom triku. "Bol som na ceste domov", rozpráva, "keď som sa pridal. Nikdy som neznášal fízlov, tak som si povedal, že by sam mal čosi podniknúť..." Tento kolos našiel rozmlátenú tehlu a s vražedným zámerom trafil fízla do zátylku. Potom na neho skočili dvaja zásahoví policajti, ale náš hrdina ich hravo stríasol a nakoniec ho zdolali len šiesti bastardi. Avšak tento "Tarzan" ich hnev dobre chápal, pretože kedysi bol parašutistom a slúžil v starej dobrej bnitskej armáde. Bol to filozofický jedinec, ktorý však bol nahnevaný z dvoch dôvodov: po prvé, jeho matka by sa zbláznila, ak by sa to dozvedela a po druhé, ako zadržaný za "podnecovanie výtržností", by prišiel o nové zamestnanie, kde mal budúci mesiac nastúpiť - mal sa stať väzenským strážnikom! Medzi iným vynikal tento charakter v hlbokých diskusiach, bolo pre mňa však maximálne čudné, keď som zistil, aké dôvady ho viedli k jeho činu - mal som totiž na mysli jeho minulé a budúce zamestnanie - povedal, že jednoducho "strašne nenávidí fízlov!". Asi štrnásť hodín po zadržaní ma vzali na výsluch, kde sa ma akýsi "mladý intelektuál" spýtal, či som členom organizácie Militant (aká urážka), a potom navrhol, že rozhodne budem "nejakým druhom socialistu". Predtým, než ma nechal odísť, ma ešte varoval, aby som sa nezabudol dostaviť na prejednávanie svojho prípadu. Nuž, zabudol som sa tam dostaviť... Keď som išiel domov, videl som ešte železné barikády rozsypané po Whitehall, rozmačkanú policajnú čapicu pohodenú medzi odpadkami na chodníku, všade boli pohodené plagáty "No Poll Tax", niektoré zdobili pomník padlým - ten zbytočný monolit v strede Whitehall. Bolo teda zrejmé, aké udalosti som zmeškal. V dolnej časti Whitehall bolo cítiť smrad tlejúcich zbytkov a keď som prišiel na Trafalgar Square, videl som popolavé zbytky budov na Northumberland Avenue. V okolí Trafalgar Square sa vo vzduchu stále ešte vznášal dym a požiarnici stále hasili susedné budovy. Ďalej moje srdce poskočilo, keď som videl rozbité okná juhoafrickej ambasády a nemohol som potlačiť úškľabok od ucha k uchu, keď proti mne išla sebranka policajtov, úboho vykukujúcich spod okrajov svojich heliem, so zhrbenými ramenami a úplne biednom stave. Hoci som to zmeškal, vedel som, že tí bastardi dostali skutočne peknú nakladačku.

