Vývojový pohľad na britských futbalových chuligánov 1961-1986


Žiadna udalosť nevykresľuje sociálny fenomén "futbalového chuligánstva" dramatickejšie než smrť tridsiatich deviatich talianskych divákov počas finále PMEZ medzi FC Liverpool a talianskym tímom Juventus Turín, odohraného na Heysel Stadium v Bruseli, Belgicku, 29. mája 1985 rukami futbalových chuligánov z Liverpoolu. (Kerr, 1994).
Po zhliadnutí filmu o tejto udalosti, belgické úrady identifikovali skupiny liverpoolskych fans ako tých, ktorí podnecovali zlomyseľné útoky proti talianskym fans, ktoré obratom viedli k úteku ľudí snažiacich sa uniknúť násiliu. Liverpoolskí chuligáni mali navlečené kukly a boli ozbrojení rôznymi zbraňami vrátane sekier a palíc (The Times, 30.05.1985). Brutalita tejto udalosti bola podľa očitých svedkov neuveriteľná, liverpoolskí chuligáni tiež na ležiace telá močili a skákali okolo ako na oslavách (Canter, 1989). Včas boli hlavní útočníci postavení pred súd a odsúdení u belgického súdu.
Neeurópania, ktorí počuli o incidente, ho pravdepodobne nepovažovali za tragédiu, ale za izolovanú udalosť. Briti, rovnako ako ostatní európski občania, sú si väčšinou vedomí problému, ktorý sa stal známy ako "Britská choroba" (Canter, 1989), alebo futbalové chuligánstvo.
1985 bol zlým rokom pre profesionálny futbal v Británii, pretože sa nielen prihodil známy incident v Bruseli, ale "vypukol oheň na štadióne FC Bradford City a usmrtil mnoho ľudí", zrejme spôsobený zapáleným Molotovovým koktejlom, "a zrútila sa stena v Birmingham City, čo tiež viedlo k niekoľkým obetiam" (Canter, 1989). Navyše, od roku 1985 do 1990 boli všetky britské futbalové kluby vylúčené z európskych súťaží ako výsledok tragédie na Heysel Stadium.
Navonok sa zdá nepochopiteľné, žeby futbaloví fans zomreli úmyselne rukami iných, s hlbším porozumením futbalovej scény sa stáva jasné, prečo sa tieto incidenty vôbec odohrali. Bolo to iba otázkou času, kedy aktivity futbalových chuligánov skončia tragédiou v takom merítku ako na Heysel Stadium. Našťastie, o 13 rokov neskôr, tu niesú žiadne incidenty s mnoho mŕtvymi, hoci úmrtia spôsobené futbalovými chuligánmi sa stále stávajú a anglickí hooligans sú stále v "kurze". Britské futbalové chuligánstvo sa ako "zvláštna anglická zábava" (Kerr, 1994) rozšírila do ostatných európskych zemí.
Američania mohli počuť o už vyššie zmienených incidentoch, ale pre väčšinu je predstava organizovaného násilia a iných kriminálnych aktivít uskutočňovaných tzv. "fans" profesionálnych športových tímov ťažko k pochopeniu. Avšak, v Anglicku a iných krajinách sveta, je reálna hrozba stať sa obeťou futbalového chuligánstva pri návšteve futbalového zápasu.
Na rozdiel od chuligánstva v 60. a 70.-tych rokoch, futbalové chuligánstvo dnes je zriedkakedy predstavované náhodnými aktmi násilia alebo akciami neorganizovaných skupín. "Chelsea Headhunters", napríklad, sú notorickým futbalovým chuligánskym gangom v Londýne, ktorý má špecifickú hierarchickú riadiacu štruktúru. Nedávny vodca tejto skupiny bol Terry Last, právnik pre advokátne kancelárie (Keel, 1987). Nasledujúca pasáž od "Operácie vlastný gól" (Darbyshire, 1991) ukazuje na fakt, že futbalové chuligánstvo nieje niečo náhodného a spontánneho:
Dôležitým znakom "Headhunters" chuligánstva bol stupeň detailného plánovania skúmajúci možnosti násilia s inými chuligánmi. Násilie ktoré plodili nebolo spontánne. Mohli zmobilizovať okolo 400 chuligánov, veliť im ako vojenskí velitelia do akcií plánovaných týždne, niekedy aj mesiac dopredu. Pre výjazdy, napríklad, radšej než byť zatknutý počas miestnych policajných bezpečnostných operácií, odchádzali svojou vlastnou trasou a prichádzali z úplne iných smerov na nádražie do určitého mesta, kde vlaky z Londýna nestoja. Táto extravagantná metóda cestovania bola financovaná tisícmi libier držaných na niekoľkých bankových účtoch.
