London Boys (2.diel)
Gavin Henderson

Mark pokračuje vo svojich spomienkach Gavinovi Hendersonovi o modoch a objavujúcej sa casual scéne v 70-tych a 80-tych rokoch v Londýne.

S príchodom leta bolo našim ďalším prirodzeným krokom oživenie denných výletov do pobrežných oblastí South Coast na Bank Holiday. V tom čase boli skútre v Londýne veľmi ojedinelé a iba veľmi málo modov vlastnilo skúter.

Ja osobne som si zohnal Vespu 90 až na jeseň skrz inzerát v jednych miestnych novinách, ale v období Bank Holiday v roku 1979 bola väčšina z nás bez skútrov. Zopár deciek šlo dole do Brightonu na May Day a v júli mali prevažne členovia Lambretta Clubu zo severu namierené do Rhyl do severného Walesu.

Zopár Londýnčanov šlo do Rhyl vlakom, kde potom došlo k viacerým bitkám s rockermi ale ja som sa tým nezaťažoval, čakal som na august, aby som s Lambretta Clubom vycestoval do Southendu. Tí čo šli do Rhyl tvrdili, že tam bola skvelá zábava a skladali ódy o tamojšej northern mod skupine zvanej The Killermeters, ktorá tam vystupovala. Myslím, že mnohí z nás sa domnievali, že modi sú len v oblasti Londýna. Podľa môjho názoru rozšíreniu tejto novinky bol nápomocný aj film Quadrophenia. My sme sa vybrali pozrieť si ten film hore do west endu, hneď po tom ako vyšiel. Nemôžeš poprieť fakt, že ten film bol skvelý, ale myslím, že vo väčšine z nás sa miešali dojmy z hystérie médií, ktorá okolo toho filmu vznikla a ktorá bola atraktívna pre všetkých, ktorí chceli iba naskočiť na vlak tohto módneho trendu. Dovtedy nám naše malé hnutie úplne patrilo. Mali sme svoje vlastné skupiny, kluby, svoje vlastné fanziny, Maximum Speed zo severného Londýna, ale zrazu nám to bolo všetko vzané preč. Potom tam boli the Merton Parkas, ktorí boli prvou mod revival skupinou, ktorá sa umiestnila v Top of the Pops. Veľká časť ľudí nenávidela Parkas, ale ja osobne sa domnievam, že boli v pohode. To bola ďalšia zo skupín, ktoré som videl v The Wellington. Každopádne je treba povedať, že použili na debutový singel jednu zo svojich najhorších skladieb "You Need Wheels", čo bola rozhodne škoda. Mali niekoľko skutočne dobrých nahrávok, tak čert vie, prečo použili zrovna túto. Skladba na strane B "I Don´t Want To Know You", bola skvelá, tak prečo ju nepoužili na strane A?

Každopádne augustový Bank Holiday bolo pekné psycho. V nedeľu večer väčšina z nás šla do The Lyceum na Secret Affair a The Purple Hearts. Tiež boli na programe ska skupiny Madness a The Selector, takže bol dav zmiešaný z modov a skinheadov. To isté nasledovalo druhý deň. Ráno z vlaku na Liverpool Street vystúpili modi, skinheadi a dokonca zopár punks pekne premiešaní. Zrazu sme sa pri Southende všetci spojili, aby sme vyrazili na gangy tedov a rockerov, ktorí sa potĺkali okolo zopár pubov. Úprimne, aj keď došlo k viacerým incidentom a príležitostným násilnostiam, polícia mala všetko vždy pod kontrolou a usmerňovala to tak, aby nemohlo dojsť k nepokojom väčších rozmerov. Garry Bushell potom spravil zopár článkov z celého dňa v najbližšom vydaní Sounds, kde to všetko primerane zhodnotil.