11. Naše nepokoje

Marec 1990 - to bol ale mesiac! V celej krajine, každý večer v TV, všetky pouličné reči - to všetko sa točilo okolo Poll Tax, Poll Tax, Poll Tax... Po dvoch rokoch plynulej a náročnej práce proti zavedeniu tejto dane v Škótsku a neskôr i všade inde sa napokon zdalo, že sme sa konečne pohli. Bristol, Brixton, Skepton Mallet, Leeds, Hackney... Všade explodoval hnev a odpor proti tejto dani. Naše rozhorčenie bolo skutočne na správnom mieste, veď čo by sa bolo dialo ďalej? Začali sa šíriť reči o rezignácii Thatcherovej. Opäť sa o tom raz hovorilo. Bolo cítiť, že demonštrácia 31. marca 1990 bude mohutná, bude vyvrcholením všetkého, čo jej predchádzalo, bol to začiatok dlhého boja, pre vládne úrady to bol signál, že sa proti nim zdvíha vlna odporu, chystalo sa čosí veľkého... a aj sa tak stalo. Deň sa začal podľa plánu. Prišli sme na Kennington Park a museli sme čeliť výzvam predavačov ľavicových novín. Po našich nadávkach a nasledovnom pľutí nemali žiadne pochybnosti o tom, čo si o týchto kádroch myslíme. Ked sme vyšli z Kennington Parku, polícia uzavrela cestu a myslela si, že ľudia sa pripoja k pochodu podľa zvyčajnej módy. Jedna žena tlačila svoje dieťa v kočíku a nemohla prejsť, pretože v ceste bol ochranný plot. Chvíľka zaváhania: "máme-nemáme?", strach, a následne padá nielen táto ochranná závora... Tlak okamžite povolil a ľudia sa s úsmevom valia na cestu. Spievame, kričíme, tancujeme, hrajú bubny a píšťalky a potom zrazu bum! "Ježiši, čo to bolo? Auto?" To len pred nosmi policajtov bola skopnutá dalšia žltá kovová zátarasa. To nám odľahlo, ešte to predsa nemohlo vypuknúť. Prichádzajúc k parlamentu sa mohla vyplniť jedna z mojich dávnych fantázií. Ale bieda! Mohutnie akurát len skandovanie "Preč s Maggie!" s príležitostnýn zvolaním "Zabiť!". Symbol moci, "matka demokracie"...
Pred parlamentom sa zosilňujú výkriky: "Spáľme to!". Jeden z liverpoolskej skupiny Militant za nami zakričal: "Zvieratá, choďte dopredu, ľudia, ostaňte tu". Vznikla desať yardová medzera, ale keď sme sa konečne dostali na Whitehall, tak sa stratila. Pochod spomalil a vliekol sa slimačím krokom. Samozrejme, Downing Street. Čo však robiť? Začalo sa posedenie a debaty s inými ľuďmi, aby neboli takí streštení. Na policajtov strážiacich Dawning Street letelo niekoľko fliaš. O chvíľu sa z davu začalo ozývat zavýjanie a zástava bola roztrhaná na kusy. Národná zástava Indie ostala neporušená z čudného dôvodu. Hipíci meditujúci na brvne ju nedovolili strhnúť - "kamaráti, zíďte z toho brvna, chcem spáliť túto zástavu". "Nie človeče, toto je zástava Indie". Nuž... čo na to povedať? Nasledujúcich tridsať minút sa nieslo v znamení boja s policajtami, dochádzalo k zúfalým pokusom vytrhnúť dlažobné kocky, zorganizovať a zaangažovať viacej ľudí, zbierali sme rozbité kamene, diváci si obsadzovali výhodné pozície, dochádzalo k zraneniam (spôsobeným vlastnými ľuďmi a policajtami), a prichádzalo stále viac a viac ľudí, nakoľko sem zozadu smeroval sprievod. Jedna policajtka urobila "heroický" pokus o udržanie ľudí, bolo však na ňu akurát nakričané a napľuté a napokon jej niekoľkí ľudia skúšali vytrhnúť megafón. Vzdala to. Stojac na rohu uprostred bojov sa osamotený predavač militantských novín snažil predať svoj tovar. O čo preboha ide týmto ľuďom? Na druhej