London Boys (1.diel)
Gavin Henderson

Mark je starý mod pochádzajúci z oblasti Shepherds Bush v západnom Londýne a Gavinovi Hendersonovi poskytol skvelý náhľad do scény v období na konci 70-tych rokov a na vzostup hnutia casual, ktorý nasledoval.

Myslím, že prvých modov, ktorých si pamätám som stretol na koncerte skupiny The Jam, keď im vyšla platňa All Mod Cons. Mal som vtedy päťnásť a bol som hotový z tejto skupiny, rovnako ako aj z niektorých starých punk vecí. Keďže som bol chlapec pochádzajúci zo západného Londýna, bol som tiež fanúšikom Clash, ale pri všetkej úcte, The Jam zatienili všetko ostatné čo ma zaujímalo. Každopádne ten koncert sa konal v The Lyceum a podaktorí z nás z neho odišli späť do Bush. Videl som tú skupinu už rok predtým a jej fanúšikovia boli punks a ja som v tej dobe očakával niečo viac, aj keď sa veci odvtedy trocha zmenili.

Nechápte ma zle, bolo v tej dobe veľa punks, ale bolo tiež veľa takých týpkov, ktorí sa obliekali ako tá skupina. Nosili obleky, tričká a kravaty a najčastejšie nosili veľké zelené vojenské parka kabáty. Vedel som, že to boli modi a hoci som veľa nevedel o hnutí mod, jedno mi bolo jasné, že som sa chcel stať jeho súčasťou. Tí týpci vyzerali v pohode. Nikdy sa mi nepáčilo obliekať sa ako punk. Dlhé trvanie by to ani nemalo, keby si tak chodil po Shepherds Bush. Buď si mal skinhead imidž, ktorý slávil veľký návrat alebo si si obliekal ako soul boy saká Gabicci a Farahs a chodil do The Goldmine klubu v Canvey Island. Neskôr na tom už samozrejme nezáležalo a hoci som chodil na Chelsea a na podivínov Sham s pár kamošmi, ktorí boli skinheadi, ja som nikdy nebol vystrihaný. Elegantný, s dobrým strihom a krátkymi vlasmi...ale nie príliš krátkymi.

Ďalšou vecou na programe bolo vyberanie si handier, čo bolo v Londýne jednoduchšie než počas 70-tych rokov. Mal si v piči, či už si chcel byť Kings Road punk, hippík alebo soul boy. Moji priatelia skinheadi mi poradili zopár obchodov vo Willesdene, ktoré mali staré akcie Bennys a Sta-Prest nohavíc. Boli to vytipované obchody. Boli všade navôkol na hlavnej triede. Tmavé, s pochybnou povesťou a nie práve najčistejšie miesta, ale na konci 70-tych rokov ich bol nespočet kvôli neschopnosti držať krok so stále sa meniacou módou. Veci, ktoré predávali boli v akcii od dôb, kedy boli prvýkrát populárne, čiže koncom 60-tych a začiatkom 70-tych rokov. Tieto nákupné výlety boli pre mňa úspešné. Zohnal som si zopár Sta-prest nohavíc vrátane páru two-tone modro tónovaných strides nohavíc, na ktoré som bol mimoriadne hrdý a k tomu zopár tričiek. Tiež som si našiel americký vojenský parka kabát so strihom rybieho chvosta, originálny z Kórejskej vojny, dole na trhu v Portobello Road a môj fotrík mi dal zo svojej garderóby starý trojgombíkový modrý oblek zo šesťdesiatych rokov. Bolo to niekedy v sobotu v lete roku 1978, keď som behal po miestnych obchodoch, keď som zazrel zopár modov v okolí Shepherds Bush. Registroval som ich už aj predtým, ale nikdy som sa skutočne nezaujímal o to, čo si obliekajú. Každopádne, keď som bol prvýkrát vonku vo svojom parka a narazil som na niektorých z nich, každý z nich nosil to isté a prirodzene sme sa dali do reči. Myslím, že to bol ten pravý začiatok Shepherds Bush Mods.