Úsilie britskej polície a iných inštitúcií zodpovedných za kontrolu a elimináciu futbalového chuligánstva, má iba polovičný úspech (Canter, 1989). Vtrhnutie na trávniky a masové násilie vzrástlo v prvých rokoch 20. storočia a úspech prevencie proti týmto aktivitám tvrdého jadra futbalových chuligánov bol veľmi skromný, pretože problém chuligánstva spojený s anglickým futbalom sa začal rozmáhať.
Futbalové chuligánstvo je dnes neoddeliteľnou súčasťou anglickej spoločnosti a tiež iných častí Európy. Reputácia Angličanov všeobecne trpí ako následok vyvádzania futbalových chuligánov, ktoré si často berie na mušku zahraničná tlač a pri tej príležitosti popisuje Anglicko ako národ futbalových chuligánov.
Väčšina anglických futbalových divákov sú naozajstní, právo dodržujúci, fanúšikovia futbalu, a nikdy by nemalo byť ich tradičné pospevovanie, chorály a veľké nadšenie pre futbal zamieňané s futbalovým chuligánstvom. Skutočne, niektorí futbaloví chuligáni sú tiež naozajstní fanúšikovia futbalu a byť chuligán hneď nezmazáva individuálnu príslušnosť k určitému futbalovému tímu. Avšak, väčšine chuligánov je štýl hry alebo úspech tímu normálne ukradnutý. Futbaloví chuligáni predstavujú malé percento futbalového davu a niektorí autori dokonca tvrdia, že "futbalové násilie nieje tak rozšírené, pravidelné a častý aspekt v chovaní davu na futbalových zápasoch....ako nám to popisuje tlač" (Canter, 1989).
Futbalový chuligán je pojem používaný pre popis asociálnych aktivít fanúšikov profesionálnych futbalových klubov. Slovo hooligan vzniklo v 19. storočí v Londýne podľa írskej imigrantskej rodiny volanej Hooligan (Williams and Wagg, 1991), ktorá terorizovala územie East Endu. Pojem hooligan bol neskôr použitý ako všeobecný popis pre akékoľvek kriminálne či výtržnícke chovanie.
Slová futbal a chuligán boli spojené zhruba pred 30-timi rokmi kvôli viacerým výtržnostiam chuligánov spojených s profesionálnym futbalom. Útoky chuligánov sú obvykle namierené proti iným gangom chuligánov, ale tieto rovnaké skupiny sa môžu spojiť do jednej skupiny "vytvoriť určitý druh super chuligánskej koalície pre výjazdy do zahraničia, aby "podporili" anglickú reprezentáciu" (Hornby, 1992). Len čo sa títo chuligáni vrátia späť do Anglicka, je koalícia nahradená starou nenávisťou.
Čo môže byť mätúce, keď sa popisuje futbalové chuligánstvo, je to, že incidenty môžu, a často aj sú, vyvolávané ďaleko od štadiónu. Nálepka chuligánstva je daná incidentom spojeným s futbalovými fanúšikmi bez ohľadu na miesto stretu. Typy chovania a akcie zaradené ako futbalové chuligánstvo sa veľmi líšia. Futbalové výtržníctvo môže zahrňovať výtržnosti, vtrhnutie na trávnik, napadnutie hráčov, bitky, vandalstvo, opilstvo a útoky v opilstve, verbálne a fyzické útoky, použitie zbraní, hádzanie rôznych UFO, zabitie.
Trivizas (1980) zistil, že 67 percent zatknutí bolo kvôli "použitým vyhrážkam, urážajúcim a znevažujúcim slovám alebo chovaniu sa so zámerom spôsobiť narušenie poriadku a kľudu". To je čiastočne kvôli potiažam pri zatýkaní chuligánov, ktorí tvoria veľkú skupinu a fakt, že sa polícia skôr zameriava na zákrok proti útočníkom s útočným chovaním, u ktorých vedia, že na nich majú dosť dôkazov ich usvedčiť.
Akcie futbalových chuligánov sa môžu uskutočniť pred, počas alebo po zápase. Úsilie polície zabrániť chuligánstvu na štadiónoch zmenilo tvár futbalového chuligánstva. Canter (1989) tvrdí:
Zatiaľ čo jedna forma chuligánstva je odrazená, na jej miesto prichádzajú ďalšie. Fanúšikovia, ktorí sú fyzicky oddelení od ihriska môžu po sebe hádzať predmety, mince a dokonca aj sedačky.