stnane ulice postával BNP (British National Party) - skinhead. Nanešťastie sme ho nechali, pretože nebol čas, aby sme sa s ním vysporiadali. Však nabudúce! Potom prišli kone pred budovu Ministerstva obrany. Vypukla panika a veľký strach, až kým sa neozrejmilo, že nemajú šajnu, čo robiť. Fízli zaútočili na dav. Dospelo to do takého zaujímavého bodu, že stačilo, aby len cúvli a my by sme hneď začali. Ale my sme sa rýchle poučili - keď budeme počas ich útoku pevne stáť, nebudú riskovať, že jeden z nich ostane osamotený a dostane to, čo si zaslúži. Policajné kone to asi vzdali a o chvíľu sa objavili znovu. Spanikárili a pohli sa stranou. Tu došlo k najchaotickejšej scéne: zásahová jednotka bola prišpendlená medzi davom na Trafalgar Square a my ich teraz začíname prenasledovať. Strach na ich tvárach. Pocit sily. Nadšenie! Pomsta bola sladká. Nakoniec sme ich dostali! Vstup na Trafalgar Square bol čímsi ako príchod z inej planéty. Ľudia na lešení, skandovanie "No Poll Tax, No Poll Tax"- Potom na fízlov letí zmes všetkých možných polien, tyčí a betónových kusov. Atmosféra bola elektrizujúca. Bola to príležitosť na päť minútovú pauzu a údiv. Nanešťastie táto malá prestávka bala hrubo prerušená, keď fízli začali znovu získavať kontrolu a tlačili zhromaždenie smerom dolu na Northumberland Avenue. Celá oslava bola v koncoch. Iniciatívna energia bola fuč - nastala únava, o tom niet pochýb. Ale potom, bože, pred našimi očami sa na námestí začal vznášať dym: slzný plyn, dymovnice? Oh, doriti, to je už priveľa, a my na to nie sme pripravení. Neskôr sme dostali správu, že bol podpálený South Africa House. Totálny šok, oslavy a obnovená energia. Niekoľko útokov na políciu, len zopár útokov na boháčske autá...
Je čas, aby sme si na minútku odskočili na čaj a pokúsili sa dostať späť na námestie. Opatrne kráčame v ústrety pokojnej a miernej komerčnej "mŕtvej zóny" na Covent Garden a to je pekný šok! Rozbité okná, všade fízli, ľudia iba neveriacky čumia. Po cestou smerom k Leicester Square bolo viac zničených výkladov, viac vypálených áut a turistov predierajúcich sa cez tovar z obchodov vyhádzaný na ulicu. Bolo nádherné vidieť radosť a utajené úsmevy na tvárach niektorých l'udí. Dvaja mladí Číňania osamotene postávali v strede Chaning Cross Road a ostreľovali policajtov - len tak, pre radosť. Oslobodenie a nadšenie na ich tvárach bolo krásne: "Bože, to je skvelé, podaj mi daľšiu tehlu!" Ďalších pár hodín sme strávili pobehovaním po uliciach a ohadzovali sme a kričali na príležitostne sa objavujúcich policajtov. A potom domov, v ústrety sprche, posteli a normálnemu životu. Niekoľko týždňov na to som videl plagát pozývajúci na verejný míting Socialist Workers Party: "Násilie na Trafalgar Square - Kto je vinný?" Skutočne ma to podráždilo a nahnevalo. Trvalo mi, kým som si ujasnil, aké z toho mám pocity. Budú ospravedlňovat to násilie? Povedia, že na vine sú konzervatívci a ich "fašistickí boot boys", ktorí to začali? Istým spôsobom to bola vláda, ktorá predložila túto daň a polícia tu je na to, aby ju len posilňovala. Ale čo tak byť hrdí na to, že sme išli do útoku?! My sme rozpútali to násilie a sme na to hrdí. Robiť - radšej ako len "nechať urobiť". Tak by sa malo sponínať na 31.marec 1990, nie ako na výtržnosti polície, ale ako na naše výtržnosti.

