Paul Barnett


Tak Paul na úvod sa predstav...
Volám sa Paul Barnett, narodil som sa v roku 1956, teraz mám skoro 46 rokov. Skinheadom som od svojich 14 rokov, od prelomu rokov 1969 a 1970, kedy sa rodila skinheadská scéna. Zo začiatku som si nemohol dovoliť to pravé oblečenie, vreckové boli moje jediné peniaze...
Vtedy som mal asi 25 pencí na týždeň plus 75 pencí za prácu v miestnom obchode - doručoval som zásielky od piatka večera do soboty rána. To mi hodilo celkovú sumu jednu libru týždenne na útratu. Takže o martenskách som mohol len snívať, ale to ma neodradilo, aj tak som si holil hlavu a stával sa súčasťou tejto novej kultúry. Vlastne som vtedy k žiadnej veľkej partii ani nepatril, žil som v pomerne malom meste, vtedy tam veľa skínov nebolo. Mal som pár priateľov, ktorí boli tiež dohola, trávili sme čas spolu. Medzi nimi bol aj chalan menom Alan Hill a neskôr som sa spolu s ním stal členom väčšej party, spoločne sme chodili na dovolenku, to som mal tak 16/17, už som zarábal a mal som dva páry martensiek, jedny vínové a jedny červené, oboje leštené. Na chodenie von som mal dva páry čiernych kožených poltopánok, boli leštené a mali oceľové špice, čo sa hodilo, keď sme sa dostali do bitky - vtedy sa to stávalo dosť často. Čierny kabát s pochrómovanými gombíkmi, nohavice wrangler alebo levi jeans, pol palcové traky (vždy visiace nad zadkom), a samozrejme košeľa Ben Sherman - tak to som nosil okolo roku 1973/74. Vtedy som prešiel snáď všetkým - futbalové násilie, ťažké ublíženie na zdraví, rasizmus, mlátenie homošov a Pákistancov, bitky s políciou, schôdze Národnej Fronty, schôdze Ligy Svätého Juraja.... V hnutí som bol veľmi aktívny okolo rokov 1983 - 1985, vtedy som počúval - a i teraz si niekedy vypočujem, stále sa mi to ľúbi - samozrejme Skrewdriver, Combat 84, No Remorse a tak ďalej....
Potom mi došlo, že NF jednoducho skinheadov využívala ako vojakov na špinavú prácu, zatiaľ čo špičky NF doma počítali peniaze a polícia ich neotravovala (ako je to teraz, to neviem). Tak sme si s ešte niekoľkými povedali, že sa na to môžeme vysrať, a skúsili sme zase byť jednoducho skinheads. Vrátili sme sa k ideálom a viere pracujúcej triedy, hľadali sme jeden druhého.... vtedy som po prvý krát počul moje najobľúbenejšie skinheadské heslo: "Keď nie si s nami, si proti nám!".
Od tej doby, čo som sa vrátil k tomu byť jednoducho skinhead, žil som svoj život podľa rovnakých ideálov: buď hrdý na pracujúcu triedu, keď nie si skín, choď do riti, udržuj vieru, pivo, sex a bitky, dbaj o svoju rodinu a priateľov, nikdy sa pred nikým nepokor, stoj si za tým, čomu veríš, miluj svoju matku, otca a svoje deti, nechaj svojich potomkov, nech si sami vyberú, akou cestou pôjdu, skins sa vždy rozhodujú len podľa seba. Miluj svoju zem a svoju zástavu!
Dnes, keď mám skoro 46, sa mladší skinheadi veľmi zaujímajú o to, aké to vtedy bolo, keď som bol mladý, myslím že to je dobre. Ale oni už majú svoju cestu a to je tiež dobre. Mám dokonca jedného alebo dvoch čiernych priateľov, ktorí sú skinheadi, obaja sú príma, a dobre sa bijú. Myslím, že budem skín, pokiaľ neumriem. Dobre, asi sa už potom nebudem ako skín obliekať (čo stále robím), alebo si holiť hlavu, ale tá viera bude stále vo mne. Nie je nič, čo by som mohol spraviť, aby som to zmenil (i keby som chcel), mám to v duši.
Je dalšie staré heslo: "Jedenkrát skín - skín navždy!", a ja a mnoho ďalších tomu veríme. Nakoniec... meriam šesť stôp a dva palce, a stále posilňujem a trénujem. Býval som bitkár, bola to sranda a i dnes nedokážem nikomu bitku odmietnuť.

