John "Grinny" Grinton

Keď som po prvýkrát začal prepisovať toto interview, napísal som k nemu dlhý a nudný úvod o žurnalistickej objektivite a súvislostiach, vzhľadom na kontroverznú povahu skupiny, ktorú myslím netreba bližšie predstavovať. Dosť zaujímavé je, že môj počítač neuložil tento súbor, čo bolo možno znamením. Nechajme teda materiál hovoriť za seba, nech si čitateľ utvorí svoj názor sám. Všetci poznáme príbeh Skrewdriveru a tiež Iana Stuarta. Punková éra skupiny, aj keď je často prehliadaná, mala vplyv na ďalší vývoj skupiny. Je nemožné napísať akúkoľvek vyčerpávajúcu alebo autentickú vec o tejto skupine bez opomenutia určitých problémov. Každopádne som spravil všetko, aby som sa pridržiaval obdobia od ´77-79, teda časov, keď ešte iná politickosť ako punková protiautoritárska (podľa mňa stále prospešná) neexistovala. Album "All Skrewed Up" a singel "Your So Dumb" a "Antisocial" predstavujú to najlepšie z punkovej hudby tej doby a to najzaujímavejšie z hluku, ktorý pochádzal z vidieckej - alebo to nazvem skôr Blackpool/Poulton-le-Fyldeskej oblasti. Nieje žiadnym prekvapením, že tento článok pre mňa predstavoval poriadne problémy ešte než stihol vyschnúť atrament. Webstránka, ktorá ho mala skúšobne uverejniť tak neučinila. Niekoľko ďalších ho buď stiahli alebo mi ho vrátili. Chvíľu to vyzeralo, že celá vec ostane ležať u mňa v šuflíku od stola, keď Pete z "Nihilism on the Prowl" súhlasil, že to rozbehne. Takže veľká vďaka Pete za otisknutie. Grinnyho som krvopotne vystopoval po mesiacoch neúspešného hľadania členov pôvodnej zostavy. Bol extrémne prívetivý a odpovedal čestne a úprimne na všetky otázky, viac než som sa nádejal. Takže týmto samozrejme patrí veľká vďaka aj tomuto bubeníkovi nielen Skrewdriveru ale aj The Nips samozrejme. Rozhovor sa uskutočnil 22.10.2003 pomocou telefónu a mailu. Mimochodom na túto vec mám copyright pod hlavičkou "Nihilism on the Prowl". Takže ho kurva nekradnite. Rád prijmem odpovede a konštruktívnu kritiku ohľadom tohto interview. Pre tých, ktorí sú z ktoréhokoľvek politického spektra a mali by prípadne dačo na srdci, či už voči mne alebo Peteovi, prosím šetrite dych a nájdite si niečo iné, čím vyplníte svoj voľný čas.

Alex Gottschalk - razor1776@hotmail.com

* * *

AG: Alex Gottschalk
G: John "Grinny" Grinton.

AG: Najprv otázka, z ktorej už musíš byť unavený. Ako si sa dostal ku svojej prezývke? Používa sa ešte?
G: Moja prezývka "Grinny" je odvodená z môjho priezviska Grinton. Volajú ma Grinny odkedy si spomínam a áno ľudia ma tak ešte stále prezývajú.

AG: Bola prvou skupinou v ktorej si hral Warlock (tínedžerská rocková skupina, ktorá predhádzala skupine Tumbling Dice, priamemu predchodcovi Skrewdriveru) alebo si predtým hrával aj niekde inde?
G: Prvá skutočná skupina v ktorej som hral bola Warlock. Ale predtým som hrával v rôznych hoteloch, kluboch a puboch, zvyčajne len na klávesoch. Väčšinou sme hrali rôzne odrhovačky a staré veci ako valčíky a podobné veci. Toto samozrejme nebolo to, čo som chcel robiť, ale vynášalo to a dalo mi to skúsenosť.

