Ian Glasper predhovor

Koncom roku 1980 som mal presne trinásť rokov a počúval som všetko počnúc Adam And The Ants a Killing Joke a Stray Cats a Shakin´ Stevensom končiac. Avšak, keď mi môj bratranec Antony "Mobs" Mowbray pustil singel "Decontrol" od Discharge, môj pohľad na hudbu - a v konečnom dôsledku na celý život, vesmír a vôbec všetko - sa úplne zmenil. Cítil som vtedy všetok ten zmätený hnev násťročných, všetko tu vzopretie, potlačovanú frustráciu a energiu... to všetko sa zdalo byť obsiahnuté v tom neuveriteľnom hluku, ktorý vychádzal z toho sedempalcového prskajúceho vinylu.
Môj svet sa postavil na hlavu... alebo skôr na nohy, a zrazu mnoho vecí úplne po prvýkrát zapadlo na svoje miesto. Taká je sila hudby a ja mám podnes husiu kožu zakaždým, keď začujem "Decontrol".
Nemám teda v úmysle ani predstierať, že som bol svedkom nástupu prvej punkovej vlny, ktorá sa prihrnula ako príliv na nadutú a vyžitú hudobnú scénu v roku 1976 (len si skontrolujte môj rodný list a skúste počítať). Avšak keď druhá vlna povstala zlovestne zo stôk a z rúk poslušných pózerov vytrhla vytúžené žezlo, stál som v prvej rade a mädlil si ruky od radosti.
V krehkom veku desiatich rokov som bol príliš mladý na to, aby som ocenil špinu a zbesilosť The Sex Pistols, ale o štyri roky neskôr, počas tých najviac formujúcich raných násť-rokov, sa z podzemia natiahlo chápadlo, priplížilo sa podvratne oknom mojej izby a zaklopalo mi na rameno. Je jedno, kde si, kto si a koľko máš rokov, keď sa to prihodí. Jediné, čo je dôležité: keď ťa uchváti duch punk rocku, už ťa nikdy nepustí.
Samozrejme, videl som správy v médiách a počul ľudí, ktorí sa buď usmievali alebo pohoršovali nad kravinami, ktoré v deň Výročia kráľovnej brilantne zinscenoval Malcolm McLaren. Ale to všetko ma minulo veľkým oblúkom, až do dňa, keď som začal náhle žasnúť nad záhadnými nápismi, amatérsky namaľovanými na chrbte kožených búnd niektorých mojich starších kamarátov. Mená ako Discharge a The UK Subs, mená, ktoré boli s úctou šepkané po príchode noci, mená, ktoré mali učarovať, celému novému svetu, ktorý mal byť objavený...
Melódie našich násť-rokov obvykle určia rytmus, ktorý nás potom poháňa zbytkom života. V mojom prípade to bol dlhý vreskot rozladených gitár, duniacich bicích a zúfalo kričiacich vokálov. Áno, veľa z toho bolo zle zahrané a väčšina aj zle nahraná (aspoň podľa dnešných "klinických" štandardov), ale to nemohlo poprieť naliehavosť týchto skupín. A vďaka dlhým šnúram po celom svete, ktoré sa podnikali na podporu každého nového albumu sa stali skupiny v krátkom čase neuveriteľne produktívne a občas nahromadili poriadny zoznam nahrávok za pár rokov. A čo im chýbalo na hudobnej obratnosti, to nahradzovali čistým nadšením.
Mladícka naivita bola často omylom interpretovaná ako čistá rebélia, no ale čo do riti? Bola z nej cítiť radosť a uvoľnenie zároveň.
Keď som sa zbláznil do hardcore punku, stále som býval u svojich hypochondrických rodičov a svet som sledoval iba z vnútra ochrannej bubliny. A preto drsná realita ulice, ktorá zapálila oheň vo vnútri týchto dravých skupín, bola niečím, čo som si mohol iba predstavovať. Avšak cítil som ich prudkosť a vnímal ich nezakrývateľný hnev, a preto som sa s ním cítil byť tak nejak spriaznený a porovnával ho so svojou vlastnou situáciou. A iba o pár rokov neskôr, keď som bol nezamestnaný a žil bez podpory v nejakom kamrlíku, uvedomil som si nadčasovosť pravdy týchto naprosto jednoduchých textov piesní, ktoré ma predtým oslovili.
Punk rock znamená pre tisíc rôznych ľudí tisíc rôznych vecí, ale v skutočnosti je iba tým, čo znamená pre teba. Teda, dámy a páni, bez ďalších formalít: never mind the bollocks, here´s what I call real punk rock...

(Ian Glasper, predhovor knihy Burning Britain)