Shane Meadows interview


Shane Meadows sa vždy považoval za regionálneho režiséra. Ešte predtým než sa uviedol so svojim debutom Twenty Four Seven, režíroval krátke filmy ako napr. Small Time a Where's The Money, Ronnie? Meadows začal vytvárať základy svojich hier v stredovýchodnom regióne Anglicka, kde vyrastal. Twenty Four Seven nasledoval v r. 1999 film A Room for Romeo Brass a tri roky po ňom ďalší, pod názvom Once Upon a Time in the Midlands. Meadows sa stal rýchlo uznávaným a smer udávajúcim autorom britskej kinematografie. Po dráme Dead Man's Shoes z r. 2004 sa opäť prezentuje svojim zatiaľ najodvážnejším dielom - filmom This Is England, ktoré už vyhralo cenu Britského nezávislého filmu v kategórii Najlepší nezávislý film. Príbeh chlapca, ktorý sa pridruží k miestnej skupine skinheadov, sa odohráva v r. 1983 a nieje zrovna nostalgickým putovaním v čase. V príbehu sa máme možnosť zoznámiť s osudom jedenásťročného Shaunona (Thomas Turgoose), ktorý vo vojne o Falklandy prišiel o svojho otca. Film This Is England je odvážnym svedectvom reflektujúcim skutočný stav krajiny cez Meadovsov dospelý pohľad. V nasledujúcom rozhovore nám priblíži, ako do filmu vniesol svoje vlastné skúsenosti a zážitky.

This Is England je ďalším z filmov, ktorý sa odohráva mimo Londýna. Je ťažké to takto robiť?
Mojim snom bolo odjakživa sa držať mimo Londýna. Samozrejme kinematografia bola pred desiatimi rokmi, teda v časoch, keď som začínal, úplne odlišná od tej dnešnej. K tomu, aby si sa stretol s každým so štábu a účinkujúcimi bolo potrebné, aby si zakaždým vycestoval do Londýna. To sa ale dramatickou rýchlosťou zmenilo. Nedokážeš síce úplne ostať na vidieku, ale veci sa zásadne zmenili a vďaka novej technológii, dokážem tvoriť dnes už aj doma. Nepotrebujem si prenajímať veľké systémy v Londýne. Čo sa týka konkurzov, s piatimi filmami za sebou, mám štáb ľudí, na ktorých sa môžem opätovne spoľahnúť. Bolo vynikajúce, že som sa stretol s Markom Herbertom z Wrap Records, pretože to bol jeho nápad, spraviť základňu v Sheffielde. Skutočne sme si s Markom sadli. Už sme mali kontakt na Andrewa (Shim) a tiež Vickyho (McClure), ale ak sa pozrieš na mená v mojich filmoch, všimneš si, že miestami sa vynárajú počas celej mojej kariéry.

Zmeny ti prospeli, akoby si sa stal viac nezávislým.
Úplne. Som prvým spomedzi britských filmárov. Každopádne milujem to, že som sa stal hlasom stredného Anglicka a vidieku. Keď si zoženieš financie, musíš prísť sem a robiť si svoju robotu. Ale toto je niečo úplne iné. Cítiš tú nezávislosť. V Londýne musí vo filmovom priemysle vyžiť niekoľko tisíc ľudí, kým v Nottinghame a Sheffielde môžme hovoriť o niekoľkých stovkách. Tu niesú tisícky ľudí, ktorí musia bojovať o financie a prácu. Raz večer som zašiel do Nottinghamu, kde bola skvelá partia ľudí, ktorí sú maximálne nápomocní. Nieje to o zákernostiach, veľkých nájmoch, veľkých výplatách, veľkom vzrušení. Tu hore sme nezávislí a cítime spolupatričnosť.

