John King


Z tribún na špicu rebríčkov v predajnosti

John King sa narodil v r. 1961 v západnom Londýne, v Slough. Zápasy Chelsea navštevoval dvadsať rokov, písal magazíny a bol redaktorom jedného z fanzinov blues. Roky žil v zahraničí, cestoval a bol redaktorom Lonely Planet. Jeho prvý román Futbalová fabrika vyšiel v roku 1996. Bol prvou časťou trilógie, ktorú nasledovali dva ďalšie tituly England Away (1998) a Headhunters (1999). V súčasnosti žije v západnom Londýne v Battersea. Okrem futbalu sa tiež venuje vo svojich článkoch aj undergroundovej hudbe (oi, punk).


Futbal sa stal športom s mozgovou paralýzou.
Rozhovor s Johnom Kingom, autorom knihy Futbalová fabrika (Football factory)

"Táto kniha nepojednáva o futbalovom chuligánstve. Ale o moci" - tvrdí John King autor knihy, podľa ktorej bol spracovaný aj rovnomenný film. O svojom obľúbenom klube Chelsea a o anglickom futbale tvrdí, že kvôli závratným cenám vstupeniek boli skutoční fanúšikovia vytlačení zo štadiónov a ich miesta na štadiónoch bez atmosféry zaplnili módni fanúšikovia. Zdá sa mu, že médiá ešte stále preháňajú, čo sa futbalového chuligánstva týka, radi si kopnú do krátkovlasých, bielych mužov pochádzajúcich z robotníckej triedy a aj moc na nich rada upriamuje svoju pozornosť.

Zmenilo sa anglické futbalové chuligánstvo za posledných desať rokov od vydania knihy?
Nie veľmi. Najhustejšie obdobia boli v sedemdesiatych, osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch. Od polovice deväťdesiatych rokov je situácia viacmenej stabilná. Pri zápasoch veľkých vykričaných klubov sa aj naďalej dajú očakávať výtržnosti. Aj v knihe spomínané zápasy proti West Hamu, Tottenhamu a Millwallu sa nezmenili. Ešte vždy to je dosť veľký problém, ak hrajú s Chelsea.

V knihe aj v ostatných prácach je najdôležitejším posolstvom, že médiá dosť preháňajú, čo sa takzvaného futbalového chuligánstva týka. Je táto situácia rovnaká?
Myslím si, že tlač ešte stále nafukuje tieto záležitosti, ak anglická reprezentácia hrá niekde v Európe, kde všetko monitorujú kamery. Ale na anglických trávnikoch je už len veľmi zriedka vidieť bitky, takže dosť chýbajú fotky, ktoré majú médiá tak rady. Tiež si ale myslím, že médiá rady vysielajú pokojné priebehy zápasov. Vytiahnu z nich totiž obrovské množstvo peňazí, nakoľko orgány sú paranoidné v súvislosti s akýmikoľvek násilnosťami. A nechcú tiež vystrašiť svojich sponzorov. Vhodia na hraciu plochu jeden umelohmotný kelímok a spravia z toho veľkú story. Čiže áno, ešte vždy zámerne skresľujú veci. V knihe spomínané preháňanie vecí porovnávam s násilnosťami vládnej moci.

Starý veterán II. Svetovej vojny Bill Farrel sa objavuje v dejstve - ak niečo podobné táto kniha obsahuje - len ako vedľajšia postava. Vnuk osamelého vdovca Vince Matthews nepatrí medzi tvrdé jadro fanúšikov Chelsea, ale účastní sa niekoľkých výtržností. Skutočnú vojnu King niekoľkokrát prirovnáva k víkendovým výtržnostiam chuligánov. "Nebojí sa ani trochu. Nemá čoho. Je biely anglosas a protestant, ktorý slúžil vo vojne. Skúsený veterán, s atramentom vytetovaným buldogom na predlaktí. Zabíjal pre Anglicko a pre anglický životný štýl. Je hrdý na to, že patrí sem. Že toto je jeho domov. Sebavedomo nosí vlčí mak v gombíkovej dierke.