Futbalová sezóna opäť začala a znova každú sobotu všetci fandili Chelsea, ja som však nešiel von, pretože viac než Chelsea som uprednostňoval šetrenie peňazí. Moja garderóba pohltila dosť peňazí. Každopádne zaujímal som sa o výmenu nahrávok svojej starej punkovej zbierky za veci zo šesťdesiatych rokov. Ale boli to len všeobecné mainstreamové veci čo som zohnal. Album My Generation od The Who a niekoľko vecí od Small Faces a Kinks. Môj fotrík mi povedal, že to bolo to, kvôli čomu sa modi vracali späť do šesťdesiatych rokov. Ja osobne som mal záujem o všetky staré soulové veci zo 60-tych rokov, ale to prišlo až neskôr. V tej dobe to pre mňa nebolo príliš agresívne.

Keď som videl The Jam nabudúce bolo to vo Wembley počas festivalu Great British Music. Niektorí z nás z Bush sme sa tam išli pozrieť v stredu večer. Niektorí z nás boli mods, niektorí skinheads, pretože tam mali okrem The Jam hrať aj favoriti skinheads Slade. Na koncerte bolo množstvo modov z east endu nazývajúcich sa Glory Boys. Bola to početná firma, ale všetci boli fanúšikovia West Hamu, čiže som s nimi nič moc nechcel mať do činenia. Bola tam aj pekná lúza skinheadov a atmosféra začala hustnúť. Násilnosti na koncertoch boli v tej dobe úplne bežnou vecou. Nebol som žiadnym nováčikom, čo sa týkalo bitiek, ktoré som videl na koncertoch Shamu, kde sa medzi sebou bili buď futbalové firmy alebo punks so skins, alebo len znepriatelené štvrte, čiže som vedel, že tam nastanú potiaže.

Nikto z našej chasy s tým nechcel mať nič do činenia a držali sme od toho ďalej, keď to vypuklo. Vyzeralo to, akoby sa mlátil každý, kto pochádzal z východného Londýna, takže sa nás to hovno týkalo. Každopádne výsledok bol, že skinheadi dostali nakladačku, tak prečo by sme sa na to nevysrali. To bolo po prvýkrát, čo som videl násilie medzi modmi a skinheadmi. Dovtedy tieto dva kulty medzi sebou vychádzali v pohode, ale myslím si, že to bolo zapríčinené rozmachom stúpencov, čo bolo neodvratné.

Začiatkom roka 1979 sa pár z nás začalo poflakovať po okolí pubu The Trafalgar na dolnej strane Shepherds Bush. Začali sme chodievať na nejaké koncerty do iných štvrtí tu vo West Ende. Mod scéna sa skutočne rozmáhala a všade vyrastalo množstvo mod skupín. Secret Affair boli jednou z hlavných a hudobne boli jednými z najlepších, ale ja som vždy uprednostňoval radšej The Chords a The Purple Hearts. Mal som tiež rád The Teenbeats a išiel som sa na nich pozrieť so svojimi kamarátmi skinheadmi, ktorí boli tiež za, ak hrali v Londýne. Bolo množstvo lokálnych miest ako The Windsor Castle na Harrow Road, ktoré pravidelne robili modové akcie a pamätám sa, že som niekoľkokrát The Teenbeats videl práve tam, ako aj Small Hours. Prepáč Gavin, je ťažké sa rozpamätať na všetky tie skupiny, ktoré som videl. Začal som na tom pracovať a keď sa pozriem späť, zdá sa mi, akoby boli koncerty každý večer. Mod skupiny zaplavili Londýn a všetko okolo roku 1979 bolo skvelé. Chodieval som pravidelne dole do The Wellington a videl som tam The Chords. Boli vyjebane skvelí. Zneli skoro ako punková skupina, mali ten hnev a postoj, ale hudobne boli oveľa lepší a mali vzhľad. Koncerty Chords v tej dobe boli psycho. Totálna 100mph záležitosť. The Squire boli ďalší, ktorých som videl viackrát v The Wellingtone. Nemal som ich rád na vinyle, ale boli perfektní naživo.