Jeseň a zima r. 1979/1980 sa niesla v znamení vydávania singlov mnohých mod skupín. Bolo tam zopár dobrých klasík ako The Chords, The Purple Hearts, The Teenbeats, The Directions a The Circles a tiež zopár sračiek ako The Lambrettas a Secret Affair (nenávidím Time For Action!). The Chords, Lambrettas a Secret Affair sa tiež so svojimi nahrávkami umiestnili v Top Of The Pops. Dokonca aj The Jam útočila na priečky hitparád a nepochybne boli jednou z najväčších a najlepších skupín v Británii v tej dobe. Napriek tomu, že sa Weller pokúšal dištancovať sa od mod revivalu, fanúšikovia The Jam v Londýne boli 100% modi. Aj ska skupiny mali svoje zastúpenie v hitparádach a po pravde, robili to oveľa lepšie ako mod skupiny. Každopádne modi a skinheadi boli v totálnej vojne a to nie iba v Londýne, ale v celej Británii, takže sme si nemohli ísť pozrieť skupiny ako The Specials už nikdy viac a oni sa nemohli dojsť pozrieť na The Jam. Párkrát sa pokúšali narušiť koncerty Jam v Londýne niekoľkými výtržnosťami a pamätám sa na jednu obrovskú bitku so skinheadmi vonku pri The Rainbow vo Finsbury Parku po koncerte. Táto rivalita so skinheadmi sa stala nočnou morou cestovania za koncertmi v Londýne. Predtým nebol žiadny problém s cestovaním na druhú stranu mesta, ak si si chcel pozrieť nejakú skupinu. Ak to bolo možné, šlo sa metrom tam aj späť, ale teraz si si to musel dvakrát rozmyslieť. Posledným miestom, kde by si sa chcel ocitnúť bolo "Down In A Tube Station At Midnight", na vlastnú päsť, ak sa tam náhle objavil skinheadský gang. Bolo viac než isté, že ťa poriadne rozkopú. O tom niet žiadnych pochýb a vtedy tam neboli žiadne priemyselné kamery, ktoré by na to boli dohliadli. Ísť južnou stranou rieky bola podľa mojich skúseností vždy tá najhoršia možnosť. Južný Londýn je ako nejaký iný svet a každý civilizovaný človek pokiaľ môže sa zdržiava radšej na severnej strane Temže. Oni sa skutočne chovali inak. Ale cítil si sa oveľa viac paranoidne, ak si kráčal po Peckhame v obleku a parka, ako keď si bol normálny občan. Skinheadi, černosi ale aj obyčajní juholondýnski cvoci, tí všetci nás nenávideli. Ak si mal skúter, trochu ti to pomohlo, hlavne ak sme sa zgrupili, ale množstvo miest, kam sme chodievali na koncerty našich skupín, neboli práve v najpríjemnejších štvrtiach Londýna a nebolo teda zrovna najmúdrejšie nechávať svoj skúter vonku. Tiež si mal možnosť vidieť viac a viac bitiek medzi samotnými modmi, keď sa do scény privalili nové tlupy ovplyvnené Quadropheniou. Načo by si mal cestovať naprieč celým Londýnom za koncertom a nechať sa nakopať do hlavy od svojich kolegov modov a potom všade utekať pred skinheadmi? To bolo to, čo z toho vzniklo. Násilie všade. My a Paddington sme sa pravidelne účastnili bitiek s modmi z east endu. Tiež bolo veľa problémov medzi Shepherds Bush Mods a Borehamwoodom. Na koncerte v The Notre Dame na Leicester Square to naplno vypuklo medzi spojenými firmami z Bush a Stevenage, ktorí sa s nami spojili a tými druhými. Myslím, že to bola jedna z vecí, ktoré sme mali spoločné s pôvodnými modmi zo šesťdesiatych rokov. Stále si čítal o tom, ako sa ich gangy orientovali a zrazu to bolo späť. Necháp ma zle, nechcem rozlišovať to, čo bolo predtým a potom, ale niekedy toho bolo naozaj dosť. Vyzerá to akoby boli bitky zakaždým, keď som išiel von, ale ku koncu tomu tak skutočne bolo. Nezabúdaj na to, že som pravidelne chodieval na Chelsea a tam boli skutočne pravidelne bitky na dennom poriadku.