AG: Ako vznikol Tumbling Dice? Počul som, že si mal niečo rozbehnuté aj s Chiswick (nahrávacie štúdio,-pozn. prekl), ale vzišlo z toho ešte predtým, než skupina stihla vôbec niečo vydať.
G: Tumbling Dice vznikol zo zbytkov Warlocku, pokiaľ ešte Warlock hral. Ian sa ma spýtal, či by som sa neopýtal Phila Walmsleyho, gitaristu Warlocku, či by ho nenaučil hrať na gitare. Takže Phil učil hrať Iana, ktorý v tom čase písal skladby. Ian postupne začal učiť hrať na gitaru Keva a Seana Mckayovcov, dvojičky s ktorými sa priatelil dlhé roky. Tí boli obaja skvelí pianisti a naučili sa hre na gitaru celkom rýchlo. Keď sa Warlock rozpadol v r. 1975 bolo logické, že sa ma Ian spýtal, či by som ním a Philom spolu s Kevom a Seanom nazaložili skupinu. Súhlasili sme a začali skúšať v továrni u Ianovho otca každú sobotu a nedeľu popoludní. Tumbling Dive dostala šancu nahrávať spoločne s Chiswick. Pokračoval som v hraní v Tumbling Dice skoro sedem mesiacov, ale potom čo som mal konflikt s priateľkou, ktorú som udrel fľašou, kvôli čomu sme sa aj rozišli som bol vyhodený a nahradil ma týpek menom Steve Gaulter. Vrátil som sa k občasnému koncertovaniu s Warlock, s novým gitaristom Huwom Meltom. Ian pokračoval v tvrdej práci s Tumbling Dice, skúšaní, posielaní kaziet s nahrávkami do nahrávacích spoločností atď. Nakoniec, na veľkú radosť prišla možnosť nahrávať u Chiswick. Ian zvolal celú skupinu a hrdo im oznámil, že sa vyskytla možnosť nahrávať u Chiswick a chce sa odsťahovať do Londýna. Keď to skupina počula, Sean povedal "Ja sa do Londýna sťahovať nebudem, idem na univerzitu". Steve povedal, že sa tiež nechce sťahovať, pretože mal prácu aj priateľku. Ian sa nasral a rozpustil skupinu. Nemalo veľký zmysel mať skupinu, ktorá nechcela opustiť svoj domov.
Na druhý deň Ian prišiel ku mne domov a hovorí "Tí sráči sa so mnou nechcú odsťahovať do Londýna kvôli nahrávaniu, tak som rozpustil skupinu. Potom sa ma spýtal "Ty by si bol išiel však?" a ja na to "Jasné, že by som bol išiel".

AG: Odkiaľ si poznal zbytok skupiny, keď si s nimi nechodil do základnej v Baines?
G: Iana som poznal od malička nakoľko to bol môj sused odvedľa. Keva som poznal asi od šiestich, keď sme všetci začali chodiť do základnej školy v Carletone až do jedenástich. V jedenástich si robil skúšku, aby si mohol pokračovať. Ak si ju spravil išiel do miestnej základnej "Baines". Ak si ju nespravil, ako ja, išiel si do Hodgson High School, ktorá bola premiešaná. Oni obaja bývali v meste Poulton-le-Fylde, vzdialenom asi míľu a pol odtiaľ. Takže väčšina žiakov na školách sa poznala. S Philom som sa stretol keď som mal trinásť a hrali sme proti sebe futbal.

AG: Vráťme sa k punku, akú hudbu si počúval? Nejaké významné vplyvy?
G: Počúvam a mám rád rôzne hudobné žánre. Najvýraznejšie vplyvy boli The Rolling Stones, Van Morrison, Free Canned Heat, Led Zeppelin a The Byrds.

AG: Mal si ako bubeník nejakú hudobnú školu alebo si sa učil sám?
G: Mal som nejaké hodiny. Pochádzam z hudobnej rodiny a môj otec má svoju vlastnú jazzovú skupinu. Keď som sa chcel učiť hrať na bicie, otec mi povedal, že ma naučí, ale ja som sa chcel naučiť poriadne. Tak som chodil k učiteľovi menom Ted Hardy asi dva roky. Potom ku ďalšiemu - Bill Scott, šesť mesiacov. A nakoniec v r. 1977, keď sme už boli v Londýne som bral lekcie od jedného írskeho mládenca menom Gerry McAlduff, ktorý hral na bicie na prvom singli skupiny Pretenders "Stop Your Sobbing".

AG: Aký bol tvoj názor na punk, keď vznikol?
G: Mal som punk rád. Bol to návrat ku koreňom, bicie, gitara, spev hraný naživo v malých miestach. V rokoch ´76-77 veľa skupín bojovalo proti DJom a diskotékam. Nebolo čo na prácu, mnohé miesta si iba prenajali na večer DJa a to bolo veľmi zlé pre live skupiny.

