Last Resort

"We wake up at 10o´clock, put our boot on and go round the block, we have a few beers and we joke around, we make our way to the football ground, we hate all the junkies, we hate all the grease, we´re only here to disturb the peace, wear Dr. Martens and wear Levi´s, we are the resort bootboys!!!"

Ak sa ma niekto opýta o čo v Oi! ide, naservírujem mu do uší tieto riadky a opustím ho s veselým pozdravom: "Nuff Said!". Je to typický Oi! text od typickej Oi! skupiny. Last Resort bola skupina, ktorá stála za Oi! aj v dobrých a aj v zlých časoch a preto si tu a teraz títo štyria chlapci zaslúžia hlboké uznanie.
Všetko to začalo v Herne Bay na pobreží Kents. Roi Pearce, fanúšik Millwall Bootboy a vo voľnom čase chuligán, videl začiatkom r. 1980 v jednom malom pube vtedajších punkových velikánov "The Rivals" a pomyslel si: "čo dokážu oni, to dokážem aj ja". Za krátky čas sa mu podarilo okolo seba zhromaždiť troch krátkovlasých bývalých bedňákov skupiny Menace. Graham Saxby spevák, Andy Benfield bicie, Charlie Duggan gitara a samotný majster basa. S názvom skupiny boli relatívne rýchlo hotoví, nazvali ju podľa obchodu "Last Resort" v Londýne, niekdajšej mekky skinheadov celej krajiny. Micky French, majiteľ obchodu, si vzal skupinu pod opateru, nakoľko sa poznal s Roiom z rôznych zápasov na štadióne Millwall. Relatívne rýchlo došlo aj k nahrávaniu vecí: koncom roku 1980 nahrali vo Folkestone Studios štyri skladby. Popri "Held Hostage" a "Eight Pounds A Week" vyšlo vo februári 1981 demo so skladbou "Violence In Our Minds", ktoré pre mňa predstavuje jednu z najtypickejších Oi! skladieb až podnes. Hudobným maximom bola skladba "No fuss, no mess, just pure impact", ktorá bola ako šupa doskou po hube. Starému fotrovi Garrymu Bushellovi sa natoľko zapáčila, že ju zaradil v hitparáde časopisu Sounds na prvé miesto.
(správa pre zberateľov: Táto kazeta má dve verzie. Jedna s už spomenutými tromi skladbami a jedna na ktorej sa nachádza aj skladba "Soul Boys", ktorá bola nahraná súčasne s ostatnými.)

Nasledovalo zopár menších koncertov v Herne Bay, ktorej sa zúčastnilo publikum zložené z peknej zmesi skinheadov, chuligánov a niekoľkých punkerov. Všetko vyzeralo ružovo až dovtedy, kým na začiatku r. 1981 došlo k personálnym problémom. Priateľka speváka Saxbyho ho postavila pred voľbu: "buďto ja alebo skupina" a dobráčisko sa rozhodol pre nežnejšie pohlavie. Skupina sa zrazu ocitla bez speváka, ale vďaka Roiovmu starému kumpánovi bol tento problém pomerne rýchlo vyriešený. Vďaka svojim častým návštevám "Lions Den" (nie tento mladý muž nepatril medzi návštevníkov Zoo, levím brlohom sa označoval štadión Millwallu FC) poznal Roi Arthura "Bilko" Kitchenera (alias Kaya), 31 ročného veterána londýnskej hudobnej scény, ktorý už od konca 60-tych rokov hral v niekoľkých skupinách počas obrodenia Ska a v r. 1980 vydal aj dve (mimochodom celkom dobré) platne. Ešte predtým než Saxby odišiel, dával Bilko Roiovi lekcie hrania na basu a keď sa skupina náhle ocitla bez speváka, prevzal Bilko basu a Roi spev. Táto zmena uštedrila skupine Last Resort ten potrebný kopanec. Roi nebol v hre na basu práve borec, ale vedel spievať, mal vyžarovanie a Bilko vedel okrem hry na štyri struny aj komponovať. Kombinácia charizmatického frontmana a skladateľa s citom pre dobré melódie sa ukázala ako neporaziteľná.