12. Následky

Konečným výsledkom dňa bolo viac ako 500 zranených policajtov (z toho viac ako 60 hospitalizovaných), 50 zničených áut, napadnutých 394 obchodov a úradov (mnohé z nich vyrabované), 391 zadržaných demonštrantov (a ďalší boli zadržaní v nasledujúcich týždňoch) a celkovo 1900 ohlásených trestných činov. Všetky noviny, všetci TV komentátori, všetci politici sa zjednotili vo svojom naprostom odsúdení akcie. Od "Daily Mail" až po celobritskú Anti Poll Tax federáciu sa šíril prúd nechutných potupných rečí na všetky udalosti, ktoré otriasli centrom Londýna. Ale my vidíme tieto udalosti inak ako všetci politickí profesionáli, ktorí nás potrebujú oveľa viac ako my potrebujeme ich. Bitku na Trafalgar Square vidíme ako pozitívny a konštruktívny krok v boji proti Poll Tax. Ak by nedošlo k výtržnostiam, tak by bolo demonštrácii venovaných len zopár riadkov a stručná zmienka v TV. Taká je realita, pretože média sú v rukách vládnucej triedy. Nie je to absolútna totalitná kontrola - je to jemná a prešpekulovaná politika, ktorá povoľuje "Daily Mirror" a "World in Action", aby poskytovali ilúziu o slobode informácií. Spomeň si na glasgowskú demonštráciu proti Poll Tax v apríli 1989. Bolo tam vyše 20 000 ľudí, bol to masívny prejav odporu, ktorý bol pokojne zcenzurovaný. Ale nepokoje boli príliš veľké na to, aby ich mohli ignorovať - a tak bola demonštrácia a nasledujúce výtržnosti rozťahané po všetkých titulných stranách, vo všetkých správach, teraz už nikto nemohol povedať, že nevedel, že tu je obrovská a mocná opozícia proti Poll Taxu. A to samozrejme môže len pomôcť vybudovať masové neplatenie tejto dane. Všetci izolovaní, vyplašení a vystrašení ľudia po celej krajine sa tak môžu ubezpečit, že vo svojej nenávisti proti Poll Taxu nie sú osamotení. Ale hnutie Militant vyhlásilo, že nepokoje "odradia" ľudí od hnutia proti Poll Taxu. Militanti zrejme ani sami neveria svojej vlastnej propagande. Boj proti Poll Taxu nie je vecou individuálneho vedomia či naštudovaného moralizmu. Nepokoje nespôsobili odcudzenie miliónov pracujúcich, ktorých nesúhlas s Poll Taxom je založený na triednych záujmoch: jasne povedané - menej peňazí vo vačkoch, a ešte k tomu totálna urážka, keď musíš platiť rovnaké poplatky ako milionári. Náš odpor nebude vďaka nepokojom oslabený - bude naopak ešte viac posilnený a stimulovaný. Nie je to len rétorika: deň po bitke na Trafalgari zaznamenali miestne združenia proti Poll Taxu mnoho ďalších nových ľudí, ktorí sa chceli pnidať k boju... Toľko k útokom zo strany médií a všetkých politikov...
Samozrejme, nepokoje možno odradili niektorých politikov, kňazov a byrokratov. Takéto indivíduá (ako napr. poslanci Labour Party) môžu vidieť pracujúcu triedu ako bezmocné, pasívne a patetické obete. Ich podporu potrebujeme asi tak, ako potrebujeme dieru v hlave. Ak bude porazený Poll Tax, bude porazený jedine masovou triednou akciou. A takáto akcia nepochybne musí prerásť do konfliktu so štátom a so všetkými jeho činiteľmi. Masovou triednou akciou rozumieme boj na všetkých frontoch: komunity; organizované neplatičstvo a vzdor proti prenasledovaniu neplatičov a ostré prejavy odporu na uliciach. Skutočne si celobritská federácia proti Poll Taxu myslí (a implicitne aj Militant Tendency), že štát by sa masovému neplatičstvu Poll Taxu len tak nečinne prizeral? Samozrejme, že nie! Štát sa najprv pokúsil zastrašiť a následne 31. marca aj zkriminalizovať hnutie proti Poll Taxu. Narozdiel od Militants a ich priatel'ov, my nemáme o štáte žiadne iiúzie. Jedna z hlavných ilúzií o štáte odznela z úst tajomníka ministerstva vnútra Davida Waddingtona, ktorý vyhlásil: "Žijeme v demokracii:" Tu sa natíska otázka. Zaiste je to nárek všetkých politikov a ich kamarátov v novinách, ktorý sa objaví vždy, keď urobíme čosi viac ako iba vhodenie volebného lístka do urny raz niekoľko rokov. Ale v skutočnosti je v tejto krajine len veľmi málo pravej demokracie, tak ako aj všade inde vo svete. Parlamentná demokracia je jednoducho najúčinnejším spôsobom vládnucej triedy v tejto chvíli. V minulosti to bola absolutistická monarchia a v budúcnosti to možno bude vojenská diktatúra. Ale skutočná moc vždy ostávala v rukách tenkej elity, ktorá kontrolovala ekonomiku a štát. Títo l'udia nikdy nemôžu prehrať volby, pretože do volieb nikdy ani nejdú...