AG: Je pravda, že vaša skupina nemala názov, keď ste posielali svoje demo do Chiswick a že vám ho dal až label?
G: Nemali sme meno, keď sme posielali to demo. Niesom si istý, či sme mali meno, keď sme ako punková skupina hrali svoj prvý koncert v Manchestri na Polytechnickej v januári ´77 ako predskokani Little Bob Story - Chiswick skupine z Francúzska. Zdá sa mi, že sme názov dostali zo zoznamu event. názvov, ktoré dodával Chiswick. Šéf Chiswicku, Ted Caroll nás chcel nazvať "The Nervous Wrecks". Nepáčilo sa nám to, tak sme sa vyrovnali s názvom Skrewdriver.

AG: Bola skupina "demokratická" alebo v nej mal Ian najväčšie slovo?
G: Ian ako líder, mal vždy najväčšie slovo. Bolo veľa fotografov, producentov a manažérov, ktorí nám chceli hovoriť do toho čo a ako máme robiť, ale Ian nepripustil nič z toho a zostal verný ulici. Ian dokázal byť pekne tvrdohlavý keď chcel.

AG: Pamätáš si ešte na prvé koncerty Skrewdriveru?
G: Áno, pamätám si ich. Prvý, ako som už spomínal bol v Machestri na Polytechnickej. Prvý koncert v Londýne bol v The Roxy asi v marci r. 1977, ako predkapela Johnny Moped. Pamätám si na ten koncert veľmi dobre. Deň pred ním som bol v práci, pracoval som ako lisovač kovov, kde som si pozeral ruku na kuse plechu.. Musel som ísť do nemocnice, kde mi ranu ošetrili a zašili štyrmi stehmi, bolo to na dlani pravej ruky. Keď som potom prišiel domov, Ian hneď pribehol a hovoril: "Doriti, čo si si to urobil s rukou?" Povedal som mu, že som si ju porezal. On povedal: "Zajtra predsa máme ten koncert v The Roxy". Hovorím mu: "Nemaj strach, zahrám to". Tak sme si prenajali van, naložili ho nástrojmi a odišli do Londýna v dobrej nálade. Problém bol, že keď sme šli rýchlejšie ako 40-kou, auto začalo nahlas škrípať takže sme boli nervózni celú cestu tam. Koncert bol super a svojich pätnásť minút slávy som zožal fotkou v New Musical Express. Fotka bola spravená v mizernej šatni, bol som úplne spotený s paličkou prilepenou k ruke. Titulok obrázku znel "Kto zašróboval teba, John?" (Whose Skrewing you, John?").

AG: Mali ste vo svojom bydlisku ako punks veľa problémov alebo boli v Blackpoole ľudia o niečo tolerantnejší? Boli ste prví punks vo svojom okolí? Bola situácia horšia, keď ste sa stali skinheadmi?
G: Ako punkáči sme naozaj nemali veľa problémov, až na to, že som mal zákaz v dvoch miestnych puboch, The Bull a The Thatched House v Poultone kvôli môjmu zmyslu pre obliekanie sa, ktoré vyzeralo často smiešne, ale ako vieme väčšina ľudí a tí ostatní nemajú žiadnu fantáziu a nepovažujú za zábavné bitky so skupinou a jej priateľmi, ktoré sme my vítali. Zvlášť keď sme sa odsťahovali do Londýna sme mali doma silnú základňu fanúšikov. Kvôli skinheadskému imidž, sme mali doma menej problémov kvôli vzhľadu, ale oveľa ťažšie sa nám koncertovalo.

AG: Ktoré punkové skupiny si mal vtedy rád?
G: Skupiny, ktoré som rád videl naživo boli Siouxsie & The Banshees, 999, The Jam, Sex Pistols a Dr. Feelgood.

AG: Aké boli koncerty v Londýne v tom čase?
G: Koncerty boli v pohode v r. 1977. Bola hojnosť tých, na ktoré sa dalo chodiť a neboli pridrahé. Mal si možnosť vidieť dobré skupiny tu dole cestou v podniku " The Brecknock" v Tufnell Parku. Alebo pätnásť minút cesty do The Roxy alebo The Music Machine v Kentish Town. Boli tam dve alebo niekedy až štyri skupiny.