Máš pocit, že This Is England je konkrétne stredoanglický príbeh?
Viacmenej áno, aj keď je ťažké ho zaradiť priestorovo. Už som vyrobil tri filmy v Nottinghame, ale This is England a Dead Man's Shoes boli už menej ohraničené, čo sa priestoru týka. Oveľa odvážnejším je samotný názov filmu This Is England. Takýto veľkolepý názov je rovnako dôležitý ako napríklad charakter postáv. Vedel som, že pôjde o výnimočnú tému, ale nechcel som stratiť charaktery, toho sa pridržiavam vo všetkých svojich doterajších filmoch. Od začiatku som vedel, ako to vystavať. Toto už nieje žiadny mikrokozmos. Všetko to je o ľuďoch okolo nás. Možno práve toto je najväčším dôvodom toho, kvôli čomu raz spravím politický film.

Veľmi ovplyvnila vojna na Falklandoch tvoje detstvo?
Až podnes. Dnes už dospelým pohľadom vnímam, ako sa z toho naša krajina vyvliekla. Ak si pozrieš zostrihy z osemdesiatych rokov, Thatcherová bola prvá, ktorá pochopila význam médií. Chodila do robotníckych štvrtí, navštevovala školy, hrala sa na počítači. Nemyslím si, žeby to pred ňou robil niekto iný. Ona sa chopila príležitosti. Falklandský konflikt, ako ho máš možnosť vidieť v zostrihu - miera nezamestnanosti vyskočí na tri a pol milióna, to ťa silno demotivuje, rovnako ako otázka, ako chcú bojovať výsadkári proti šesťnásťročným argentínskym chlapcom. Bola to veľmi pochybná vojna, rovnako ako sa Spojené kráľovstvo zaplietlo so Spojenými štámi do irackého konfliktu. Ľudia si to môžu spätne pozrieť. Určite mala invázia do Iraku viac odporcov, ako invázia na Falklandy, ale premohol ma obrovský pocit hanby, ako Brita, že médiá sa stavali k tejto vojne, akoby to boli letné MS vo futbale. Akoby sa Anglicko chystalo na MS. Union Jack na titulných stranách denníkov a aj nálada bola podobná. V neposlednom rade som sa dostal k dokumentom z archívu ITN, ktoré neboli odvysielané žiadnou televíziou a boli to skutočne pohoršujúce zábery z bojov. Násilné a neskutočne odporné. Ako sme mohli byť hrdí na takéto víťazstvo? Bolo to akoby ste dali do ringu Mikea Tysona so sedemročným deckom. O toto šlo v pozadí filmu - to bol hlavný dôvod toho obrovského rasizmu národa, ktorý predchádzal násiliu a zastrašovaniu bez toho, aby ľudia vedeli o skutočnom pozadí vecí.

Paradoxne Combo, rasistická postava filmu, vyjadrí vo filme svoje názory proti vojne. Skutočne nieje jednoduchým skinheadom...
Podobne ako ostatných aj jeho to ovplyvnilo a ruinuje jeho život. Čoby bránilo ďalej postavám, aby sa uzatvorili do seba? Ale v mojich filmoch si nesú so sebou svoje príbehy. Stephen Graham, ktorý stvárnil Comba, pochádza z miešanej rodiny. Stará mama je Švédka a jeho starý otec pochádza z Jamajky a kým jeho starší bratia sú čierni, Stephen je poctivý skinhead. Keď som mu ponúkal túto rolu, zavolal mi o jednej v noci úplne nasratý a povedal: "Prosil si ma, aby som hral krajnepravicovú postavu, ale musím ti prezradiť, že môj otec je černoch." Nevedel som čo mu na to povedať.

Došli ti argumenty?
Došli. Nemal snedú pleť, ako jeho starší bratia a nikdy si nebol istý tým, že sa prispôsobí. Myslím, že to, ako to prekonal a použil túto komplikáciu pri stvárnení charakteru svojej postavy bola odvážna vec. Ak si pozrieš záverečnú scénu medzi ním a Milkym, vieš presne na čo myslí, vidíš v jeho očiach závisť - závidí, lebo týpek je černoch.