Najdôležitejšou funkciou parlamentnej demokracie je zbaviť pracujúcu triedu moci. Robí z nás pasívnych jedincov, ktorí majú právo raz za čas ísť k volebným urnám. Posiluje sa tak dojem, že nemáme žiadnu skutočnú moc, že nie sme nič viac ako kolieskami mašinérie kapitalizmu a nemôžeme dosiahnuť nič viac ako výrazne obmedzenú minimálnu kontrolu nad svojimi osobnými osudmi. A vzniká tak ilúzia možnosti voľby tam, kde žiadnej voľby niet. Narozdiel od parlamentnej demokracie my podporujeme skutočnú demokraciu, ktorá nám dáva silu určovať súčasnosť a budúcnosť. Táto demokracia je v priamom rozpore s fraškou parlamentnej demokracie a sebeckým karierizmom poiitikov. (Či už politikov pravice, ľavice, stredu či "pseudorevolučných"). Je to demokracia pracujúcich a združených komunít, masových zhromaždení, ktoré organizujú chod ľudskej spoločnosti za účelom prospechu všetkých, nielen privilegovanej menšiny. Z týchto dôvodov nepreklíname parlamentnú demokraciu, a podľa slov Neila Kinnocka "aktívne vyhľadávame negovanie demokracie". Neveríme v mrhanie času a úsilia pri boji v rámci parlamentnej demokracie. To by mohlo viesť len k mŕtvemu koncu. Neveríme v žiadne ilúzie, že spoločnosť môže byť zmenená prostredníctvom parlamentu, alebo že parlament akýmkoľvek spôsobom reaguje na naše potreby a túžby. Nikdy na ne nereagoval a nikdy ani nebude. Parlamentná demokracia je nástrojom vládnucej triedy a treba s ňou zaobchádzať s takým pohŕdanim, aké si zasluhuje. V sobotu 31. marca prišla do ulíc centrálneho Londýna pravá demokracia. Tisícky pracujúcich ľudí tu vyjadrílo svoje názory na Poll Tax, políciu a množstvo iných vecí. Ale keď toto vyjadrenie prerástlo do čohosi väčšieho, ľudia zistili, že sú nielen proti štátu, ale aj proti "štátu na stráži": proti Militant Tendency. Táto organizácia je jednou z vedúcich ľavicových strán (i keď popiera, že by bola stranou). Politika Militantov je jednoduchá - uchopiť Labour Party a odbory a potom uzákoniť socializmus. Znamená to, že Militanti sú úplne posadnutí tým, aby boli rešpektovaní, nakoľko svoju ideológiu zakladajú na buržoáznej sociálnej demokracii. Takže podporujú štrajky, ale iba potiaľ, pokiaľ ostávajú v rámci oficiálnych hraníc. A podporujú kampane - dovtedy, kým sú požiadavky nastolované v súlade s Labour Party. Militanti sa pokúšajú využiť Poll Tax na opätovné získanie svojho ubývajúceho vplyvu na Labour Party: "najväčšia demonštrácia vo volebnom období Neila Kinnocka od baníckeho štrajku minulý piatok (23. marec). Bolo to proti vylúčeniu Marie Welshovej a Denisa Englisha z Labour Party za boj proti Poli Tax." (30. marec časopis Militant). Boj proti Poll Taxu ponúka mnoho príležitostí pre pracujúcu triedu po rokoch porážok a demoralizácie - ale organizácie ako Militant sa budú snažiť len potláčať tento potenciál do rámca uznávanej buržoáznej politiky. 22. marca vyhnala Labour Party doplňujúce voľby v jednej z volebných oblastí. Militant to označil za víťazstvo a vyhlásil: "Bola to kampaň Federácie proti Poll Taxu, ktorá zabezpečila labouristom toto víťazstvo" (30. marec). Nebol však spomenutý fakt, že nový labouristický poslanec je osobným priateľom Neila Kinnocka, zdieľa jeho reakčné názory a pravdepodobne naraz vyplatil celý Poll Tax (daň z hlavy). Namiesto snahy vybudovať masové hnutie, ktoré môže poraziť Poll Tax a odmietnuť kapitalizmus, Militanti pracujú na očistení extrémne skazeného imidžu Labour Party. V časopise "Militant" (30.3.) to bolo jasne deklarované: "životy más ľudí momentálne trpiacich pod vládou konzervatívcov môžu byť zmenené jedine labouristickou vládou, ktorá prevezme páky ekonomických síl z rúk kapitalistických milionárov", Toto je politická analýza ako zo základnej školy: po prvé - íiúzia, žeby sa Labour Party mohla nejako stať "revolučnou" a po druhé - ilúzia, že takéto zmeny by štát a jeho šéfovia pokorne povolili. Ale Militanti nie sú sami so svojimi názormi - Socialistická Robotnícka Strana (SWP), ktorá tiež znie trochu radikálnejšie, zdieľa v podstate tú istú politiku. V poslednom čísle svojich novín "Socialist Worker" (12.5.) sa písalo:: "Účastníci kampane proti Poll Taxu v Haringey sa stretli so silnou opozíciou voči Poll Taxu, keď prišli s petíciami a znova zistili, že musia mnoho argumentovať, aby presvedčili pracujúcich ľudí, že sa ju oplatí podpísať." Oplatí sa zapamätať si, že strana, pre ktorú tak tvrdo pracujú aj militanti aj SWP je tou istou stranou, ktorej tieňový minister vnútra po bojoch na Trafalgar Square vyhlásil:: "Dúfam, že bolo veľké množstvo zadržaných, dúfam, že ľudia zodpovední za toto násilie budú odsúdení a budú im udelené veľmi prísne tresty." (Ray Hattersley, 31.3.) Zaujímavé, že Hattersleyho slová sa zhodujú so slovami poslanca za ľavicovú Labour Party Erica Heffera, ktorý po toxtethských nepokojoch v r.1981 vyhlásil:: "Výtržníci a vykrádači musia byť potrestaní s celou náležitou prísnosťou."