Čo vlastne priviedlo 14 ročného fagana k tomu byť skinhead?
Najskôr som sa rozprával s jedným svojim priateľom, čo bol skinhead. Potom som ho nejaký čas nevidel a o všetkom, čo mi povedal, som premýšľal. Cítil som, že to bude tiež moja cesta. Ideály ostatných skins, čo som spoznal neskôr, sa zhodovali s tými, ktoré som mal ja. Jednoducho sa mi to zdalo správne.

A čo tvoji rodičia, keď sa im zo dňa na deň premenil "anjel" na "diabla"?
Moja matka nerozumela tomu, čo to znamená byť skinhead, ani trochu. Môj otec, pretože to bol policajt, mal celkom prehľad, o čom to je. Povedal mi len: "Stoj si za tým, čomu veríš, synak, ale nech sa nestane, že by som ťa musel zobrať na futbale, jasné?" Bol to dobrý otec, veril niečomu, čo sa skinheadským ideálom dosť podobalo - za každú cenu stál za svojou rodinou a priateľmi. Takže ma vlastne svojim spôsobom podporoval.

Spomínal si svoje prvé oblečenie, ktoré si si kúpil. Spomenieš si ešte na svoju prvú nahrávku?
Prvá vec, ktorú som si kúpil, bola košeľa Ben Sherman, stála ma vtedy celé bohatstvo, ale miloval som ju, stelesňovala pre mňa skinheadské hodnoty...pracujúca trieda, ale čistý a upravený vzhľad. Prvá platňa, ktorú som si kúpil, bola Desmond Decker "Israelities", druhá bola myslím Judge Dread.

A čo tetovanie. Máš nejaké?
Nie, nemám tetovanie. Za prvé, môj otec si to neprial, a ja som ho vždy rešpektoval, nikdy mi neradil zle. A vlastne sa mi to ani moc nepáčilo. Veril som tomu, že to nie je tetovanie, čo z teba robí skína, že to sú tvoje ideály.

O skinheads je známe, že sú dobrí tanečníci. Povedz mi o tvojom pohybovom nadaní a o tvojich začiatkoch v tomto smere.
O tancovaní si toho moc nepamätám, vždy som bol na sračky. Pamätám sa, že s dievčatami som tancoval inak, snažil som sa ich čo najviac ohmatkávať...rozumieme si, všakže. Keď sme tancovali s kamošmi, vždy z toho bolo nejaké zranenie. Punkáči si myslia, že majú výhradné právo aby skákali jeden na druhého pri tanci, ale my sme to robili päť rokov pred tým, než sa objavil prvý punkáč. Mimochodom, ktokoľvek sa snaží dávať dohromady skins s punkáčmi, je blbec a nevie, o čom hovorí. Skins, ktorých som poznal a ktorých poznám teraz, by sa na punkáča ani nepozreli, pre nich to sú len špinavý smradľavý usmrkanci, čo sa pokúšali so skins súperiť a moc sa im to nepodarilo.

Spočiatku bolo hudbou skinheads ska, ktorú priniesli Rude Boys. Vyskytovali sa aj v tvojom okolí?
Áno, ska sa vtedy hralo, bola to jediná hudba, čo skins vtedy počúvali. Pamätám si na pár zrazov s "rudeboys". Vtedy to boli hlavne "bootboys".

Dôležitou súčasťou kultu bol futbal a prejavovanie vernosti svojmu klubu. Kam siahala hranica tvojej vernosti?
Od prvej chvíle, čo som sa zaujímal o futbal, to bol Manchester United. Krátko som sa zaplietol s Manchester City (bol to jeden z dvoch tímov, čo ľudia v Manchesteri vtedy podporovali). Tiež som niekoľko rokov podporoval Chelsea, jednoducho preto, že som poznal veľa skinheads, čo na Chelsea vtedy chodili... boli to správni týpci, myslím, že sa veľa z nich neskôr pripojilo k Headhunters, ale dlho som nikoho z nich nevidel, takže to neviem určite. Tiež som veľmi obdivoval Glasgow Rangers, ale srdcovou záležitosťou sú pre mňa Manchester United.