Pozadie futbalového chuligánstva je relatívne nový sociálny problém, ale futbalové násilie je staré ako futbal samotný. Násilie športových divákov je už zdokumentované v rímskej ére (Canter, 1989). Futbal sa vyvíjal od stredovekých dedinských bitiek, v ktorých sa protivníci snažili preniknúť s koženou napodobeninou dnešnej lopty na miesto bránené ich rivalmi. Bitky sa stali také násilné, že v roku 1365 Edward III zakázal tento spôsob hry futbalu. Násilie vo futbale pokračovalo a stalo sa problémom v celej histórii tejto hry a v roku 1655 boli futbalové zápasy zakázané Oliverom Cromwellom.
Moderný, profesionálny model futbalu bol vytvorený počas 40-tych rokov 19-eho storočia. V raných dňoch profesionálneho futbalu bolo násilné súperenie bežné, a invázie na ihrisko a divácke násilnosti boli na každodennom poriadku počas 80-tych rokov 19-eho storočia (Walvin, 1986). Vlastne, väčšina predvojnového obdobia profesionálneho futbalu bola spojená s celkom obvyklými davovými výtržnosťami, ktoré, ako je uvádzané (Williams and Wagg, 1991), by boli podľa dnešných štandardov považované za malé.
Obdobie po prvej svetovej vojne a počas druhej svetovej vojny bolo charakteristické poklesom davových násilností a neslušného chovania. Davové výtržnosti spojené s futbalovými zápasmi postihli počiatočné roky futbalu. Keď boli nejaké nepokoje alebo vpády fanúšikov na ihrisko, ich cieľmi boli obvykle rozhodcovia alebo hráči ako reakcia na zlé rozhodnutie alebo zlé chovanie hráča, všetko v kontraste s organizovanými vpádmi na ihrisko, ktoré sa stali bežnými udalosťami v 70. rokoch 20. storočia. Avšak, futbalové chuligánstvo počas 60. a 70. rokov 20. stor. nebolo výsadou iba Británie. Williams et al. (1984) zaznamenal, že počas zápasu v Peru v roku 1964 bolo zabitých v násilnostiach 318 ľudí, 74 ľudí zomrelo v Argentíne v roku 1968, 69 v Rusku v roku 1982 a 29 v Kolumbii v tom istom roku. Ale, čo odlišovalo tieto incidenty od britskej verzie futbalového chuligánstva, to bola skutočnosť, že to všetko boli spontánne reakcie na zlé rozhodnutie rozhodcu a emocionálna reakcia po prehranom kľúčovom zápase a neorganizované násilie...!
Povojnové roky boli boomom pre futbal a to sa prejavilo v rekordných počtoch predaných vstupeniek a počtoch divákov na štadiónoch. Avšak, podľa Murphyho (1990) "Pocit víťazstva v druhej svetovej vojne začal opadať, na ľuďoch sa začala prejavovať nespokojnosť zo straty impéria a z pomalého ekonomického rastu" a v tú istú dobu bol v Británii aj "vzrastajúci verejný záujem o problém pracovného zaradenia mladých ľudí, rock and roll, a zvlášť "Teddy Boys''. Teddy Boys bol názov mladej subkultúry neskorých 50. rokov 20. stor., ktorý bol charakteristický špecifickým štýlom obliekania a účesu, tanca, rock&rollu a povesti násilia a zlého chovania.
Teddy Boys boli tiež obviňovaní z nárastu davových výtržností počas futbalových zápasov. Teddy Boys boli zapletení do mnohých vpádov na hracie plochy a masových bitiek s inými fans na futbalových zápasoch. Avšak, v tejto počiatočnej etape, sa ešte futbalové chuligánstvo nestalo "domácim" pojmom v Británii.
Ďalšia dôležitá etapa futbalového chuligánstva bola spojená s objavením sa skinheadskej módy počas neskorých 60-tych rokov. Skinheadské bandy sa objavili vo všetkých robotníckych profesiách spoločenského usporiadania a vo všetkých veľkých mestách a mestečkách v Británii. Silné chlastanie a bitky s inými bandami bol spôsob života pre týchto mladých mužov z "tvrdej robotníckej triedy".
Tie isté skinheadské gangy chodili na futbalové zápasy povzbudzovať svoj tím. Hoci bola v tejto komunite silná oddanosť, v deň zápasu sa ľudia z rôznych štvrtí, ktorí sú po celý týždeň nepriatelia na smrť, spojili, aby čelili fanúšikom z iného mesta. (Taylor, 1978).
