Frank Harper


Ak poviem niekomu toto meno, len ťažko sa mu v súvislosti s ním vynorí, o koho ide. Vieš to je ten, čo hral tú postavu menom Dog vo filme Lock, Stock & Two Smoking Barrels alebo Billyho Brighta vo Football Factory, vieš ten problémový chuligán z mobu Chelsea, čo mal ten pivný sval. Veru, Frank Harper a mnohí ďalší z Football Factory sú skutočnými legendami. Ale pozrime sa, čo o ňom zistil samotný Martin King.

Martin King: Jednu vec je treba povedať v súvislosti s Frankom a tou je, že on teda vôbec nevyzerá ako herec. Úvodom stačí toľko, že je to jeden tlstý kokot, ale robí to vymakane dobre!
Frank Harper: Vyrastal som v Downham Estate, ktoré sa nachádza medzi Catfordom a Bromley v juhovýchodnom Londýne. Toto miesto je hniezdom fanúšikov Millwallu a mnoho ľudí stadeto fandí práve Millwallu. Ja som tiež vyrastal ako ich fanúšik, keďže môj otec za klub kopal v rokoch 1957 až 1965 a vyhral s nimi majstrovstvá v štvrtej lige. Neskôr odišiel hrávať futbal do Ipswichu. S otcom vtedy hrávali Harry Crips a Alex Stepney a v tej dobe malo mužstvo Levov mnoho výrazných hráčov. Sníval som o tom, že pôjdem v šľapajách svojho otca a budem profesionálnym hráčom, ale keď som ukončil školu, začal som pracovať na trhovisku v Smithfielde. Raz ma jeden z mojich kumpánov zobral do mládežníckeho divadla Albany Empire v Deptforde a to ma fakt chytilo. Od chalanov na trhu nedostanem ani hovno. Asi desať rokov som robil herectvo len ako koníček, aby som absolvoval hereckú prax. Ako mladý chlapec snívaš len o troch veciach: byť profesionálnym futbalistom, pilotom formuly alebo hercom. Ja som si vybral to posledné. Mám dnes 40 rokov, a môj mladší brat usporadúva u zastupiteľstva v Lewishame pre chalanov futbal, otec a matka odišli do dôchodku a odsťahovali sa do Eastbourne vo východnom Sussexe.

Čo nosíš na tribúne najradšej?
Nosím veci zo začiatku 80-tych rokov a kabát Burberry som už vystriedal asi tretí, to je to, čo nosievam aj dnes (a to je to čo si nosil aj vo filmoch Football Factory, This Is England alebo v Lock, Stock & The Smoking Barrels, milý Frank). Futbal je jedna veľká módna prehliadka.

Čo bolo najhoršie oblečenie podľa teba, ktoré sa objavilo na tribúnach?
Tie hnusné reflexné nohavice, ktoré nosili severania na konci 80-tych rokov.

Tvoj najhorší zážitok na futbale?
Keď som so svojimi štyrmi priateľmi vyfasoval od fanúšikov Charltonu po jednom večernom zápase vo Valley. Mali sme tak 13-14 rokov a napadla nás početná skupina, ktorá nás poriadne rozbila. Millwall tam vtedy tropil výtržnosti po celú noc a chceli sme sa len dostať trocha bližšie k ohňu, aby sme sa lepšie kryli.

Utŕžil si niekedy nejaké vážnejšie zranenie, dostal si nejakú zlú ranu na zápasoch?
Moja najhoršia spomienka bola na zápas Millwallu s Ipswichom, keď hrali v Dene niekedy v 70-tych rokoch. Jedna početná skupina Ipswich vtedy zhora napadla Cold Blow Lane. Všetci sa im postavili a tlačili sa smerom ku nim a bol som tam vtedy medzi skupinou nasratých a navnadených týpkov, keď sme sa na nich vyrútili. Hlavou som narazil do železnej zábrany a stratil som koordináciu, ale musel som pomôcť preč jednému z priateľov, ktorý sa dostal do frontovej línie a dostal takú sériu, že upadol do bezvedomia.

Zúčastnil si sa niekedy skutočne tvrdých bitiek?
Nuž bolo ich pomerne dosť veľa, počas môjho fandenia Millwallu, ale tú na ktorú nikdy nezabudnem bola s Luton vonku vo finále. Podľa môjho názoru mohol za to fakt, že hocikto mohol vtedy na zápas a fanúšikovia sa schádzali zo všetkých možných strán, až boli nakoniec natlačení ako sardinky v malej konzerve spolu s ľuďmi od Millwall. Pamätám si ako mi môj priateľ ešte hovoril, že dojde k nejakým zraneniam, pretože tam bol taký obrovský dav ľudí, že viseli a prepadávali cez ochranné zábradlia. Bol to ohromný dav a jediná možná cesta úniku pred ušliapaním, bola trávnatá plocha ihriska. Veľmi veľa ľuďom tam došlo nevoľno a vtedy to naozaj tak vyzeralo, že dojde ku zraneniam. A potom chalani z Millwallu napadli policajtov, vytrhali sedačky a nimi ich prinútili k ústupu. Bola to šialená noc, obrázky hovoria za seba.