Najdôležitejšou postavou diela je Bill Farell. Je hlavnou postavou Futbalovej fabriky. Bez neho by neexistovala kniha. On bojoval v skutočnej vojne a Anglicku priniesol hrdosť. Knihu Futbalová fabrika som začal písať po vojne v Perzskom zálive. Podľa nej bol natočený film, ktorý sa uviedol súčasne s druhou vojnou v Perzskom zálive. Druhá vojna v Perzskom zálive (Gulf War II) znie to ako hra na Playstation. Bob West sa v knihe hrá so Smart Weapon Arcade. Televízne stanice dnes vysielajú digitálne prenosy, kde na jednej strane obrazovky vidíš hrať Chelsea a na druhej ukazujú iracké ulice, s horiacimi vozidlami a znetvorenými ľudskými telami. Opakujú sa tie isté udalosti. Motív ostáva nemenný. Vláda odsudzuje seba brániacich sa anglických mladíkov počas európskych výtržností, zatiaľ čo ich bratov posiela bojovať na Blízky východ. Ak si to porovnáte, futbal nie je dôležitá vec, ale je príjemné upriamovať na neho pozornosť. Je to príležitosť pre hypokritov k morálnemu násiliu, pričom oni môžu pokojne naďalej dojiť svoje zbrojovky a bitúnky.

Sú ešte stále ľahkým terčom krátkovlasí potetovaní belosi pochádzajúci z robotníckej triedy a stískajúci v ruke pivo?
Áno, nepochybne. Hoci médiá v súčasnosti používajú skôr pojmy ako "binge drinker"(1) a "chav"(2). Napísal som o tom knihu pod názvom White Trash (Biely odpad). Je v priamej náväznosti na Futbalovú fabriku, len z iného uhla pohľadu.

Zmizli v súčasnosti Tommy Johnsonovia zo Stamford Bridge?
Zo štadiónov možno, ale zo sveta nie. Mnoho Tommy Johnsonov sa už netrápi tým, aby chodili na futbalové zápasy. Je to príliš drahé a už to nemá žiadnu atmosféru. To ale neznamená, žeby neboli prítomní mimo štadióna.

Podľa niektorých kritikov je vaša kniha stereotypná a zjednodušujúca. Je takou?
Podľa niektorých kritík zase zakomplexovaná. Ani jedna ma však nezaujíma. Písal som o tom, čo som videl počas rokov. Román má viacero úrovní a závisí od kritika, či je schopný pochopiť jej hlbšie úrovne. Táto kniha nie je o futbalovom chuligánstve. Ale o moci a o tom, že obyčajní ľudia radšej zápasia proti sebe, než by sa postavili na odpor tým, ktorí nimi manipulujú. Svet Tommyho Johnsona je plný vzrušenia a je naplnený hrdosťou, túžbou po hrdinstve a po inej činnosti, frustráciou a hnevom zároveň. Všetko toto je odpoveďou spoločnosti, ktorá ho obklopuje. Rozličné kritiky chápu túto knihu na rozličných úrovniach. Futbalová fabrika nie je výnimkou. Existujú žurnalisti, ktorí čítajú knihy doslovne a nepochopia z nich veľa, zatiaľ čo druhí chápu aj ich politické a sociologické prvky.

Bola táto kniha vedome napísaná politicky nekorektným jazykom alebo to bol len najlepší prostriedok k predstaveniu tejto society?
Vidí sa mi, že ľudia sa diametrálne odlišujú správaním od politicky korektného sveta televízií, rádií a novín. Je veľa skrytých významov v používaní jazyku. To, čo ľudia hovoria nie je vždy identické s tým čo robia. A to je v oboch prípadoch pravda. Sú ľudia čo používajú slovo nigger, ale pritom majú čiernych priateľov, pričom tí druhí, ktorých toto slovo šokuje, sa černochov stránia. Aj tieto rozdielne vzťahy sa nachádzajú vo Futbalovej fabrike. Politická korektnosť nie je nič nové. Zo začiatku bola súčasťou krajnej pravice a dnes ju máme opäť možnosť vidieť v podobe liberálnej choroby.