Predtým než som film videl, som si myslel, že to bude niečo na spôsob Romper Stomper - film o neonacistoch.
Hej, každý si myslel, že to bude "Stret Futbalovej fabriky s Romper Stomper". V mojom filme nieje násilie potrebné k tomu, aby si sa stal skinheadom. Jedinou výnimkou je záverečná scéna. Nakoniec, čo sa týka skinheadskej stránky filmu, chcel som poukázať na to, čoho som bol sám svedkom a ako som sa na to pozeral zvnútra. V podstate touto kultúrou okolo ska-trojan-reggae hýbala v osemdesiatych rokoch hudba Oi!, ako Skrewdriver, ktorá ju neskôr pretvorila na white power. Teraz už vidíte, aké jednoduché bolo pre tie decká prekĺznuť. Ľudia, ktorí sa stali skinheadmi, nerozumejú skade to celé pochádza. Myslia si, že to bola odjakživa rasistická záležitosť. Osemdesiate roky, boli obdobím, kedy skinheadi, s ktorými som sa spolu flákal, stále nie celkom rozumeli tomu, odkiaľ to celé pochádza. Vedeli, že sú druhá vlna skinheads a že niesú pôvodní 1969 skinheadi, ale chceli im ostať verní. Vždy to bola záležitosť robotníckej triedy. Bola politická, ale nie extrémistická, ani prvá ani druhá vlna. Iba niektorí boli ľavicovo-pravicovo orientovaní, členmi robotníckych strán, konzervatívci, militanti alebo fašisti - a skupiny boli na tom podobne.

Ako vidíš to obdobie, bolo rasistické?
V tom období ešte nebolo veľa prisťahovalcov. Možno bola jedna rodina, ktorá prevádzkovala čínsku reštauráciu, jedna ázijská a druhá čierna. Práve toto bolo v novinách a TV hodne nafúknuté. Nie veľmi používam tie výrazy, ktoré používa TV. Ak z týchto argumentov použiješ hociktoré v centre mesta, budeš rád ak stade vyviazneš živý.

Stretol si nejakého Milkyho vo svojom živote?
Vtedy nie, ale trochu neskôr. Stretol som skvelého čierneho týpka, ktorý sa volal Lenny., Tak ten mi veľa vecí vysvetlil. Bol skvelý priateľ. Ja som prišiel z malého zasraného mestečka plného väčšinou bielych ľudí a používal som výraz "farebný" a aj som na to doplatil. Tento týpek ma zachránil a povedal: "Viem, že tomu nerozumieš, ale ak som ja farebný, tak ty potom tiež. Niesi biely, ale ružový a ja niesom čierny, ale hnedý. Ak si ty biely, ja som čierny." Myslel som si, že výraz "farebný" je politicky korektné slovo, ale on mi to vysvetlil. Dosť som sa od neho naučil.

Podobne ako vo filme Shaun, aj ty si trávil väčšinu času s od teba staršími chalanmi v bande?
Presne. Moja staršia sestra chodila s od nej starším skinheadom. Ja som mal jedenásť rokov, segra štrnásť a jej priateľ šestnásť. Jeho kamaráti boli všetci starší od neho. Takže som bol vždy ten najmladší. Skúšal som to s jedným dievčaťom menom Smell. Každý sa bozkával a skúšal to s druhými a aj ja som chcel. "Kde mám babenku?" Bola vyspelejšia ako ja, mala aj viac skúseností, ale zdá sa že to ani trochu nefungovalo. Tieto veci sa v podstate všetky udiali. Prenasledovali sme ich. Mali sme kamoša, volal sa Gadget, ktorý bol jedným z mojich najlepších kamošov, stále sme spolu súťažili, pretože sme boli najmladší. Je to úplne autobiografický film.