Čo bola najväčšia výtržnosť akú si videl?
S Chelsea vonku, keď sa chuligáni z Millwallu do Shed (Búda, slang. názov Stamford Bridge,- pozn. prekl.) rútili zo štyroch strán a zaplavili celý priestor. Celé to vyvrcholilo tým, že tvrdé jadro až do konca stálo pri futbalovej bráne.

A ktorá skupina ti bola najsympatickejšia spomedzi fanúšikov tvojho tímu?
Cold Blow Lane, ale v 70-tych a 80-tych rokoch mal Millwall také malé bránky, že si vedel dokola obísť celý štadión. Pamätám sa na týpkov, ktorí si opaľovali svoje tlsté bruchá a na pol oka sledovali zápas.

Ktoré bolo tvoje najobľúbenejšie miesto na štadióne?
Cold Blow Lane, vždy to bolo srandovné miesto.

Dokážeš sa rozpamätať na nejakú výtržnosť alebo bitku, ktorej si sa osobne účastnil?
V lige proti Leedsu doma, bol som práve v krčme, ktorú vyprázdnili a tí čo ostali vo vnútri povyliezali záchodovými oknami von na ulicu. Z ničoho nič sa vynorili tisíce ľudí Millwallu a spustili krupobitie fľašiek a pohárov na fanúšikov Leedsu. Old Bill (Fízli, -pozn. prekl) nasmeroval pred krčmu policajný mikrobus. V ten deň mali Leeds brutálne šťastie, že sa živí dostali na štadión.

Kedy bol váš mob najlepšie organizovaný? Dokážeš sa rozpamätať na to obdobie?
Bolo to pred mnohými rokmi, keď sa Wackers (Bushwackers - známy millwallský mob,- pozn. prekl.) prechádzali po Maine Road proti Manchester City. Dali sme dokopy neuveriteľnú bandu na tú dobu. Dnes sú Wackers už len mestský mýtus. To je príčinou toho, že nieje vedúca osobnosť, ktorá by napísala knihu a millwallských bojoch a minulosti.

Kto mal podľa teba najlepšie organizovaný mob, s ktorým si sa doposiaľ stretol?
West Ham mal skutočne vždy vážnu skupinu ľudí za sebou a mnoho mojich priateľov sú členmi ICF. Vzájomná nenávisť medzi tvrdými jadrami Millwallu a West Ham sú v podstate skrytým uznaním a rešpektom jedných voči druhým, keďže obidve mužstvá pochádzajú z dosť problematických štvrtí, v ktorých sa rodia problematické typy!

Ktoré mužstvo je vašim najväčším nepriateľom?
Našim najväčším nepriateľom je West Ham, ale pred nich by som dal ešte Crystal Palace. Môj otec mal jednu krčmu Clifton Arms, napravo od štadiónu Orlov (Crystal Palace, - pozn. preklad.) a bolo super vidieť, že keď sme vyhrali, ešte aj peniaze sme im zobrali v krčme.

A kto je vašim najväčším nepriateľom vo fandení?
Cardiff, iba preto, že sú z Wallesu.

Podporoval si niekedy iné mužstvo?
Yeah, mám kopu priateľov v Chelsea, čiže niekedy nie je na škodu si pozrieť aj zápasy Premier ligy. Spomínam si, že keď boli Millwall na vrchole a hrali sme s Forestom (Nottingham Forest,- pozn. prekl.) a nastúpil na trávnik Brian Clough, privítali sme ho s obrovskými ováciami. Vieme byť aj normálni v Millwalle, a obzvlášť dokážeme oceniť kvalitný futbal a vynikajúcich hráčov.

Bol si niekedy aj s národným mužstvom vonku?
Niekoľkokrát som bol vonku, ale len ako Angličan. Vždy som sklamaný, keď hráme medzinárodné zápasy. Bolo by dobré pre klub aj pre vlasť, ak by v reprezentačnej jedenástke boli 3-4 chalani z Millwallu. Ale nemyslím si, žeby sme sa dostali do takej pozície ako Man U a Chelsea a preto sa strachovali, že sa naši hráči účastnia medzinárodných zápasov.

Vymenoval by si najdrsnejšie moby?
West Ham, Chelsea, Pompey (Porthsmouth), Leeds, Cardiff hocikedy...

