Jeden deň života skinheada

21. október 1978. Zoznámte sa: John Butler. Vysoký, tetovaniami skrášlený fanúšik West Hamu a jeden z prvých fanúšikov druhej vlny. Má dvadsať rokov, je nezamestnaný a žije so svojim otcom v East Ham vo Východnom Londýne.

Pracoval som, raz tu, raz tam, v podstate som robil na čierno. Mal som poriadnu robotu, kým sa darilo strojárstvu, dovtedy to šlo, aj finančne. V súčasnosti som na podpore a to dostávam už šiesty mesiac 18.57 libier na týždeň. Predtým, keď si mal dlhšie vlasy a prišiel si si hľadať robotu, začali svoju kázeň: "Pozrime sa, prekliaty hipík". A teraz je to naopak. Teraz, keď máš krátke vlasy, tiež na teba zazerajú, akoby dopredu vedeli, že sa to zle skončí. Nechcú ale ani o ničom vedieť. Ja to vidím takto - ani sa nesnažím získať si trvalé zamestnanie. Keby sa niečo vyskytlo, niečo vhodné, tak by som to zobral, ale trvalé zamestnanie by som chcel robiť až budem ženatý. Myslím, že je ešte priskoro cvakať, pretože keď si ženatý, musíš pracovať pre to, aby si uživil svoju rodinu a nie seba. Kým si mladý, mal by si si užívať voľný čas. Ja mám dvadsať rokov a ja si ho užívam, jednoducho v pohode. V podstate utrácam peniaze len na flákanie sa a pivo. A neprosím otca "daj mi peniaze", hoci mi dáva mesačne jednu libru na to, aby som mohol zavolať domov. Moja matka nežije doma. Otec pracuje v Truman´s, šoféruje nákladné auto. Ja som cez deň v Bridge, pretože aj Darren je bez roboty a Laurie je tiež bez práce. Počúvame platne. Na večer ideme do Bridge, potom do Roebuck, Kings Road a takto každý večer až do jedenástej. Tam je to vždy v pohode, každú nedeľu zábava, nie ako doma. Doma je u nás vždy ticho. Žiadne rozptýlenie.

Nepamätám si, kedy som sa stal skinheadom (John hovorí: "skin´ead", ako v piesni "Skinhead Revolt"). Bolo to niekedy okolo narodenín, týždeň hore dole. Bol som punker, punk rock ma dostal. Cez nedele sem dovalí vždy množstvo punkáčov, ale lepšie by bolo, keby tu neboli. Moji kamaráti Gary a Vince boli skinheadi, oni mi hovorili: "Veď ty môžeš byť tiež skinhead", ale ja som nechcel. Ale potom som sa s nimi stretával častejšie, tak som si pomyslel: "Ále, veď je to v pohode, vyskúšam to aj ja". Bolo to o to ľahšie, že ja už som raz bol skinhead v 1969, keď sa všetko začínalo. Keď sa všetko začínalo, chceli sme sa len odlišovať. Nechceli sme byť moderní, chceli sme byť nemoderní, ale nechceli sme už byť punkermi, tak sme sa stali skinheadmi. Punk bol pre strednú triedu, roztrhané rifle za 35 libier, chápeš? Tam niečo nesedelo. Neviem, kto to mal zapotreby. Károvaná košeľa, traky a boty - to stačilo. Keď sa u nás skinheadi objavili, hovorili: "We all hate the wogs" a napádali prisťahovalcov. Mne sa tiež nepáčia, ale ja by som do nich len tak neskočil. Ešte raz opakujem: ja nie som komunista, zapíš si to, aj keď sa mi páčia Sham 69. Ale tiež nie som NF, som niekde v strede. Prisťahovalci ma netrápia, u nich doma sú chudobnejší ako tu u nás. Pre mňa to teda nie je také skinheadské. Oni tu u nás robia všetko také roboty, ktoré by som ja nechcel robiť, napríklad v London Transport. Pre mňa je skín - obyčajný týpek, ktorý nosí určité oblečenie. Teraz sa môžeš venovať punku, predtým sme nemali inú možnosť ako počúvať reggae. Ale teraz čo sú tie reggae skupiny, sú na druhej strany Atlantiku, ak ešte nejaké vôbec existujú. Nemôžeme sa s nimi viac spolčovať. Teraz sa spolčujú punkeri a skinheadi kvôli punku. Ja s chodím s obľubou na punkové koncerty, aj keď všetci hovoria, že vystupuje najúbohejšia kapela v okolí. Pretože každý má iné názory, nielen oni. Veď sa len pozri čo ide teraz v hitparádach. Teraz mnoho punkerov vyzerá ako skinheadi, všetci sa stali skinheadmi. Musím povedať, že mnoho z nich vidí v punkeroch svojich nepriateľov, ale ako ich môžu považovať za svojich nepriateľov, keď všade naokolo je plno skínov, ktorí boli predtým punkermi. Ako môžeš byť proti niekomu takému, akým si bol nedávno sám?