Vbehnutie na ihrisko, ktorého cieľom bolo buď prerušiť zápas alebo vyvolať boje s chuligánmi z opačného kotla, sa stala bežnou záležitosťou. Špeciálne "futbalové" vlaky, ktoré sa roky užívali pre prepravu futbalových fans, sa stali miestom vandalstva a bojov chuligánov. Prelom 70-tych rokov bol svedkom vzniku bojových úderiek, ktoré sa stali predchodcami superhooligans 80. a 90-tych rokov. Tieto skupiny existovali u väčšiny divíznych profesionálnych futbalových klubov v Británii. "Najslávnejší" z týchto úderiek bola tá, ktorá bola spojená s londýnskym klubom Millwall Football Club. Bola známa ako "F-troop".
Futbaloví chuligáni z Millwallu boli známi svojou tvrdosťou. V uliciach boli organizovaní podľa bojových schopností a veku. Najmladší členovia, známy ako "Underfives", sa pohybovali v prvej línii. Ich úlohou bolo vyštvať ostatných proti znepriateleným chuligánom, tak aby na nich zaútočili. Kým začal boj, do akcie vstúpila ďalšia skupina znám ako "treatment". Ak "Treatment" nemal vzniknutú situáciu dostatočne pod kontrolou, zapojila sa do akcie skupina známa ako "Surgery". Bolo to tvrdé jadro, v ktorom boli väčšinou indivíduá vo veku 30-40 rokov s policajnými záznamy kvôli násiliu.
Millwallská "F-troop" sa začala pomaly rozpadať na konci 70-tych rokov, pretože hlavní členovia boli zatknutí a bezpečnostné opatrenia na štadiónoch zabraňovali násiliu ako na štadiónoch, tak aj v ich blízkosti. Avšak, organizácia a plánovanie, ktoré viedlo k aktivitám členov "F-troop", bolo podobné tomu, čo založilo superhooligans skupiny. Boli to tiež úderky spojené s tímami ako Liverpool, Manchester´s Red Army, Chelsea, West Ham, Leeds, Birmingham. Skoro všetky profesionálne futbalové kluby mali svoju "verziu" "F-troopu".
Až na Millwall, boli tieto úderky iných futbalových tímov neorganizované skupiny indivíduí. Bitky, ktoré vypukli, mali na svedomí väčšinou známi chuligáni nasledovaní ostatnými, ktorí boli na blízku. Nanešťastie, o 30 rokov neskôr je problém chuligánstva stále aktuálny a výsledkom eskalujúceho násilia sú v niektorých prípadoch aj zabití.
Pretože sa móda zmenila, skinheadské gangy na začiatku 70-tych rokov pomaly zmizli zo štadiónov, ale chuligánstvo pretrvalo. Počet nájazdov na hracie plochy sa počas tohoto obdobia zvýšil (Murphy, 1990), pretože sa futbaloví chuligáni snažili dobyť sektor nepriateľských chuligánov silou. V spolupráci s políciou, Football Association (obdoba SFZ) a majitelia futbalových klubov, boli vybudované oplotenia a bariéry, ktoré mali zabrániť vyššie uvedeným nájazdom (William and Wagg, 1991). Tieto preventívne opatrenia taktiež slúžili aj inému dôležitému účelu, a to k oddeleniu nepriateľských futbalových chuligánov od seba navzájom.
Avšak, komplikované barikády a ploty okolo futbalového ihriska postavené kvôli kontrole futbalových chuligánov viedli neskôr k tragédii. Toto oplotenie viedlo k tomu, že prípadní futbaloví chuligáni boli na štadióne uzatvorení v jednom kontrolovanom sektore. Táto izolácia veľkého počtu osôb sa stala smrteľnou pascou 15. apríla 1989, keď chaos vyvolaní fanúšikmi u turniketov na Hillborough Stadium v Sheffielde viedol k smrti 95 liverpoolskych fans. Väčšina obetí bola ušľapaná alebo sa udusila, keď boli fanúšikovia tlačení a mačkaní na oplotenie a nemali kam uniknúť. Tento a podobné incidenty viedli k odstráneniu všetkých plotov a bariér na futbalových štadiónoch po celej Británii. Riziko ďalšieho podobného incidentu zatienilo i hrozbu futbalových chuligánov.