Koncom r. 1980 záležitosť okolo mod definitívne skončila. Hudobná tlač ju totálne skritizovala a skupiny zmizli do nenávratna. The Chords naďalej vydávali dobré single, ale už nikdy viac nemali šancu umiestniť sa v hitparádach a týmto skupinám sa tlač už iba vysmievala alebo ich úplne ignorovala. Hnutie mod bolo už iba plné malých detí, ktoré nepoznali nič okrem The Jam. Napriek tomu som zostal pri ňom. Začal som sa viac zaoberať tou stránkou okolo skútrov a stal som sa členom Scooter Clubu. Predal som svoju Vespu 90 a kúpil si Lambrettu LI125 tretej série, ktorú som si opravil a začal som pravidelne jazdiť na skúterské akcie. Každopádne to bolo z mojej strany všetko a celú vec som odložil na klinec krátko po augustovej Bank Holiday akcii v Brightone v r. 1981.

Tá už bola skutočne na smiech. Naozaj sa nevydarila, bolo tam mnoho bitiek s policajtmi a miestami so skinheadmi, ktorí sa na tej akcii tiež nachádzali. Vrcholom bolo podpálenie železničnej stanice na nábreží zápalnými fľašami zo srandy. Zápalné fľaše boli v lete toho roku veľmi populárne počas viacerých nepokojov na celom území Británie. Po tom to už netrvalo dlho a zahodil som celú záležitosť ohľadne mod za hlavu. V novembri som predal skúter a na Vianoce som si začal kupovať oblečenie, aké nosili moji kamaráti z Chelsea a v Shepherds Bush. Dresy Pringle, menšestráky, džíny Lois, Nike Wimbledon tenisky a ostatné. Stal som sa casual.

Už rok predtým som sa začal obliekať v casual mod štýle a skutočne som hodil živú hudbu za hlavu. Dosť ma začali zaujímať veci okolo Northern Soul a aj keď som nechodil do Wigan Casino a podobných, začal som navštevovať soulové kluby blízko bydliska. Najčastejšie miesto kam som chodil bol pajzel dole na Kings Road nazvaný The Wheatsheaf, kde boli celkom dobré koncerty. Mal si tam vždy možnosť stretnúť viacmenej s Chelsea spriaznených týpkov a čo bolo dobré, že to bolo večer pomerne nekonfliktné miesto s excelentnou hudbou. Ostatné soulové kluby, ktoré sme navštevovali boli The Astoria a Notre Dame Hall. Všetko skvelé miesta, aj keď Astoria bola vždy plná Goozers (fanúškov Arsenalu,-pozn. prekl)