Čo spája politikov od Hatterlseya až po SWP je viera, že pracujúca trieda je neschopná postarať sa o svoje vlastné veci. Všetky autoritárske socialistické organizácie (ľavicové či pravicové) veria, že spoločenská zmena môže nastať jedine prostredníctvom Strany. Strana má podIa nich viest' pracujúcu triedu a vie všetko najlepšie. Slovami Leona Trockého: "Podľa posledných analýz je Strana vždy v práve, pretože Strana je jediným historickým inštrumentom, ktorý má proletariát na vyriešenie svojho základného problému." (Čo urobíš, ak je viac ako jedna Strana a všetky vyhlasujú, že sú jediným historickým inštrumentom - hodíš si mincu? A kto "dal" proletariátu tento dar - znie to trochu tajomne). Takéto postoje, aké mal Trocký, viedli najprv ku Kronštadtu, kde boli tisícky nespokojných robotníkov zavraždených boľševickou diktatúrou a potom to viedlo k stalinizmu. Skutočné ľudské oslobodenie môže vyrásť jedine z vlastnej aktivity, sebaorganizácie a demokratickej diskusie vo vnútri pracujúcej triedy. Takéto strany sú pre hnutie proti Poll Taxu jedine hrozbou a vždy budú len škodiť a ničiť tento enormný boj. Boj proti Poll Taxu bol organizovaný aj proti takýmto stranám a bol úspešný, napriek všetkým problémom a prekážkam, ktorým musel čeliť. Toto len ukazuje našu silu a náš potenciál, ktorý môže byť podobnými straníckymi organizáciami len podkopávaný.