V celej Británii boli prijaté opatrenia k zamedzeniu aktivít chuligánov ako na štadiónoch, tak aj v okolí štadiónov. Skupiny cudzích fans boli eskortované políciou ako na, tak aj z vlakových nádraží a štadiónov. Možnosť vypuknutia hromadných bitiek a násilných stretov medzi futbalovými chuligánmi, bežných na konci 60. a na začiatku 70-tych rokov, sa začala znižovať. Avšak, počas prvej polovice 70-tych rokov, sa začala objavovať nová tvár futbalového chuligánstva, pretože chuligáni začali používať ako zbrane rôzne predmety, ktoré hádzali na nepriateľských chuligánov a na policajtov. Zabrúsené mince a "šípky" boli najobľúbenejšími zbraňami, pretože sa dali ľahko ukryť a mohli sa hádzať na dlhé vzdialenosti s celkom dobrou presnosťou.
"Kotle" za bránkami podporovali medzi chuligánmi rozvoj pocitu spolupatričnosti. Bolo to taktiež miesto, kde se tvorila povesť jednotlivých chuligánov. Tí, ktorí boli buď dosť "tvrdí", alebo dosť "šialení" alebo oboje, mohli dosiahnuť status ako "true nutter".
Walvin (1986) predstavil "životopis" chuligána zvaného "Tiny", priaznivca Chelsea Soccer Club. "Tiny" mal povesť provokatéra a bol známy ako skvelý bitkár. Dostal doživotie za to, že strieľal do skupiny nepriateľských chuligánov a niekoľkých z nich vážne zranil.
Britské úrady začali brať vážne futbalové chuligánstvo od polovice 70-tych rokov a volanie po tvrdších postihoch boli vypočuté. Tresty natvrdo, pokuty a iné tresty za útoky spojené s futbalom sa stali tvrdšími než podobné "nefutbalové" útoky (Marsh, 1978). Bol tu nepatrný pokles v počte "futbalových" útokov, ale výsledky nových zákonov boli sklamaním.
Napriek veľkému počtu policajtov, barikád a oplotení, tvrdším postihom a segregácii fanúšikov, sa chuligáni nedali zastrašiť. Úrady presne nevedeli, ako tento vážny problém riešiť. Koncom 70-tych rokov sa povaha futbalového chuligánstva začala meniť, pretože bolo stále obtiažnejšie vyvolať nejakú bitku, a to ako v priebehu zápasu, tak aj po ňom. Klubové vedenia na konci 70. a začiatku 80-tych rokov inštalovali na štadiónoch uzatvorené televízne okruhy a umožnili tak jednoduchšiu identifikáciu chuligánov, a prinútila ich k väčšej opatrnosti. Chuligáni začali organizovať bitky s inými chuligánmi v krčmách a v uliciach mimo centra britských miest.
Výtržnosti britských futbalových chuligánov neboli obmedzené len na Britské ostrovy. Nárast incidentov spojených s chuligánmi počas prvej polovice 70-tych rokov viedol k ďalšiemu znepokojujúcemu rozvoju, pretože sa tieto incidenty začali objavovať aj na kontinentálnej Európe. Do roku 1974 bol zvyšok Európy chuligánstvom relatívne nepoznamenaný; bolo to niečo, čo sa dialo v Británii. To všetko sa zmenilo dňa 12. februára 1974, keď hral Leeds United Pohár Majstrov proti francúzskemu Lyonu; tento zápas sa hral v Paríži (Barnes, 1974). Počas zápasu skupina chuligánov z Leedsu zaútočila na francúzskych fanúšikov a vytrhávala sedačky a iné zariadenia štadiónu a používala ich ako zbrane proti francúzskej polícii. Za 50 minút boli chuligáni rozprášení a zatknutí. Tento jeden incident priniesol anglické futbalové chuligánstvo do Európy.
Incidenty ako na klubovej úrovni, tak aj na úrovni anglického národného tímu začali pribúdať počas 70-tych rokov a pokračujú až dodnes. Kerr (1994) verí, že rastúce násilie anglických chuligánov v zahraničí je čiastočne výsledkom reakcie na opatrenia zavedené na štadiónoch v Anglicku.
Rovnako ako v Británii, bezpečnosť prinútila európske krajiny začať bojovať proti chuligánom. Polícia v Nemecku, Francúzsku, Taliansku a Španielsku používa omnoho tvrdšie opatrenia než v Británii. Slzný plyn, plastické projektily, palice a vodné delá sa stali obvyklým riešením nepokojov spôsobených anglickými futbalovými chuligánmi.

(zdroj: Interhooligans 2000)