Hardmod Gangs & Music
John Waters

Najrozšírenejším názorom na modov v 60-tych rokoch je, že títo dandies z West Endu boli zženštilí. John Waters je jedným z pôvodných modov tohto obdobia a v nasledujúcom článku nám o nich poskytne trocha menej známych faktov.

Ak sa mám obzrieť spätne na scénu modov šesťdesiatych rokov, musím rozlišovať ich dva hlavné typy nachádzajúce sa na území vtedajšieho Londýna. Tými prvými boli všetkým dobre známi scooter boys, vďaka ktorým vznikol všeobecne rozšírený pohľad na modernizmus šesťdesiatych rokov. Každopádne bol vtedy prítomný aj jeden úplne odlišný prúd modov. Jednalo sa predovšetkým o členov viacerých mod "firiem". Boli to členovia pouličných gangov operujúci vo svojich vlastných štvrtiach. Highbury mob, Archway, Somers Town, Elephant a Castle, Mile End atď. Tieto gangy mali väčšinou od päťdesiat až po niekoľko stoviek členov v závislosti od ich rozmachu. Rajóny boli silne hliadkované a boli presne vymedzené hranice teritórií. V prípade, že členovia gangu nedodržiavali hranice ostatných rajónov, riskovali tým hroznú bitku. Členovia týchto gangov úzkostlivo dbali o svoje oblečenie, na dennom poriadku bolo nosenie mohérových oblekov, kabátov so zamatovými límcami a ako často to len šlo tzv. "blue beat" klobúkov. Každý rajón mal svoje vlastné kaviarne, biliardové kluby a niekedy aj tanečné haly či kluby. Ja som žil v Upper Holloway a preto som bol členom gangu Archway mob. Bol to jeden z menších gangov, čítajúci približne osemdesiat až sto členov. Zhromažďovali sme sa v dvoch, troch miestnych kaviarňach a puboch a našim úhlavným nepriateľom boli gangy z Highbury a Mars (Finsbury Park). Došlo k niekoľkým veľmi násilným potýčkam, ale zvláštnosťou bolo, že tieto sa riešili vždy len vzájomne, bez pomoci ostatných gangov. Pamätám si ako sa v jednom prípade, ktorý sa mi vryl do pamäte, dva gangy spojili, aby "navštívili" rockerskú enklávu v Alexandra Palace. Členov týchto gangov ste málokedy mali možnosť zhliadnuť na skútroch, preferovali skôr vyvážanie sa v autách.

Ako množstvo iných modov v tom čase, aj my sme fandili motownu, soulu a The Who, Faces atď. Navštevovalo sa množstvo klubov ako Flamingo, Scene, Whisky a Marquee sa považoval za jeden zo špeciálnych klubov. V našom prípade to bol klub Discoteque, ktorý bol vyhlásený našim "domovským" klubom. Ak sme raz za rok vyrazili niekam na pobrežie, stretávali sme tam ostatné firmy, v našom prípade tomu tak bolo v Brightone. Moje spomienky na tú dobu sa vo väčšine prípadov týkajú vtedajšej hudby, keďže som bol horlivým prívržencom soulovej hudby. Solomon Burke vo Flamingu, róby, koruna, to všetko na pódiu vybičované Dustym Springfiledom a jeho "Everybody Needs Somebody". The Who v St.Josephs Church Hall v Archway, hneď po tom, čo sa vyšplhali na priečky hitparád so skladbou "I Can´t Explain" a mali zopár "štekov" v The Cat next door s Moon. V piatok a sobotu večer do Westu. Najprv zopár pínt dole v East Ende v The Green Man alebo Blind Beggar a odtiaľ dole do pivnice Coffe An vo Wardour St. Potom do The Discoteque pretancovať noc na tú najlepšiu hudbu, aká vyšla na vinyloch. Skoro ráno sa potom stretnúť v night cafe "El Passant" na pláži (s obrovským juke boxom). Krásne dni! Ľudia často len veľmi obtiažne dokážu pochopiť prechovávanú úctu k šesťdesiatym rokom. Hlavne dnes, keď sú kluby na každom rohu, high tech, počítačmi riadená hudba atď., to všetko je pre nich pasé. Najdôležitejším faktom šesťdesiatych rokoch bolo, že všetko bolo tak strašne nové. Oblečenie, hudba, kluby a po prvýkrát sme mali aj peniaze, aby sme si to mohli všetko dopriať. Nežijem v minulosti v žiadnom prípade a je mnoho pozitívneho aj na súčasnosti, ale nikdy nebudem vedieť zrovnávať to vzrušenie v šesťdesiatych rokoch.