Mnoho modov sa stalo "soul boys". Všetci sú pokrytci, to mi nieje po chuti. Ich handry stoja ešte viac ako tie punkerské. Nemôžem povedať o soule, či ho mám rád alebo nemám, rovnako ako všetku tú diskotékovú hudbu čo teraz ide, všetky tie syntezátori. To čo počúvam je Rose Royce, tí sú vynikajúci. Všetci sa mi za to smejú. George Benson, videl som ho v Albert Hall. Myslím si, že je super. Nemám rád drahé zbierky, kupujem si platne s jednou, dvoma pesničkami. Nikdy nekupujem to, čo som predtým nepočul. Veľmi sa mi páčia Sham 69 a Clash. Mám rád reggae, ale súčasné reggae sa mi nepáči, pretože nespievajú pre nás, ale spievajú o Babylone a rastafariánstve a s tými ja nemám nič spoločné.

Nemám nič proti čiernym, hlavne ak sa chovajú rovnako ako my, ako tých pár, ktorých som spoznal v škole. Tiež rozprávali tak ako ja, čiže v "cockney", ako v celom Východnom Londýne. Keď mali šestnásť, začali rozprávať v "bloodclaat", žiaľ. Bol som v stratfordskej nemocnici a videl som tam toho maníka, ktorého som poznal ešte zo školy, tak on tiež tak rozprával. Opýtal som sa ho, čo sa stalo, že začal rozprávať ináč. A on mi povedal "teraz je už takto drsné rozprávať, nie tak ako ty rozprávaš, preto už nie je povinné tak rozprávať". Tak to tam chodí...

Verím, že Všemohúci, keď tam je, nie je taký, akým ho všetci vidia a k akému sa modlia v kostoloch. Čítal som jednu knihu a od tej doby si myslím, že Boh bol astronautom. U nás sme to mali v škole, na angličtine, a myslím si, že je to dobré, pekná rozprávka, ktorú som o ňom počul. Všetky tie topánky a podobne...samé nezmysly o jedení chleba a sušených rýb.

Celý svoj život som bol fanúšikom West Hamu. Myslím, že najstarší zápas, ktorý som videl, bolo finále pohára v 64-om. Vynechal som minulú sezónu, ale opäť chodím. Budúcu nedeľu pôjdem na Millwall. Nemyslíme si, žeby k nám oni prišli, ale jeden môj známy pracuje tam, kde je plno fanúšikov Millwallu, hovorí, že oni určite prídu, pozbierajú sa a raz sa objavia. Dúfam, že k tomu dojde, ja idem na Millwall. Bol som nedávno na zápase v časti Arry Cripps. West Ham vymysleli chorál, tu je:

"We're all mad, we're insane! We throw Millwall off the train!"