4.3.1981 sa uskutočnil prvý koncert tejto klasickej zostavy Last Resort. Miestom bola Acklam Hall v Nothing Hill Gate v Londýne a okrem Last Resortu mali spolu s Infa Riot a Anti Establishment vystúpiť aj dve ďalšie Oi! skupiny. Pri koncerte Last Resort bolo ešte všetko v pohode, ale pri vystúpení Infa Riotu prepukol chaos. Chuligáni zo západného Londýna pri vyhľadávaní podobne naladených partnerov do bitky najprv prerušili koncert a potom zdemolovali celý pub. Prvé skúsenosti s výtržnosťami na koncertoch Last Resortu boli v porovnaní s tými, ktoré ešte len mali prísť, relatívne nevinné.

Každopádne v marci 1981 s touto vynovenou zostavou išli do štúdia, aby nahrali dve skladby na sampler "Strenght Thru´Oi!" ("Working Class Kids" a "Johnny Barden"), ktorý uzrel svetlo sveta v máji a vďaka boomu okolo Oi! išiel naozaj na dračku. Tiež v októbri toho roku mali Last Resort zastúpenie aj na "Carry On Oi!", vydanom Secret a to skladbou "King Of The Jungle". V apríli 1981 sa uskutočnil ďalší koncert na počesť 25-ich narodenín Garyho Bushella. Na "Bushell Birthday Bash" hrali okrem Last Resortu ešte Business a 4 Skins a koncert prebehol bez problémov. Všetko vyzeralo pre štvoricu hudobníkov nádejne a plánovala sa malá šnúra po Anglicku. Prvé vystúpenie v Manchestri bolo triumfálne: skins, bootboys, punks a hooligans oslavovali Last Resort a skupina optimisticky hľadela do budúcna. Ďalší koncert sa mal tiež uskutočniť na domácej pôde, tentokrát v júli 1981 v Southalle - západolondýnskej mestskej štvrti v "Hambroke Taverne". Spolu s Last Resort tu mali vystúpiť aj Business a 4 Skins a ako príbeh dopadol už isto každý vie, kto o Oi! nejakým spôsobom zakopol. Keď Last Resort prišli do Hambroke Taverny, bola atmosféra pred pubom už dosť hustá. Napriek tomu Business a aj Last Resort svoje sety odohrali. No a potom prišli 4 Skins a keď začali hrať skladbu "Chaos", tak ten následne vnikol aj dovnútra pubu: ázijská mládež napadla podnik, zdemolovala zariadenie, spálila Hambroke Tavernu až do tla a pouličné nepokoje medzi aziatmi, návštevníkmi koncertu a políciou roztočili poriadny chaos. Tlač sa navzájom predbiehala a spravila všetko, čo bolo v jej silách, aby vzrastajúcemu Oi! hnutiu sťažila život, kde sa len dalo. Hlavným terčom médií sa okrem skupiny 4 Skins stali aj Last resort. Žiadny usporiadateľ nechcel viac po udalostiach v Southalle usporadúvať Oi!-ovým skupinám koncerty a Decca dokonca stiahla z predaja svoj sampler "Strenght Thru´ Oi". Southall bol jedným z dôvodov.

Teraz bola každá rada dobrá. Štyria chalani v núdzi začali zaobchádzať s koncertmi trochu opatrnejšie a svoj voľný čas využívali na nahrávanie svojej prvej a jedinej dlhohrajúcej platne. Pod réžiou Chrisa Ashmana vznikol v Europe Sound Studios vo Folkestone jeden z mojich najobľúbenejších Oi!-ových albumov. "Skinhead Anthems - A Way Of Life" obsahuje jedenásť skladieb bez nezmyselných vybrnkávačiek a gitarových prechodov, alebo ako to skupina sama vyjadrila "No mess, no fuss, just pure impact", alebo aby sme boli moderní: Tá platňa proste šlape!! Textovo bola zameraná skôr na tematiku okolo scény a to čo je dnes u mnohých skupín skôr silené a trapné, bolo v podaní týchto štyroch brilantné. Chalani vedeli o čom spievajú: Násilie bolo bežnou súčasťou ich každodenného života, či sa vám to páči alebo nie, a to sa odzrkadľovalo aj na ich textoch.