Premena z moda na casuala bola pre mňa samozrejmá vec. Samozrejme v tej dobe zažívala Chelsea skutočný rozkvet, ale v skutočnosti tomu tak bolo už od konca sedemdesiatych rokov. Na Chelsea chodili vždy tlupy grázlov zo západného Londýna, ktorí nosili veci ako Slazenger, Pringles a Farahs. Hovorilo sa tomu "spiv look" (spiv = elegantný flákač, -pozn. prekl.) a celé londýnske casual hnutie pozostávalo z tohto. Čo sa týka vizáže, tak súťaživosť medzi casualmi a dôraz na detaily boli presným odrazom imidžu pôvodných mods. Faktom teda zostáva, že sme mali oveľa väčšie právo nazývať sa modmi ako revivalisti. Ale vráťme sa späť, pre mňa bolo ťažké zohnať si tieto veci, rovnako ako bolo ťažké si v roku 1978 zohnať mod veci. Každopádne opäť som sa zásobil lokálne. Stuartsovci mali v Shepherds Bush obchod The Casual. Toto miesto bolo rovnako dôležité pre casualov ako bol John Simonov obchod Ivy League v Richmonde pre modov a skinheadov v 60-tych rokoch. Bol to Aladins Cave všetkých posledných dizajnérskych výstrelkov, ktoré sa nosili na Chelsea. Mohol si vojsť dnu a s úctou hľadieť na posledné modely vrchov teplákových súprav od Sergia Tachinniho alebo nepremokavých kabátov od Fily. Pravdou je, že Stuarts bol iba dodávateľom konfekčného staromódneho oblečenia pre ušmudlancov a bola to len náhoda, že sa z neho stal najvyhľadávanejší obchod v Londýne v tej dobe. Príbeh začína tak, že mali na sklade zopár starých Pringles a Lyle&Scott vecí, ktoré sa dostali nahor v sezóne rokov 81/82. Zapamätali si, že bol po nich veľký dopyt a ako rýchlo to len šlo nimi doplnili svoje zásoby. Od tej doby mali pár asistentov, ktorí sledovali čo sa deje a snažili sa v nasledujúcich rokoch zaznamenať každú zmenu v meniacej sa móde casualov.

Samozrejme v súčasnosti už každý obchod vo west ende má značkové veci. Dokonca aj Burtons sa o to pokúšajú, ale vtedy nebolo nič podobné. Športový obchod Lillywhites na Picadilly mal nejaké z týchto vecí, ale to bolo všetko. Neboli žiadne obchody so športovou obuvou ako JD Sports alebo dačo podobné. Pre casualov to bola odmena, že také obchody existujú. Stuarts bol pre nás skutočne veľmi dôležitý. Bolo ešte zopár obchodov v east ende okolo Roman Road a tiež zopár dole v Južnom Londýne, ale so Stuartsom priamo pod mojimi oknami som tam chodil len veľmi zriedkakedy.

Najlepšie na veciach okolo casual hnutia bolo, že na začiatku skutočne nikto nemal ani len tušenie čo sa z toho vykľuje. Keďže sme neboli mládežnícky kult ovplyvnený hudbou, hudobná tlač sa nami nemohla zapodievať. Ok, bolo tam zopár skupín tzv. casual bands ako Accent (ktorí boli v poriadku) a tlač sa na tom chcela nabaliť, ale oni prišli až o niečo neskôr (okolo 83/84). Rubrika listov v Sounds bola dobrou príležitosťou na to, aby sa medzi sebou futbalová chátra z celej krajiny hašterila ohľadom módy. Mainstreamová tlač z času na čas upriamila pozornosť na "dizajnérov chuligánstva" na futbale, ale opäť to nebolo skôr než okolo r. 1984. Dovtedy sa domnievali, že všetci futbaloví chuligáni sú skinheadi. Bolo dobré mať zopár rokov svoj malý svet iba pre seba, o ktorom médiá nevedeli ani prd.

Móda čoskoro opustila športové oblečenie a firma Chelsea zakrátko začala diktovať smer, nosením vecí ako Burberry, Aquascutum a talianskych výrobkov typu Armani. Byť na severe bolo skvelé, pretože sme boli vždy pri tom, ak prišla nejaká nová značka. Scousers (fanúšikovia Liverpoolu,-pozn. prekl) a Mancs (Man Utd,-pozn. prekl.) sa o to taktiež silou mocou pokúšali, čo sa týkalo športového oblečenia a Scouse sa dokonca snažili tváriť, že look začína u nich, ale akonáhle sa začali parádiť do vtedajších mužských dizajnérskych značiek, severania ich okamžite zavrhli. Búda (The Shed, Stamford Bridge = štadión Chelsea slengovo,- pozn. prekl) Chelsea sa stala najkritickejším mólom v celej krajine. Praví mods osemdesiatych rokov.

