Od skinheadov k modom
Carl Spiers

Carl Spiers je autorom novej knihy "Born Too Late", v ktorej sa venuje svojim spomienkam z návratu do subkultúry modov v rokoch 1978-82 a rokoch krátko po nich. V nasledujúcom článku trochu viac rozvádza svoje dôvody návratu do tejto scény.

Bol som skinhead/bootboy od r. 1974 až do začiatku r. 1978. Vtedy som stratil všetky ilúzie o skinheadskej scéne, keďže stratila svoje korene, absorboval ju punk rock a veľká časť skinheads, ktorých som poznal sa zaujímala o Pistols a Clash, čo bolo úplne proti môjmu hudobnému štýlu a štýlu obliekania sa. Skins začali svoj štýl brať do extrémov, 'Doc Martens' mali 16 až 18 dier a končili až tesne pod kolenom, nosili vojenské oblečenie a stratili všetok zmysel pre eleganciu, podaktorí dokonca začali fetovať lepidlo. Nechal som si narásť vlasy a začal sa obliekať uvoľnenejšie. Začiatkom r. 1978 som navštívil jeden obchod s platňami vo svojom rodnom meste v Oldhame, Lancs, kde som zakopol o platňu nazvanú Quadrophenia od The Who. Čo mi prvé udrelo do očí bolo, aká bola objemná. Bola skoro ako kniha s obrázkom moda na skútri na prednej strane obalu, z čoho som mal príjemný hrejivý pocit. Otvoril som platňu a to zmenilo celý môj život...ako ľudia, ktorí hovoria o stretnutí s Bohom! Bol som absolútne unesený, chcel som skočiť do tej platne a stať sa súčasťou tej scény. Fotky mladých modov vo svojich Fred Perry, pork pie klobúkoch a vyhladených oblekoch...wow! Bol som fascinovaný a nemohol som platňu pustiť z rúk. Vracal som sa tam každý deň a hltal tú platňu, tráviac hodiny času iba pozeraním sa na ňu a predstavovaním si, aké to asi bolo v 60-tych rokoch. Asi po týždni som si Quadropheniu kúpil, vyšla ma 7.99 libier! Boli to moje šťastné dni, aj keď v tom čase som ešte nemal ani len gramofón.

Stal som sa modom. Traja z nás sa zo skinheadov stali modmi. Ako prvé sme si začali zaobstarávať patričné oblečenie, prekutrali sme Oxfam (sieť fair trade obchodov založená v r. 1948 v Oxforde, jedna z prvých venujúcich sa charite,- pozn. prekl.) a secondhandové obchody kvôli trojgombíkovým oblekom a Fred Perry. Stále sme mali výborné skinheadské oblečenie, ktoré modi nosili taktiež, ako harringtony, brogues topánky atď. Samozrejme ľudia sa na nás pozerali, vďaka svojmu ignoranstvu, akoby sme boli punks...svätokrádež! The Jam a Elvis Costello nosili síce obleky, ale neskôr sa obliekali ako punks. Sprejovali sme graffiti po celom meste..."Oldham Mods"...len aby sme dali ľuďom vedieť, kto vlastne sme. V prvom rade sme boli vyvrheli, priekopníci a trochu sme verili, že minimálne za rok, príde k návratu hnutia mod, ktoré sa stane jedným z najväčších a najpoburujúcejších kultov v Británii.

Každé hnutie a kultúra má jeden silný a charakteristický impulz. Pre rock´n´roll to bol film "Blackboard Jungle", kde Bill Haley a jeho Comets začali spievať "Rock Around The Clock", rockeri mali svoj film "Wild Ones" a pre punks tam boli pľuvance Sex Pistols v televízii. Je jedno nakoľko pôvodní mods odmietali nepokoje v Brightone v r. 1964, ktoré ich scénu behom noci skomercionalizovali, my dnes vieme, že ten moment bol zdravým základom undergroundovej scény na niekoľko ďalších rokov. Pre mňa bola najpríznačnejším momentom návratu scény mod premiéra filmu Quadrophenia v lete r. 1979. Vznikla veľká a stále mohutnejšia scéna modov, hlavne v Londýne a hoci ja a moji priatelia sme sa nazývali modmi už pred dvanástimi mesiacmi predtým, než vyšla Quadrophenia, masy ju začali nasledovať až po zhliadnutí tohto veľkolepého britského kultového filmu.

Nezáleží na tom, ako veľmi sa snažia puritáni zosmiešniť Quadropheniu pre jej komerčnosť, zobudila britskú mládež a ukázala jej, ako sa stať elegantným, kúlovým a užívajúcim si zábavy. A taktiež nám to otvorilo oči, čo sa týkalo brilantnej hudby šesťdesiatych rokov. Nás buditeľov kultúry mod robilo šťastnými to, že sme si mohli vyberať to najlepšie z prvkov šesťdesiatych rokov a tým nás to formovalo ďalej. Rozhodne plne oceňujem vplyv, ktorý Quadrophenia mala na návrat modovej scény a nikdy sa mi nezunovalo jej pozeranie. Tiež verím, že si Franc Roddam rozhodne zaslúži ocenenie za ukázanie jedného smeru britskej mládeži, aká by mala byť a tiež pre nás - zvyšok, ktorí sme o tom vedeli už dávno.