AG: Skvelé, niektorí Teds vás napadli a vy ste prišli o pár zubov. Vrátili ste im to niekedy? Bola rivalita medzi Ted a Punk skutočne taká zlá ako tvrdia niektorí ľudia?
G: Áno, bola bitka s Teds po koncerte v "Railway" v Putney. Boli sme predkapela The Police, ešte predtým než sa stali známi, Sting atď. Celý večer ľudia hovorili o tom, že prídu Teds z neďalekého Ted koncertu Shaking Stevens &The Sunsets. Krátko pred koncom punks a The Police začali pekne rýchlo miznúť. Začali sme si baliť vybavenie. Nakladali sme ho do vanu, keď sme počuli hluk, pozriem sa dozadu, kde bol gang asi dvadsiatich Teds približujúcich sa a hulákajúcich "Dostaňte tých bastardov!" Bol som vzadu vo vane, ktorý mal otvorené zadné dvere. Myslel som si, v poriadku, nebudem utekať, uchopil som stojan na činely a rozhodol sa bojovať s nimi. Videl som približovať sa jedného Teda a zahnal som sa na neho so stojanom, a trafil som ho niekde vysoko do ramena. Ďalšia vec ktorú si pamätám bolo, že som bol obkľúčení Tedmi, jeden z nich zobral stojan na mikrofón - bol jeden z tých ťažších so železnými nohami - a prásk! Rovno do ksichtu. Zablyslo sa mi pred očami a skončil som na zemi uprostred cesty. Hlava mi brnela a nedokázal som zaostriť. Nedokázal som sa postaviť. Ďalšia vec čo si pamätám bola policajt a záchrankár, ktorí ma dvíhali zo zeme a brali ma do nemocnice. Zobrali ma do nemocnice Queen Mary v Roehamptone, kde mi zašili ústa 36 stehmi. Dva zuby som mal vyrazené a už sa nikdy nenašli. Pomsta prišla rýchlo, ale nie odo mňa. Celý zaplátaný som opúšťal nemocnicu Effiem, našim manažérom, keď som videl ako privážajú na nosítkach jedného Teddy Boya s rozbitou tvárou. Zrejme, po tom čo som bol vzatý do nemocnice, skupina sa vrátila do vanu s vybitými oknami. Kev šoféroval, Ian bol hneď za ním, potom tam bol Phil a Kevov brat Sean, ktorý prišiel dole do Blackpoolu aby si pozrel koncert. Keď sa vracali späť, Ian zbadal skupinu Tedov idúcich po vozovke smerom k vanu. Povedal Kevovi, aby sa priblížil k vozovke čo najviac zostúpil, na vane sa pomaly pusunuli dvere a keď už boli blízko - Ian otvoril, napriahol sa a prásk! so stojanom od mikrofónu. Malo to pár následkov. Van bol zaistený v Covent Garden s celým vybavením.
Ďalej Ianove neustále podpichovanie Phila kvôli jeho úteku a schovávaniu sa za kontajnermi, keď sme boli napadnutí. Phil, ktorého nepoužívaná prezývka bola "Ronnie Volume" počúval dokola od Iana hrajúceho na gitare a spievajúceho pieseň Johna Lennona "Working Class Hero". Text znel "Ronnie, Ron runaway, where have you been, hiding behind the bins from the Teddy boy´s boots". Tiež pár dní po útoku s nami robila interview Janet Street Porter do jedného TV programu. Rozhovor bol o Ianovom chvastaní sa, čo sú punks schopní spraviť Teds. Rozhovor bol odvysielaný o niekoľko mesiacov neskôr, keď už všetky problémy utíchli. To všetkých opäť nasralo a Skrewdriver sa stal verejným nepriateľom číslo 1. Konflikt punks vs. Teds mohol byť zlý, ak si sa nachádzal v zlom čase na zlom mieste. Bol medzi nimi veľký konflikt.

AG: Kedy si prešiel na skinheadský imidž? Bolo to pre teba dôležité, alebo k tomu prišlo prirodzene?
G: Všetci sme dospeli do skinheadskej, suedeheadskej a bootboy módy začiatkom 70-tych rokov. V r. 1977 som dospel k poznaniu, že som bol vždy šťastnejší v záležitostiach ohľadom skinheadu ako punku. Tak som sa ostrihal, natiahol boty, levi´sky, bundu a šiel svojou cestou.
Neskôr, keď ma Ian videl - to bolo v období odchodu Phila po príchode Ronnieho - sa rozhodol, že skupina bude skinheadskou. Ian bol vždy naklonený skinheadskej veci, miloval násilie. Kev nebol taký oduševnený, ale pokračoval s nami.