Čiže toto je tvoj najosobnejší film, aký si kedy urobil?
Úplne. Room for Romeo Brass sa odohráva po tomto. Doslova som sa premenil z jedného dosť utiahnutého decka. Pamätám si na to, ako som dostal od týpka menom Woody svoj prvý Ben Sherman, ktorý pre mňa mnoho znamenal. Od niekoho iného som potom dostal svoj prvý crombie, ktorý by nebol dobrý ani na dvojročné decko, ale mal som jednu popiči košeľu a jeden úzky crombie! To bola súčasť rovnošaty! Ešte stále mám vytetovaný krížik na tom istom prste ako Shaun. Čo najbližšie ku kosti ako to len šlo.

Tiež musíš spraviť film, ktorý bude zaujímavý, čiže nemôžeš robiť film o tom, ako si si umýval zuby, aj keď si to robil, pretože by to bolo nudné.

Netušíš, kde sa vzala tá náhla nostalgia po 80-tych rokoch?
Ak sa obzrieš späť po tej ére, vôbec ti nepripadá ako dobrá. Spomínaš na hudbu, ktorá bola strašne gýčovitá, lebo každý vyzeral strašne smiešne. To isté je s 90-tymi rokmi so Stone Roses a inými kapelami, ktoré by boli dobré pred 80-tymi rokmi. Úplne stratili cestu! Šesťdesiate roky boli úplne fasa, ale vtedy! To bola éra môjho fotra, a vždy som bol na ňu háklivý. Dnes, keď sa ako dospelý obzriem späť vidím, že aj my sme boli súčasťou tej doby. Bol to ten najpovzbudzujúcejší kopanec, ktorý sme mohli dostať. V šesťdesiatych rokoch boli modi a rockeri, hippies a casuali, zatiaľ čo v osemdesiatych gotici, punkeri, modi, skinheadi, novoromantici, casuali, metalisti…ulica bola úplne odlišná. Dnes vyjdeš na ulicu a nevieš rozoznať, ktoré decko je čo, nevieš kto sú. Vieš rozoznať skejťákov, pretože im z kapsáčov trčí pol rite a to je všetko. Predtým ľudia na sebe nosili to, čo cítili. Bola to odvážna doba. Začali sa vyrábať CDčka, videoprehrávače, doba sa menila. Nikto nevedel, čo prinesie budúcnosť. Nie ako teraz. Neboli družice. Decká boli vkuse na ulici a hrali sa. Pre mňa to bolo moje posledné hurá! Ľudia už nebudú mať nikdy takú príležitosť. Každý je príliš zaneprázdnený. Muži vyzerajú ako ženy a ženy ako muži.

Scéna s Národným Frontom vyzerala dosť autenticky. Bol si osobne svedkom niečoho podobného?
Áno, bol som toho svedkom. Skutočne som bol v jednom dome na jednom takom stretnutí. Nikdy som nevstúpil. Rovnako ako Shaun som dostal, keď som sa ozval, že "prečo nemôžem mať aj ja takú pohodlnú stoličku, lebo z tejto ma bolí chrbát!" Moc ma toto stretnutie neoslovilo, ale zanechalo vo mne hlbokú stopu, že tam neboli prítomní iba skinheadi. Bolo tam mnoho miestnych farmárov. To je dôvod, prečo nenávidím selektívnu pamäť ľudí. Myslia si, že Národný Front bola nejaká skinheadská organizácia, ale to nieje vôbec pravda! Bola to o dosť viac rozšírená záležitosť, na čo som sa snažil poukázať aj v tej scénke.

Vo filme sa viackrát objaví príbeh otca a syna, čiže vzťah Comba a Shauna. Toto je emotívne jadro filmu?
Áno. To bolo zámerom. V živote každého dieťaťa raz dojde k situácii, keď začne počúvať to, čo mu otec hovorí, ale keď vyjde na ulicu, začne si všímať aj iné názory. Hľadá si vzor. Shaun hľadá náhradu otca o to viacej, že on toho svojho stratil. Stredobodom filmu je samotný Shaun, jeho začiatok a koniec a ešte to, že sa ocitá medzi dvoma mimoriadne silnými a rozdielnymi ľuďmi. Kým Woody má veľké srdce, to Combovo je silne komplikované. Snaží sa mu maximálne pomôcť, ale krachuje a rúti sa do záhuby.