Aj Millwall mali skladbu: "We're the greatest, we're the best in London", lenže tá im nepomôže. Kladivá ("Hammers" - komando West Hamu a jeho fanúšikov) ich ubijú. My sme silní. Ešte pozerávam futbal aj doma, pretože na výjazde nestíham sledovať hru. Keď ideš dakde ďaleko, všetko sa samozrejme skončí stretom s protivníkmi. O to ide predovšetkým - o stret so súperovými fanúšikmi. Všetci hovoria, že najlepších fanúšikov má Manchester a Liverpool, ale West Ham je také malé komando a koľko chodí na jeho zápasy davu - to nieje veľmi vierohodné. Zobrali ma niekoľkokrát, ale ani raz som nesedel. Mal som šťastie. Trikrát ma zobrali priamo na futbale a iba raz odôvodnene, pretože som nemal lístok na finále pohára. Myslel som si, že West Ham dostane všetkých svojich na finále pohára, keď si na výjazde. Musíš mať dobrú povesť, aby si sa dostal k lístku. Chcel som byť na všetkých výjazdových zápasoch a nikdy som nemal žiadny lístok. Chcel som sa pretlačiť na zápas, ale kamera ma odhalila a oni ma zadržali. A kamoša, ktorý mi pomáhal tiež. Stále sa zapletiem do bitiek. Nechodím náročky po uliciach, aby som vyhľadával bitky, ale keď si niekto začína, nemôžem mu povedať: "Och prepáčte, priateľko". Tak priateľko dostane nakladačku. Buď si s nami alebo proti nám, buď si "midge" alebo "chap", alebo nič. "Midge" - je ktokoľvek, kto nie je s nami a kto sa ma nezastane. A "chaps" sú podľa mňa - Gary Dickle a Vince zo Sham 69, keď sme sa s nimi dohovárali o vystúpení v Bridge. A ešte Nicky Chapp a Lloyd.

My voláme dievčatá "rips" alebo "wenches". Nepodriaďujeme sa im a nechováme sa tak, aby sme sa im páčili. A napriek tomu je tu milión dievčat, ktoré by sa chceli stretávať s mojimi priateľmi. A keď chceme zbaliť nejaké dievča na diskotéke, tak k nej neprídeme a nezačneme jej hovoriť: "Ahoj, aká si nádherná". Povieme im: "Ak ma chceš spoznať, tak je rad na tebe" - a ony súhlasia. Skúšal som to aj ináč, ale vždy sa len blamuješ. A ešte sa všetko skončí láskou a to je zlé. Ale ak sa hneď začneš správať ako hrdina, tak sa ti to podarí. Vtedy je to zábavné. Rozprávame si medzi sebou o všetkých románikoch, čo je neuveriteľné. Máme dve skupiny dievčat, šesť v jednej a šesť v druhej. Napríklad, ak chceš ísť na rande v piatok večer, tak sa vyberieš s nimi za mesto, alebo sa prechádzaš okolo ich domu. Naraz so všetkými - veľmi pohodlné. Ale ak sa ti nechce nikam chodiť, tak zájdeš za škaredými dievčatami. Bola tu jedna škaredá babenka v jednom squate. Bola tak strašne tučná, že som to ešte nevidel, ale bola úžasná. Bola jak hentie na motorkách v čiernej koženej bunde a s cigaretou v zuboch. Áno, áno! No a ja som si myslel, že pre skinheada, to nieje zlé, ak vyšuká Hells Angels babenku. Áno...takže takto som sa dostal do stratfordskej nemocnice. Keď sa chystáš ženiť začínaš sa znepokojovať kvôli dobrým dievčatám. Strácaš hlavu. Ale kým si mladý, ostaneš sám sebou. A s dievčatami to neberiem príliš vážne. Neviem, či sa im to páči alebo nie, ale ostávajú s nami. Ešte im hovoríme "jivel", to je ďalšie pomenovanie ako voláme dievčatá. "Jivel, urob to, urob hento", a keď to neurobia, dostanú. A keď je niekto presvedčený, že sa to tak nerobí, začnú sa na neho lepiť a robiť všetko, aby mu dali najavo že je mäkký a plachý. A keď ty budeš počítať do desiatich, miesto toho, aby si jej poriadnu zavesil, bude si myslieť, "čo to je za hlupáka" a bude sa ti posmievať. Pozri, ak sa chceš chovať tak, aby si sa páčil dievčatám, tak sa popál. Pár našich si vzali dievčatá, tak už s nami netrávia toľko času.

Politika ma nezaujíma. Môj foter hlasoval za labouristov, ako starý robotník, myslím si. No podľa mňa, či vyhrajú labouristi alebo toristi, robia niečo tak mesiac-dva a potom zase začne to bahno. Keby vyhrali konzervatívci, to by nebolo dobré. Maggie Tatcher? To čo je za starý vešiak? Hovoril som, že nemám predsudky, ale ju strpieť neviem. To je ona, kto ma v súčasnosti najviac serie.

(Zdroj: Garry Bushell, "A Life in the Day of a Skinhead", Sounds, 21.10.1978)