AG: Ktorá skladba Skrewdriveru ti bola najsympatickejšia? Ako si vnímal kvalitu nahrávaných vecí? Myslíš, že "All Skrewed Up" a dva single boli dobrou reprezentáciou skupiny?
G: Mojou favoritnou skladbou od Skrewdriveru, a smiešné že aj dvoch mojich dcér Hannah (16 r.) a Rebecci (12 r.) je "Too Much Confusion". Všetci v kapele sme boli toho názoru, že "All Skrewed Up" sa mohol urobiť aj lepšie. Bolo všeobecne známe, že Chiswick robil vždy všetko čo možno najlacnejšie, od nahrávania až po propagáciu. Album bol nahraný za pár dní, je to virtuálny živák a boli na ňom trochu upravované spevy a gitara. Problém bol, že každá skladba mala len 2-3 minúty. Nie som technik, nerozumiem tomu prečo vyšla platnňa na 45 rpm. Skladby na nej boli tie, ktoré sme hrali aj naživo, takže to bola dobrá reprezentácia skupiny. Ale všetci sme cítili že ten zvuk bol trochu plechový.

AG: Myslíš že Chiswick bol dobrý label? Boli ku kapelám férový? Počul si aj nejaké iné skupiny na tom labely? Neplánovali vydať aj singel skladby "Streetfight?"
G: Ako som hovoril, cítili sme, že to ten label robí čo najlacnejšie. Keď vyšlo "All Skrewed Up" Chiswick nechal na predaj vytlačiť len zopár stoviek kusov. Tie sa rozpredali a minuli, a my sme museli čakať na dolis. Vtedy sme stratili energiu. Počúvali sme aj iné skupiny na labely. Vždy sme za najlepší považovali Motorhead, dobrá bola spolupráca aj s Little Bob Story. Myslím, že Chiswick chcel vydať ten "Streetfight" ale my sme sa rozhodli ísť inou cestou. Mrzí ma, že to nevyšlo.

AG: Aký bol tvoj vzťah ku skupine? Držali ste všetci spolu alebo ste sa v zákulisí separovali?
G: Vzťahy vrámci skupiny boli vždy dobré. Ja, Ian a Kev sme vyrastali spolu a boli sme spolu či už v škole, na prázdninách, žúroch, roztržkách, pri priateľkách či pri bitkách. Život bol skutočne jedna veľká prča.

AG: Mal si vtedy nejaké politické smerovanie? Roger Armstrong riaditeľ Chiswicku sa zmienil, že si prišiel zo zázemím v Norther Socialist.
Politickosť skutočne nestála v popredí až do približne 1979 roku. Ian sa vždy pridržiaval svojho rasistického svetonázoru, aj keď osobne nepoznal National Front (NF) až do možno ´79 alebo ´80-eho roku. To bolo vtedy, keď som sa o NF dopočul ja. Moja rodina bola vždy zainteresovaná do politiky. Môj otec reprezentoval labouristov v lokálnych voľbách, keďže som vyrastal v politickom prostredí, snažil som sa byť nápomocný. Volil som ich v 1979 vo všeobecných voľbách, ktoré prehrali. Začal som pozornejšie sledovať stranu a zistil som, že sa moje názory úplne nestotožňujú s tými ich. Tak som v r.1980 obrátil na opačný politický smer. S Rogerom som sa zvykol rozprávať, podporoval labouristov. Zdá sa mi ale, že mal až príliš romantické predstavy o všetkých skupinách zo severu, to že pochádzajú všetky z robotníckej triedy, nosia baretky, vlastnia whippetov a podporujú labouristov, to nebola pravda.

AG: Skupina sa neskôr vrátila ku svojmu punkovému imidžu. Neliezli vám tieto zmeny na nervy? A trochu ľahkovážna otázka: ktorý look ste preferovali?
G: Skupina zmenila image, ale myslím si, že sme mali vždy blízko ku skinheadstvu. Najväčším dôvodom bolo, že sme ako skinheadská skupina nikde nemohli hrávať, kvôli násilnostiam. Užívali sme si atmosféru, ale definitívne sme prišli o šnúry a koncerty kvôli imidžu.