Ktorý štadión bol najhorší kde si bol?
Grimbsy, z 20 míľ smrdí od rýb celé mesto jak zasrané! Dopočul som sa, že sa nazývajú severným Millwallom, len pekne snívajte ďalej! Srať na nich, keď len toto ich robí šťastnými!

Kde si sa stretol s najhoršou prácou polície, zásahom?
V Portsmouthe. V 80-tych rokoch sme si tam niektorí odskočili na zápas a policajti si s nami nevedeli dať rady, tak sme si pekne posadali na cestu a na pár hodín sme ochromili v meste celú premávku.

Čo bolo to, čo ťa zastavilo, aby si sa nezaplietol do väčších problémov?
To, že sa môj otec stal profesionálnym futbalistom a že som mohol sledovať zápasy z iných a lepších miest, ale chovanie sa chuligánov je každodennou záležitosťou, tam na Old Kent Road si nenechávajú toto chovanie len na tie dni, keď sa hrá futbal. Je to spoločenský fenomén, spoločenský problém. Samozrejme niekedy sa udejú výtržnosti aj na štadiónoch, tak ako aj v každodennom živote na ulici, nedá sa s tým robiť nič. Môžeš vidieť týpkov z Bermondsey, ktorí celú noc bojujú s chalanmi z Catfordu, ale v sobotu pochytaní za plecia idú spolu na zápas!

Podľa teba čím sa polícii podarilo zastaviť neustále bitky na futbale? Myslíš si, že to funguje?
Kamerový systém zastavil činnosť mnohých ľudí, ktorí chodili na zápasy. Raz sa okolo mňa jeden mladý fízel celú dobu motal v krčme po výtržnostiach medzi Millwallom a Birminghamom v r. 2001, nie snáď preto, žeby odomňa chcel autogram. Mal zoznam fotiek s tými tvárami, ktoré s tým mali niečo do činenia. Čiže týpek porovnával fotky s mojou tvárou a moji priatelia k tomu ešte priliali olej do ohňa, keď mu začali hovoriť, aby ma zatkol, že som úplný kokot a vodca jednej z bánd. Snažil som sa mu teda vyhnúť, ale on furt chodil za mnou dokonca až na záchod, kde sa ma pokúsil zatknúť. V tom tam prišiel jeden strážmajster, ktorý poslal tohto mladého týpka do piče. Hneď jak vypadli som ich sledoval a starý dačo vysvetľoval mladému, ten sa na mňa pozrel a usmial sa na mňa, snáď teraz si ma už bude lepšie pamätať, kde ma videl...

Nemal si už dakedy plné zuby toho čo sa dialo v okolí štadiónov, mám tu na mysli hlavne násilie?
Myslím si, že plno ľudí má svoju najlepšiu éru za sebou. Čiže ak sa chcú niekde na sklonku dňa nejakí týpci bez mozgu pobiť, nech sa páči, nemám s tým žiadny problém. Ak sa telefonicky dohodnú dva moby, že sa pobijú dakde pomimo a vykopú zo seba hovná, komu tým ubližujú v tom prípade? Ale ak dostávajú nevinní ľudia, tak to je fakt na hovno!

Čo je tvojou najobľúbenejšou a najneobľúbenejšou skladbou ktorú spievate o ostatných mužstvách?
No One Likes Us We Don´t Care je mojou absolútnou jedničkou podnes. Tie horšie sú, keď sme hrali proti Leedsu a pár našich začalo s Did The Ripper Fuck Ya Mum? Od toho horšie je už len, keď začali spievať o Bobby Mooreovi. Je tam podľa mňa hranica, ktorá by sa nemala prekračovať. Niektorí z hráčov stoja opodiaľ tejto futbalovej rivalite, ako aj Bobby Moore, jediná anglická legenda, s ktorou Anglickou vyhralo MS a to, že ako mladý zahynul bola tragédia. Dnes by mal sedieť na anglickej lavičke a usmerňovať mužstvo. Môj otec mi raz rozprával jednu príhodu s Bobbym Mooreom, keď na seba v Pohári natrafil West Ham a Ipswich. Čiže tréner Ipswichu hovoril hráčom, aby mu nedávali žiadny čas, nakoľko aj on je len obyčajný hráč. Trávnik bol ako močiar a West Ham vyhral 4-0. Všetci hráči boli od päty k hlave zasraní od blata, s výnimkou jedného jediného. Bol to Bobby Moore, ktorý bol bez akejkoľvek škvrny, čistý ako keď vyšiel na ihrisko. Toto mi rozprával môj otec. Bobby bol skutočná legenda.

Čo boli tvoje obľúbené skladby v časoch keď si chodieval na futbal?
The Jam, The Clash, Sex Pistols a Specials. Tých som zbožňoval.