Ako sa zmenil život Chelsea pod vedením Romana Abramoviča od jeho v príchodu v r. 2003?
Jeho financie klub zachránili a podarilo sa vytvoriť úspešný klub, hoci od polovice 90-tych rokov sa Chelsea dobre vyvíjala a vyhrávala poháre. Problémom je, že vďaka týmto novým úspechom sú priťahovaní módni fanúšikovia a náhodní návštevníci, ktorí si zakupujú strašne drahé lístky. Mužstvá v Premiership vyvinuli veľké úsilie v poslednom desaťročí, aby sa zbavili fanúšikov pochádzajúcich z robotníckej triedy. V tomto vývoji si Chelsea vytrpela najviac. Chodiť na zápasy Chelsea je skutočne veľmi drahá záležitosť a veľa ozajstných fanúšikov si ich naozaj nemôže dovoliť. A to už trvá asi desaťročie. Peniaze sú u Abramoviča. Čakáme na to, kedy spustí ceny vstupeniek o 70 až 80 percent a dovolí tak navrátiť sa fanúšikom na tribúny Stamford Bridge.

Ako vnímate zmeny v anglickom futbale počas zmien v deväťdesiatych rokoch?
Herne sme sa veľmi vylepšili vďaka príchodom takých nadaných futbalistov zo zahraničia, akými sú Zola, Vialli a Gullit. Mimo ihriska sa ale rozpadla nálada, pretože obchodníci premenili futbal na šport s mozgovou paralýzou. Predtým to bolo celé o identite a vášni, s veľkým napojením na miestne publikum, ktorého bol futbal stredobodom života. Ale dnes je to všetko iba o peniazoch. Štadióny vyzerajú uhľadene a vkusne, ale veľa z nich je bez života.

Chodíte ešte na zápasy Chelsea?
Na niektoré zápasy chodím, ale vôbec nie tak často ako predtým. Hnevá ma bezatmosférovosť, a že vidím množstvo ľudí, ktorí nie sú skutoční fanúšikovia Chelsea. Podľa mňa je veľmi nudné sedieť v úplnom tichu. Tisícky ostatných ľudí cítia to isté. Nechápte ma zle. Ešte stále sa darí množstvu skutočných fanúšikov Chelsea dostať sa na každý zápas. Ale čo sa týka mládeže tak tá ma sklamala. Zmizol zvyk, že návšteva zápasu bola povinnosťou. Oveľa viac som si užíval dni zápasov. Bolo to oveľa vtipnejšie. Mám rád Chelsea, ľudí, fanúšikov, trénera a hráčov, ale úspech nie je pre mňa prioritou.

Na čom pracujete v súčasnosti?
Práve teraz dokončujem svoj román nazvaný Skinheads, ktorý vytvorí nesilenú trilógiu s White Trash a Human Punk. Taktiež práve rozbieham znova svoje vydavateľstvo London Books, ktoré by malo začať fungovať začiatkom budúceho roku. Pracujem aj na jednej platni, ktorá bude súčasťou mojej knihy The Prison House. Skladby sú už hotové, zostáva už len ich nahratie a vydanie.

Ray Lennox
(22. január 2006, nedeľa 11:10)

pozn.prekl.
(1) Binge drinker: v podstate alkoholik, ale označuje sa týmto pojmom aj ožran. Touto medicínskou terminológiou sa označujú prevažne tí ľudia, ktorí počas jednej príležitosti skonzumujú minimálne päť alkoholických nápojov minimálne raz do mesiaca.
(2) Chav: slovo cigánskeho pôvodu, po slovensky čávo. V angličtine má však oveľa degradujúcejší význam. Označuje sa ním z nižších spoločenských vrstiev prevažne z robotníckej triedy pochádzajúca, podľa niektorých definícií chudobná a nevzdelaná mládež, ktorá chodí oblečená v konkrétnych značkách (športového) oblečenia.