Okolo roku '72 sa postupne skinheads začali vytrácať z ulíc. Čo to podľa teba zapríčinilo?
Prečo sa skins stratili z ulíc v 72-om? Ťažko povedať. Pre mojich kamošov to bola hlavne neustála policajná buzerácia na futbale. Ja som sa vtedy stal "suedehead", stále som bol skín, ale nosil som o niečo dlhšie vlasy, poltopánky namiesto vysokých topánok a kabát namiesto bombery. Pod tým som mal stále traky a košelu Ben Sherman. Veľa "sueds" nosilo vtedy na futbal dáždniky s nabrúsenou špičkou, ktorú schovávala falošná špica. Nejaký čas to fízlom nedochádzalo, že sme skinheads.

Na prelome rokov 76/77 prichádza punk. Ako si vnímal toto obdobie?
76/77 explózia punku...skurvení sráči! Nenávidel som ich. Niektorí skins, čo som poznal, sa stali punkáčmi a aj po tom sa snažili rozprávať so svojimi bývalými kamošmi, ďaleko sa nedostali. Podľa nás zradili svoje ideály.

Veľa skins sa v tomto období začalo vracať a bojovali na strane teds proti punx a novej vlne skins. Tvoje spomienky?
Hej, ja som jeden z tých, čo spoločne s teds bojovali proti punkáčom, proste ako som povedal... nenávidím ich...vtedy aj teraz! Nakoniec, teds boli čistý a upravený. Dokonca môžem povedať, že mali veľa ideálov spoločných s nami.

S punk-rockom prišli kapely ako Cock Sparrer, Sham 69, Skrewdriver, Angelic Upstart. Bol si fanúšikom týchto kapiel? Ako si vnímal Skrewdriver, ktorý ako prvý odhodil punkový imidž a začal hrať pre skinheads?
Áno, stal som sa fanúšikom Skrewdriveru, keď vstúpili na skinheadskú scénu, rovnako ako Cock Sparrer. Keď som prechádzal rasistickým obdobím, miloval som ich. Ian Stuart bol veľmi múdry človek. Chodil som veľmi na ich koncerty, ale niekedy ma zobrali policajti.... väčšinou čakali na stanici a zbierali skins, ihneď ako vystúpili z vlaku.

Viem, že si mal možnosť stretnúť Iana Stuarta. Tvoje slová o Ianovi....
Ako som povedal, stretol som sa s Ianom, bol to veľmi inteligentný človek. Keby bol v armáde, bol by to skvelý veliteľ. Vždy si stál za svojim, nech to stálo čokoľvek.

Skinheads už nie sú mnoho rokov len britská záležitosť. S tým však prišli rôzne skupiny a boje medzi skins. Tvoj názor?
Čo sa starších skins týka, nikdy sa nebili medzi sebou, i tak sme mali dosť bitiek. Niekedy sa strhla bitka medzi partiami, väčšinou kvôli futbalu alebo babám, ale pár panákov to vždy rýchle spravilo.

Nie je ti ľúto za starými časmi, keď skinheads boli skoro na každom rohu? Kam sa všetky tie deti podeli?
Kam sa všetky tie deti podeli? Kam sa všetci tí skins podeli? Úprimne, úplne odpovedať na to nedokážem. Myslím, že to je: kde sa podela pracujúca trieda? Bola zrovnaná so zemou ako továrne a štvrte, kde každý poznal svojho suseda, kde si ľudia navzájom pomáhali. Dnešné decká majú hlavy plné výparov z lepidla alebo iných svinstiev a drôg, než aby ich zaujímal niekto iný ako ich díler. Skins tu stále sú, ale už ich nie je toľko ako vtedy. Úprimne, nemyslím si, že dnešný skins majú rovnaké ideály ako sme mali my. Ale môžem sa mýliť a ospravedlňujem sa každému mladému skinheadovi, ktorý mi dokáže, že nemám pravdu.

Chceš niečo dodať na záver?
Niečo na záver. Dobre. Dve staré heslá: "Jedenkrát skín - skín navždy!" a "Keď nie si s nami, si proti nám...tak uhni z cesty, prechádzame!!!"

(zdroj: Made in Pressburg #1)