AG: Čítal si knihu DJa Radio One - Marka Radcliffea?
G: Nie, nečítal som, ale rád by som ju vlastnil. Hovoril som s Ronnie Hartelym asi dvanásť mesiacov dozadu, čítal tú knihu a páčila sa mu. Marka Radcliffea som nevidel odkedy zaskakoval za mňa, keď som v ´79-tom nemohol ísť na šnúru. Požičal si moje bicie, ktoré mi vrátil bez Zildijan činelov, takže mi visí dve 14" hajtky jeden 20" rytmičák a 18" crashku. (Mark, keď to čítaš, vyrovnaj to,- pozn. Alex)

AG: Kev a Ian neskôr sformovali aj manchesterskú verziu skupiny. Bol si jej súčasťou?
G: Áno, hral som v tej skupine. Pamätám si len jeden koncert. Motorhead v Queens Mary Hall v Blackburne. Bývali sme v prenajatom dome v Longsighte, Manchestri. Zdá sa mi že tá zostava bola s navráteným Philom a Chrisom Cummingom na gitare. To bola najlepšia zostava akú sme mali. Ian napísal zopár dobrých skladieb a spravili sme zopár nahrávok, ale Chiswicku sa nepáčila zmena smerovania. (Počas tohto obdobia skupina nahrala singel "Built Up, Knocked Down" pre TJM, ktorá bola ich posledným materiálom počas éry NF v 80-tych rokoch,- pozn. Alex)

AG: Aké bolo hrať s The Nips? Aký si mal dojem z mladého Shanea McGowana? Ktoré iné osobnosti z toho obdobia si pamätáš?
G: Hranie s The Nips bolo skvelé. Shane bol zábavný a obaja sma radi slopali. Všetci sme žili na squate v Burton St. blízko Eustonu. O niečo neskôr sa tam prisťahovali aj Ian a Ronnie. Hrali sme spolu s The Jam, ktorí boli Shaneovi priatelia, a ja som stretol plejádu zaujímavých ľudí.

AG: Po tom, čo sa skupina rozpadla, zanechal si veci ohľadom punku? Počul si neskoršie Oi skupiny, mnohé tvrdia, že ste ich ovplyvnili práve vy?
G: Áno, vždy som sledoval novú hudbu a počúval Oi skupiny. Mojou favoritnou národnou skupinou boli No Remorse, milujem skladbu "The Winning Hand".

AG: Keď Ian obnovil skupinu v Londýne, pozval ťa? Bol si sklamaný z toho, že použil znova ten istý názov? Ako to bolo s ostatnými členmi Philom, Kevom a Ronom?
G: Keď Ian znova sformoval skupinu v Londýne, bol som rád, že tak urobil. Vídaval som Iana pravidelne a poznal jeho plány. Rád by som mu pomohol, ale mal som stabilné zamestnanie
a bol som zaneprázdnený, takže prakticky som nemal kedy. Kev mal rozbehnutý úspešný obchod so sklom a nevedeli sme kde je Phil. Ian bol so mnou stále v kontakte, posielal mi CDčka a tričká. Vždy keď prišiel domov, navštívil ma a hovoril čo je so skupinou..

AG: Nevadilo ti, že nová verzia mala ten istý názov, ale propagovala NF a politiku?
G: Nie. Vôbec. Obaja s Ianom sme boli členmi NF od r.1980. Problémom bola zlá publicita a zákazy koncertovania. Ale Ianovo presvedčenie bolo politické a bolo to to čomu skutočne veril až do konca.

AG: Bol si v kontakte s Ianom? Poznal si niekoho z jeho neskoršej zostavy?
G: Áno, stretli sme sa. Naposledy som ho videl, keď došiel na návštevu, išiel okolo a ja som bol doma s dcérami a ženou. Rozprával mi o skupine, ako išiel do väzenia a čo a ako v Heanor. Videl som hrať "Stiggera" gitaristu poslednej zostavy Skrewdriveru. Je veľmi dobrý a stále hrá dobrú hudbu.

AG: Bol si aktívny v skinheadskej scéne 80-tych rokov?
G: Áno, bol som zapojený v tejto scéne od 1980-1984. Zaktivizovala sa znovu zásluhou NF.

AG: Hral si aj v iných skupinách alebo si stratil záujem?
G: Áno, hral som v niekoľkých miestnych kapelách. Jedna z nich sa volala Two Way Split. Bolo to len pre zábavu. Nehral som od r. 1987.