Na hudobnom fronte mal na nás vplyv aj naďalej soul a tiež rôzna zmes jazz funku a hudba raného rapu mala na nás tiež vplyv. Handry, záujem o čiernu americkú hudbu, záujem o bitky a lajny speedu, znie to dôverne známo nie? A predsa nad nami revivalisti ohrňovali nosy akoby boli jedinými pokračovateľmi posadnutosťou šesťdesiatych rokov. Modernista v rozpore so spoločenskými vzťahmi a irónia, ktorej oni nerozumejú. Diadora tenisky, prehnaná záľuba k zlatým šperkom a účes na cestičku dopĺňajúci image.

Osemdesiate roky sa niesli v znamení Top Of The World, Northern Soul allnighterov (kluby do rána,- pozn. prekl.) v Stafforde, a návštev Chelsea Boys na Stretford Ende a Old Trafforde. Vždy to bol hukot ak si sa vydal hore na sever. Undergroundová scéna, ktorú mainstreamová tlač nedokázala vôbec pochopiť. Zrodení na uliciach a fubalových štadiónoch, miestach, ktoré sú žurnalistom na míle vzdialené. Ale bolo aj zopár výnimiek ako Mick Mahoney, Robert Elms, Gavin Hills a samozrejme fanzine tej doby...nie nie Extraordinary Sensations...ale hlas scally (označenie pre pracujúcu triedu v severozápadnom slangu,-pozn. prekl.) - The End! To bolo základné čítanie pre každého, kto sa trocha zaoberal kultúrou casual. Kupovali sme si ho dole na Kensington Market a bol vždy plný listov a článkov od casualov z celej krajiny. Bol vydávaný Pete Hootonom, ktorý bol členom skupiny The Farm, ktorá mala silné zázemie casual fanúšikov.

Čo sa futbalu týka, veci sa vymkli spod kontroly. Dizajnéry násilia...čo to do pekla je? Násilie je násilie...za pomáhanie starému priateľovi Stanleymu nemohol žiaden dizajnér. Končilo to slzami. Tie slzy sa volali Heysel!

Heysel zmenil veľa vecí. Decká ako ja videli výsledok futbalového násilia dotiahnutého do extrémov a odišli zanechávajúc za sebou oddanosť. Vždy to bolo čosi viac ako vzrušenie, handry, kamarátstvo a hudba, čo nám na tom pripadalo atraktívne. Násilie bolo neplánované. Nočné kluby v Stafforde pozatvárali a centrum northern soulu sa presťahovalo do 100 Clubu na juh. Scéna trochu vymrela, ale energiu nás hoolov presunula niekam inam. Niektorí nasledovali moderný soul a funk tráviac svoj čas počas víkendov v Top Rank v Readingu, Caister a Camber Sands, iní objavili Sunrise na M25...čistá extáza.

Máj 1991. Tristo fanúšikov Chelsea pochoduje dole na Old Kent Road na posledný zápas sezóny. Musíš sa vytiahnuť pred Millwall. Acid House je v spravodajstve, na sebe máme Duffer of St. George a na nohách Adidas Superstars. Zvuk Manchestru, ktorý vládol rozhlasovým vlnám po dobu niekoľkých rokov sa vzďaluje, Boys Own je časopis, ktorý sa číta, pretože uprednostňuje eleganciu brigády casualov s veľkým C. Flowered Up dobíjajú Londýn, a Young Soul Rebels opäť pochodujú. Pravý duch modov je stále nažive kope do Londýna a žiaden parka kabát nieje na dohľad.

Rýchly pohľad na koniec storočia a ja som sa práve odtrhol z tanečného parketu v Manchester Ritz, Major Lance fičí z reprákov. Stone Island je značka dokonalosti a northern soul soundtrack. Móda a hudba je tu stále pre nás. Niečo nazvané Sky nám ukradlo futbal spred nosov, ale dve tretiny za sebou a blížiacich sa 37 rokov, to nieje také zlé. Ako povedal Tony Michaels..."I Love The Life I Live."