The Bridgehouse pub na hornom konci v Canning Town sa považoval za centrum modového revivalu, ale ospravedlňujem sa, ja sám som tam bol len jedinýkrát na koncerte Secret Affair. Všetci modi z východného Londýna a Essexu tam chodili, ale bolo to zároveň aj miestom pre miestnych skinheadov. Ľudia sa možno domnievajú, že to bola modovská putyka, ale skinheadských skupín tam hralo rovnako veľa ako modovských. Stalo sa to známym miestom iba vďaka tomu, že sa tam usporiadal koncert Mods Mayday. Tam som nebol, pretože som si šiel pozrieť Purple Hearts v Music Machine v Camdene v ten istý večer. Vždy mi boli sympatickejšie miesta ako Wellington a Music Machine pretože boli viac dejiskom mod záležitostí ako Bridgehouse. Možno to bolo zapríčinené aj tým, že ako chlapec zo západného Londýna som sa nikdy necítil byť vítaný hocikde vo východnom Londýne. Zo všetkých tých klubov som mal ale najradšej Vespas dole v The Global Village. Videl som tam niekoľko dobrých skupín. Bol som tam v ten večer, keď to tam rozbalili The Directions, The Teenbeats a The Sta-Prest. Ako som už spomínal páčili sa mi The Teenbeats, ale bol som vedľa aj z The Directions, keď začali hrávať v The Trafalgar. Výsledkom bolo, že sme ich nasledovali kamkoľvek. Dole do Greyhoundu vo Fulhame a do každej zasranej diery na území Londýna. Dokonca sme sa kvôli jednému ich koncertu trepali za nimi aj do nory zvanej 101 Club v južnom Londýne. Som si istý, že poznáš ten príbeh o The Directions vo Vespas, keďže o tom spievali na singli v "3 Bands Tonite". V podstate táto skupina prišla neskoro. Všetci sme sa čudovali, čo do riti sa deje, ale keď na pódium vyšli The Sta-Prest vedeli sme, že sa niečo dosralo. Každopádne na The Directions, ktorí boli v poradí poslední už nezvýšil čas, takže sme boli pekne nasraní. Odvtedy už nikdy nehrali ako poslední. Mali tam byť spolu s The Teenbeats, Purple Hearts a The Chords a podľa môjho názoru boli o stupeň lepší ako The Sta-Prest, ktorí stáli za hovno.

Ďalšou skupinou, na ktorú sme my z The Bush chodili boli "Guns For Hire" taký mod/ska crossover. Tí boli naprosto skvelí a veľa sa o nich hovorilo vo fanzinoch v tej dobe, ale žiaľ nikdy nič nevydali. Podaktorí týpci z tej kapely neskôr založili skupinu Department S, ktorá mala hit "Is Vic There?"

Rovnako intenzívne ako na mod koncerty som tiež chodil na ska. Videl som The Specials v The Moonlight Clube v Hampsteade a tiež boli skvelí. Taktiež Madness a The Bodysnatchers som videl párkrát, väčšinou hore v Dublin Castle v Camden Town. Mal so veľmi rád two-tone sound, hlavne The Specials a The Bodysnatchers, ale úprimne, ich koncerty boli plné skinheadov a na jeseň v roku 1979 zlaté časy spolužitia modov so skinheadmi skončili nadobro a došlo k viacerým nechutným bitkám. Aj bez modov nebola na ska koncertoch núdza o výtržnosti a ak skinheadi mali možnosť odtiaľ niekoho vykopať, tak to ja urobili. Nechápte ma zle, toto aggro sa dialo aj na mod koncertoch. Hromadná bitka sa tiež strhla na koncerte Purple Hearts v Bracknell, ale aj tam to bolo kvôli skinheads. Najviac bitiek na mod koncertoch bolo vždy, ak nejaká skupina hrala mimo Londýna, keďže vo viacerých mestách nebolo príliš veľa modov, tak sa miestni punks a skins radi išli pozrieť na nové tváre v meste. Najhoršie na čo si spomínam bol koncert v jednom slušnom miestnom mieste, The Acklam Hall, dole v Ladbroke Grove. Už sa nepamätám koho som sa tam vybral pozrieť si. Myslím, že to boli Back To Zero, ale malo to pekne nechutný koniec. To miesto bolo v centre Ladbroke Grove, ktoré bolo centrom skinheads s veľmi zlou povesťou. Tí nemali radi nikoho cudzieho, kto nebol z Grove, nieto modov. Taktiež boli v susedstve so Shepherd Bush, kde boli ustavične nejaké potýčky, čo mi tiež moc nepomohlo. Hanba nabok, mods boli tí, kto sa schovávali. Nepamätám sa ani na jednu podobnú príležitosť, kedy by som mal na nejakej akcii taký strach kvôli tomu, že som bol mod, ako práve tam. U nás bola aj počas zápasov Chelsea vždy nejaká príležitosť na to, aby to neskončilo dobre. Napríklad počas ligových zápasov s Millwall v osemdesiatych rokoch, ale v Acklam Hall to bolo definitívne najhoršie počas celej doby čo som bol mod. Pravdou je, že som tam nikdy viac nešiel na akýkoľvek koncert.