AG: Čo mal v skutočnosti Ian rád naozaj? Mala politika nejaký dopad na priateľstvá v skupine?
G: Čo mal skutočne rád? Do riti! O Ianovi by som mohol napísať celú knihu. Je veľmi veľa historiek spojených s Ianovou osobou, spojených s tým, že sme spolu vyrastali. Ian bol zábavný, stále srandoval. Tam, kde sme žili sú ešte podnes ľudia blízki Ianovi, na ktorých sa prilepili prezývky, ktoré im dal on. Vždy sa veľmi sútredil na to, čo práve robil. A každý, kto sa s ním stretol ti povie, že sa dokázal baviť s hocikým o svojich názoroch. Bol absolútne charizmatický a keď si sa s ním raz stretol, už si ho nevedel zabudnúť. Existuje dobrá kniha o Ianovi nazvaná "Nazi Rock Star" od Paula Londona, s ktorou som mu pomáhal.

AG: Čo porábaš v poslednom čase?
G: Odkedy som skončil s hudbou pracoval som ako murár, živnostník a v súčasnosti som poštár v Poultone. Dobrý džob, ale žiadny rock´n´roll! Ale pokryje mi to výdavky.

AG: Zmienil si sa predtým o dcérach. Nepúšťal si im staré nahrávky? Páčili sa im? Majú radi punk? Ako sa pozeráš na mladých punks alebo skinheads a cítiš, keď im rozprávaš staré vojenské príbehy? Stretol si sa s niekým zo skupiny?
G: Obe moje dcéry počuli Skrewdriver a majú radi punk. Smejú sa na starých fotkách skupiny, ale sú na to veľmi pyšné, že ich otec bol v skupine, o ktorej sa hovorí. Vďaka mojim dcéram poznám aj mnoho mladých ľudí, ktorý majú záujem. S Ronniem sa stretávam semtam, býva stále tu v okolí. Aj Keva som stretol, ale ten sa odsťahoval do Kanady, kam odišiel bývať jeho brat pred rokmi. Stále ale stretávam jeho rodičov. Phila som nevidel dlhé roky, počul som, že žije v Manchestri a stále hrá na gitaru v nejekej dobrej bluesovej kapele.

AG: Si prekvapený aký vyhľadávaný a drahý je Chiswick records dnes? Vyhľadávajú ťa ľudia kvôli skupine? Mal si kvôli neskoršiemu pôsobeniu v skupine nejaké problémy?
G: Áno, som prekvapený ako sú po vydaní Skrewdriveru vyhľadávané ich veci. Práve som posielal kvalitné nové tričko "Antisocial" a nejaké bootlegy z koncertov Skrewdriveru týpkovi menom Sean z Dunn Loring. On mi poslal CD svojej skupiny The Suspects, ktorá je celkom fajn. Ľudia ma stále vyhľadávajú ohľadom skupiny. Ja som konkrétne nemal žiadne problémy, Ian samozrejme mnoho. Skončilo to väzením až nakoniec musel opustiť Londýn a presťahovať sa do Heanoru kvôli permanentným problémom. Stretol som fanúšikov Skrewdriveru na festivale "Red, White & Blue", ktorý každoročne usporadúva BNP (British National Party) v Clitherou v Lancashire. Kým som tam bol, stretol som mnoho fanúšikov a tí mi hovorili, že tam bol pamätný koncert Iana, k výročiu jeho úmrtia. Tiež mnoho skupín hralo v ten večer "Too Much Confusion" a "Antisocial" a hrali ich veľmi dobre.

AG: Ak by si niečo mohol spraviť dnes ináč, čo by to bolo? Nejaké slová na záver?
G: Som rád, že som bol pritom a som rád, že ešte stále je záujem. Dúfam, že som mohol pomôcť. Často rozmýšľam čo by sa stalo, keby sme ostali punkovou skupinou a keby Phil nebol opustil skupinu po vydaní platne. S dobrou reklamou od Chiswicku sme sa možno boli stali mainstreamovou punkovou skupinou? Na druhej strane Skrewdriver sú známi tým čo urobili, takže som rád. A možno by som bol dnes pružnejší a bol by som si ušetril zuby v Putney!

Epilóg: Žiaľ Grinny 29-eho júna 2005 podľahol ťažkej kombinácii rakoviny pľúc, pečene a pankreasu. Naša sústrasť jeho rodine a priateľom.