Je ťažké vyzdvihnúť iba jednu skladbu z tohto albumu, mojimi favoritmi sú nasledovné:
"Skinheads In Stapress, pocta Millwallu FC "King Of The Jungle" (lev, o ktorého sa jedná v skladbe je v erbe klubu) a skoro až rock´n´rollom ovplyvnené skladby "We Rule OK" a "Resort Boot Boys". Práve posledne menované dokazujú, aký potenciál sa v skupine skrýval - skinheadi s rock´n´rollovým postojom...
Napriek tomu sa skupina nedokázala vyrovnať zo spätného úderu v Southalle. Keď začiatkom r. 1982 pri jednej show v Londýne došlo opäť ku výtržnostiam, znamenalo to pre Last Resort definitívny koniec. Po ich rozpade im vyšiel v máji 1982 album a umiestnil sa na šiestom mieste anglickej Indie Charts (nasleduje opäť správa pre zberateľov platní: "Skinhead Anthems" vyšla v štyroch rôznych farbách vinylov: červenej - tá bola najrozšírenejšia, modrej a bielej, ti boli veľmi ojedinelé a ten kto vlastní čiernu platňu - nachádza sa na najvyššej priečke pomyselného rebríčka rarít.)

V r. 1982 pridali chlapci na kompiláciu "Oi! Oi! That´s Yer Lot" skladbu "Horroshow" pod názvom Warriors, ale téma Last resort už bola minulosťou. Roi Pearce prevzal začiatkom r. 1983 post speváka vo 4 Skins a Bilko vydal svoj tretí sólový singel a na dlhšiu dobu sa hudobne odmlčal, až kým sa v strede 80-tych rokov opäť neobjavil v pubrockovej formácii Balham Alligators. Link Records vydali v r. 1987 split LP "Death Or Glory", na ktorom sa Last Resort delia so skladbami z dema s Combat 84 a Outtakes. V nasledujúcich rokoch sa vynorilo vďaka Link ešte mnoho ďalších trackov na rôznych Oi! - sampleroch. Fámy o ďalšej reúnii nikdy neprestali a v r. 1988 k tomu aj došlo: Roi Pearce pozbieral troch nováčikov okolo seba a nahral pre Link Records ďalšiu LP, kde okrem nových kompozícií boli viac než zle zahrané aj staré klasiky ako "King Of The Jungle" a "Freedom". V r. 1990 sa ukončil aj tento projekt, každopádne devastovaniu jednej legendy ešte nebol koniec: smutný vrchol zažil v podobe trápnej reunion-show v Belgicku v r. 1996. Pôvodný spevák Saxby a Bilko predviedli pod názvom Last Resort jeden z najhorších koncertov, aké som mal možnosť v živote zhliadnuť. Obaja potom bez Roia, ktorý si mimochodom názov Last Resort na radu Mickyho Frencha nechal zaregistrovať, pokračovali ďalej pod názvom Warriors a Roi Pearce sa po pár rokoch opäť vynoril z hudobného zabudnutia. Spravil cover pre kompiláciu "Tribute To The Real Oi II!", "Gotta Go" pre Agnostic Front a "Skinhead Girl Warrior" pre Warzone, ten posledný do konca pod názvom Last Resort. Ostáva už len dúfať, že sa už ďalej nebude podieľať na hudobnom pohrebe svojej vlastnej legendy.

Nakoľko všetky podstatné informácie pre zberateľov som už v texte uviedol, nedá mi nespomenúť na záver ešte informáciu, že v r. 1999 vydalo Harry May Records demo nahrávku pôvodnej zostavy po prvýkrát na vinyle a to vo forme singlu. Tento kúsok sa dal zohnať len cez poštu alebo na výmenu. Jeho náklad bol limitovaný na 1000 ks, z čoho 500 ks vyšlo na červenom a 500 ks na modrom vinyle.