Garry Bushell

Človek si o Garrym Bushellovi môže myslieť čo chce, ale jedno je isté: bez jeho priekopníckej práce v Sounds na začiatku 80-tych rokov by nebolo ani samotného výrazu Oi!, ani hnutia podobného druhu. Je to čisto jeho zásluha! Určite mu budú viacerí vyčítať, že neskôr odišiel do bulvárnych novín The Sun a tým kvázi prešiel ku nepriateľovi (kde sa mimochodom stal druhým najvýznamnejším človekom). Ako obvykle, človek nemusí s týmto jeho krokom súhlasiť, ale napriek tomu ho musí akceptovať. V čase uskutočnenia tohto interview (apríl 1996) práve bežali v anglickej BBC prvé časti programu "Bushell On The Box", Garryho vlastnej TV-Show, v ktorej viacmenej zábavne spovedal osobnosti verejného života...

Matthias Mader: Kedy si po prvýkrát použil výraz Oi! na označenie konkrétneho hudobného žánru?
Garry Bushell (GB): Nie som si istý, celkom na začiatku som nazýval tieto skupiny New Punk a neskôr Real Punk. Oi! bolo ale nejako výstižnejšie. Vymyslel som názov nového žánru v roku 1980. Stinky Turner kričal "Oi!" pred každým songom Cockney Rejects. Bol to pouličný pokrik v cockney slangu, ako Yo! v New Yorku. Malo ale aj svoju históriu - cockney komediant Jimmy Wheeler vymyslel výrok "Oi! Oi! that´s yer lot" už v 50-tych rokoch. Keď som použil tento výraz ja, nasledovalo ma veľa ľudí a Cockney Rejects potvrdili svoju identitu skladbou "Oi Oi Oi".

Aký bol tvoj vzťah k ostatným ľudom so Sounds? Určite boli žurnalisti, ktorí Oi! nenávideli, aký bol názor vydavateľa?
GB: Ako aj v NME aj v Sounds boli starí hipíci, oportunisti a punkeri. Hippies zo začiatku nenávideli punk, prepadli ale neskôr skupinám ako Police a Dire Straits. Zo začiatku sa k Oi! stavali úplne nepriateľsky, ako aj k New Mod. Dave McCullough, fanúšik Clashu, ktorý objavil Smiths, mal rád tú energiu. Eric Fuller, ktorý mal na starosti reggae, mal rád postoj. Alan Lewis, vydavateľ, zarytý socialista, bol očarený hnevom a hrubosťou. Peter Silverton to neznášal celé, pretože mu to Rejects pekne zrátali, nakoľko sa ku nim choval bez rešpektu.

Boli nejaké reakcie zo strany konkurencie, pretože ako Melody Maker, tak aj New Musical Express Oi! odmietali?
GB: Bolo určité odmietanie zo strany New Musical Expressu, ale to vychádzalo z toho, že oni boli v tej dobe úplne na dne, pisálkovia ako Penman a Morley lamentovali donekonečna nad filozofiou novej hudobnej scény, fúh! Veľkí autori New Musical Expressu, Tony Parsons a Danny Baker v čase fungovania Oi! už opustili loď. Danny, ktorý bol veľkým fanúšikom Shamu, by bol určite otvorenejší, o tom som presvedčený. Po Southalle už New Musical Express nemohol Oi! ďalej ignorovať. Ak si dobre spomínam, spravili celkom férové články o skupine Blitz a Garry Johnsonovi. O Melody Maker ti toho veľa neviem povedať, pretože ich nepovažujem za dôležitých na to, aby som sa rozpamätal na ich prístup. Oni v podstate robili niečo také ako Sounds, ale oveľa neskôr a oveľa horšie!

Kedy ťa napadlo vydávať Sounds albumy?
GB: Bolo to v roku 1980. Vtedy bol obrovský boom na pouličnej scéne, ale pózeri z gramofónových firiem neprešli na druhú stranu Temže alebo do East Endu, aby si náhodou nezašpinili čerstvú manikúru!