Často sa menili texty?
Nekladiem veľký dôraz na texty. Píšem ich, lebo sú potrebné - samotný príbeh mám v hlave. Ale zo začiatku som plánoval viac bitiek na diskotékach, jednu som aj spravil, ale nakoniec som ju odtiaľ vystrihol a miesto nej som tam dal takú viac osobnú scénku. Podobne je to aj s hudbou. Keď som ju plánoval po prvýkrát, bolo tam viac Oi! a agresívneho punku, než sa do filmu nakoniec dostalo. Hudba bola napokon o dosť citlivejšia.

Ešte sme nehovorili o Thomasovi Turooseovi, ktorý vo filme stvárnil Shauna. Ako si ho objavil?
To bola jedna z tých situácií, ktorá nás skoro dohnala ku šialenstvu. Už sme mali za sebou Manchester, Leeds, Birmingham a Nottingham a mali sme už všetkých predstaviteľov okrem neho a boli sme dosť zúfalí. Počas troch, štyroch mesiacov som neprestajne skúšal s ľuďmi, ale v podstate sme stále len hľadali. Nakoniec sme sa obrátili na špecialistu v obore kastingov. Bol ním Des Hamilton, ktorý vyberal chlapca aj do filmu Ratcatcher. Toto robil v podstate tak, že chodil po mládežníckych centrách, sídliskách, podchodoch, nákupných strediskách a hľadal toho najvyhovujúcejšieho chalana. Našiel zopár týpkov, ktorí vysedávali na ulici, fajčili a pili, ale absolútne ich nevzrušoval fakt, žeby mali hrať vo filme. Výsledok je taký, aký ste mali možnosť vidieť. Nakoniec veď On je film.

Aké to bolo spolupracovať s Thomasom?
Dokonalé. Úloha režiséra spočíva v tom, že sa opieraš o ľudí, ktorí dávajú svoje znalosti až dovtedy, kým sa nestanú úplnou súčasťou tvojej práce, ktorú robia všetci čo najspoľahlivejšie, v pohode a sebaisto a ty sa s nimi v podstate iba vezieš. Jediné, čo som musel s Thomom robiť, mu bolo brániť v predstieraní. Pretože zo začiatku nenávidel nosiť tie hlúpe veci a keďže ho obklopovali dievčatá, privádzalo ho to do rozpakov. Musel som s ním pokecať: "Musíš sa prispôsobiť práci, musíš pôsobiť frajersky!" Bolo to docela bizarné, bol to môj najodlišnejší prístup režiséra a herca, aký som doposiaľ zažil. V podstate to bolo niečo, akoby som pracoval so samým sebou v jeho veku. Bol čoraz menej v škole, a počas filmovania prešiel mnohými vecami. Do školy chodil na jednu-dve hodiny a potom sme natáčali dvanásť hodín.

Má podobné rodinné zázemie ako Shaun?
Áno. Úplne sa odcudzil od otca, po tom, čo sa jeho rodičia rozviedli, keď bol menší. Jeho dvaja starší bratia žijú s otcom, zatiaľ čo on a ďalší zo starších bratov žijú s mamou. Bolo tam dosť podobností, ktoré mu výrazne pomohli v jeho roly.

Máš nejaké ďalšie filmové nápady?
Asi šesť! Vždy som chcel spraviť King of the Gypsies, ktorý by bol môj boxerský film. Ale musím na to naškrabať patričné financie. Veľa ľuďom sa zdá, že je to ľahké na to niekoho nahovoriť, ale opak je pravdou. Aby sa filmu This Is England darilo, možno som mal osloviť Channel 4, aby ho sponzoroval. "Potrebujem 10 miliónov libier, ale nechcem tam žiadne známe tváre", to je to, čo pre nich nieje príliš lukratívne!