+ + +

Trafalgar Square ukázal to, čo bolo možné. 200.000 ľudí na demonštrácii ukázalo hĺbku svojho hnevu proti Poll Taxu a stupeň miestnej organizovanosti. Tiež sa ukázalo, že ľudia tu neboli iba na to, aby zbierali hovná, ktoré im ktosi podhodí, ale že sú schopní zorganizovať silný odpor aj bez vodcov či strán. Avšak treba si uvedomiť, že boj proti Poll Taxu spočíva v čomsi omnoho väčšom, ako len v jednom nepokoji. Veľa ľudí sa správalo hlúpo. Veľa ľudí bolo zo zadných rád zbytočne zasiahnutých tehlami. Príliš veľa ľudí bolo vydesených z explózie triedneho hnevu. Tieto problémy si treba uvedomiť a vytriediť, aby bolo nabudúce v týchto veciach jasno. Pretože ešte bude nabudúce - náš boj nezmizne, i keď môže kolísať. Triedna vojna bude iste pokračovať! Boj treba udržať a zintenzívniť - počnúc letákmi cez PO BOXy, masové demonštrácie na uliciach, lepenia plagátov na múroch, výzvy na štrajky, útočenie na štát a jeho bossov, až po spojenie sa v našom boji proti spoločnému nepriateľovi.

Boj proti Poll Taxu je o niečom inom ako len o Poll Taxe a je o niečom viac ako len o konzervatívcoch. Je to o našom životnom štandarde. Je to o tom, ako sa cítime v práci, doma a na uliciach. Je to o našom živote pod vládou kapitalizmu. Bitka na Trafalgar Square ukázala aj možnosti a aj problémy triedneho boja. Ukázala hnev pracujúcej triedy a aj vzájomnú pomoc. Ukázala aj stupiditu niektorých idiotov. Z Trafalgar Square sa musíme všetci poučiť a musíme konať tak, aby sme mohli dospieť ku dňu, keď nebude nevyhnutné zbiť ľudí do bezvedomia. Organizujme sa.

Odkaz členom organizácie Militant Tendency

Mnoho z vás sa účastnilo bitky na Trafalgar Square, bránili ste seba a svojich priateľov pred políciou a vyjadrovali ste svoj oprávnený hnev na tento chorý systém, kde je profit prednejší ako ľudské potreby. Avšak za čo sú zodpovední vaši vodcovia?

-"Totálne to odsudzujeme... 200 až 250 týchto indivíduí chcelo robiť problémy."(Tommy Sheridan, BBC, 31. marec)

-"Podnikneme svoj vlastný vnútorný prieskum, ktorý bude zverejnený a ak bude potrebné, poskytneme aj mená."(Steve Nally, lTN, 1. apríl)

-"Naša federácia povedie vnútorný prieskum s cieľom vypátrať výtržníkov." (Tommy Sheridan, LWT News, 1. apríl)

Toto nie sú slová vytrhnuté z kontextu. Jasne poukazujú na pravú povahu Militant Tendency - organizácie, ktorá stojí proti boju pracujúcej triedy. Uvedomujeme si, že "mnoho ľudí sa pridalo k Militant Tendency preto, lebo si mysleli, že sa jedná o robotnícku organizáciu. Veríme, že udalosti na Trafalgar square a následné vyhlásenia významných osobností Militant Tendency dali jasne najavo, že to nie je pravda. Ak niekto vstúpil do Militant Tendency preto, že si myslel, že to je skutočná organizácia pracujúcich, tak ho prosíme, aby si to premyslel ešte raz.

Zdroj: ACAB Press, BM 8884, London WC1N 3XX