Aký je tvoj príbeh v súvislosti s fotkou na obálke "Strenght Thru Oi!"?
GB: Pravdou je, že na obálku sme mali v pláne dať ako modela kulturistu z West Hamu Carltona Leecha. Žiadny skinhead, ale člen ICF (Medzinárodná kulturistická federácia, -pozn. prekl.). Nanešťastie fotky na ktorých pózoval v Bridge House boli nepoužiteľné. Phonogram chcel použiť svoje vlastné foto, hlavu nejakého skinheada zvrchu, čo bolo trochu komické. Tak som navrhol, použiť motív vianočnej pohľadnice Last Resort. Pohľadnica mala malý formát, takže sme nerozoznali žiadne detaily, takže som v podstate ani nevidel, kto tam v skutočnosti vlastne bol. Myslel som si, že to bol týpek z amerického filmu "The Wanderers". Nevšimli sme si, že to bol Nicoli Crane, až keď už bol obal hotový a fotka v úplnej veľkosti. Alternatíva bola posunúť vydanie albumu o mesiac a nechať urobiť nový obal, alebo jeho tetovania zaretušovať. Myslím, že som zvolil to zlé riešenie. Mladícka netrpezlivosť...
Každý, kto mal v tej dobe niečo do činenia s Oi! scénou vedel, že nemáme nič do činenia s národným socializmom. Oi! konferencie mali práve naopak do činenia s benefičnými koncertmi pre nezamestnaných a právami na štrajk. Punkové skupiny predtým použili oveľa otvorenejší imidž, napríklad hákové kríže bez toho, aby bolo ich posolstvo chápané scestne!

Prečo je Oi! v Nemecku, Japonsku a USA taký populárny aj dnes?
GB: Oi! je dnes ešte preto populárny, pretože toto hnutie je čestné a odrážajúce realitu. Prvé punkové skupiny síce tiež spievali o robotníckom živote, ale veľa z nich bolo bohatých a trendových a celé roky žili v klamstve. Oi! bol skutočný život!

Niektoré skupiny ako napríklad The Warriors napísali v minulosti o tebe nejaké skladby, ako na to reaguješ?
GB: Cítim sa byť poctený a pobavený! Uprednostňujem skladby, v ktorých sa na mňa útočí, ako napr. "Hurry Up Garry" od Crassu ale aj "Press Darlings" od Adama Anta má svoj frajerský pôvab!

Myslel si si niekedy, keď Cock Sparrer spievali "The Sun Says", že tam raz budeš pracovať?
GB: Ani za milión rokov, ale som rád, že som túto jedinečnú šancu mohol využiť.

Sledoval si ďalší vývin skupín ako Cock Sparrer a The Business v 90-tych rokoch?
GB: Nie, stratil som hudobný prehľad. Uprednostňujem dnes skupiny ako Offspring alebo Oasis. Mám ale ešte stále mnoho kontaktov na mojich skutočných priateľov z týchto slávnych časov, ako The Blood, Frankie Boy Flame, Garry Johnson, Ronnie Rouman, Nutty Butty a samozrejme Gal Gonad. Roia Millwalla som nevidel už dlhé roky. Naproti tomu Steve Kenta stretávam dosť často, je to príjemný človek a vynikajúci gitarista.

Spolupracoval si aj na biografii skupiny Iron Maiden. Ako si k tomu prišiel?
GB: Písal som o ich prvých koncertoch v East Ende a spriatelil som sa s nimi. Vidíš, hocičo sa na pouličnej scéne udialo, vždy som bol pri tom! Bol som pri tom, keď sa zrodil skutočný punk, 2-tone, New Mod, Oi!, New Wave britského Heavy Metalu atď. Od roku 1976 do 1984 - to bola moja éra!

Nejaké plány pre autobiografiu...?
GB: Nie, koho by to zaujímalo? Ale možno spravím nejaké video!

(Matthias Mader, Oi! The Book Vol. 1)