Judge Dread - britská Ska legenda

Ako dlho si už v hudobnej brandži?
Desať rokov a stále valím ďalej. To je na tom tá krása. Keď som začínal, bola práve éra Glam Rocku so Slade, Sweet, T. Rex. Ale tí už sú všetci v nenávratne a ten, o ktorom si mysleli, že bude len one hit zázrakom, je stále tu. Začínal som ako biletár a bodyguard v kluboch vo West Ende a v Kente.

Ako došlo k vydaniu tvojej prvej nahrávky?
Pracoval som ako diskdžokej v Chathame a zároveň vyberač dlhov v jednej nahrávacej spoločnosti. Spravil som B-stranu nahrávky, čo bol v podstate podmaz. Nechal som si nahrávku a rozdal pár kópií rôznym DJ-om. Hrával som to na svojej vlastnej diskotéke. Počuli to rôzni ľudia a páčilo sa im to. Vyšlo to na Trojane, pod názvom "Big Six", aj keď sa to pôvodne malo volať "Little Boy Blue". Vyšlo to krátko po "Big Five" s Prince Busterom a plietlo sa to s tým.

Koľko tvojich nahrávok bolo zakázaných?
Každý jeden singel. Hovoríš o punku, ale ja som bol punk pred desiatimi rokmi. Robil som protispoločenské veci, oveľa skôr ako ktokoľvek iný. Roky som šokoval ľudí. Sú to známe veci podnes. A nezáleží na tom, či sú v pohode alebo nemorálne. Mám najväčší počet zakázaných nahrávok v histórii hudby. 20 singlov a 8 LP. Mal by som byť zapísaný do Guinessovej knihy rekordov.

Myslíš, že tvoj úspech spočíva v tom, že prakticky každá tvoja nahrávka bola zakázaná v rádiách a TV?
Tie prvé sa umiestnili v Top 20, dokonca až na piatom mieste a to bez toho, aby boli hrané, preto sa čudujem, čo by sa stalo, ak by hrané boli. BBC malo kontrolu nad rebríčkami v tej dobe a pravdepodobne do toho zasiahli, aby sa nevyšphali na No.1.

Ostal si rovnako hrubý počas tých rokov?
Áno, pretože ľudia chcú vidieť to, čo poznajú. Nemám rád model ostatných skupín, ktoré tvrdia, že ich hnevá hranie starých hitov, ktoré chcú ľudia vidieť, miesto aby sa obecenstvo zaujímalo aj o množstvo ich nových vecí. Určite sú nejaké, ktorých sa držím počas celej doby, napr. "Big Six", "Big Seven", "Big Eight", "Big Ten", "Jamaica Jerkoff", "Up With The Cock" and "Dread Rock".

Akoby si popísal Dread hudbu?
Nemá to nič spoločné s jebaním na všetko! Nemá nič do činenia s politikou a násilím, len o dobrej zábave. Bol som obvinený z rasizmu. Ale ako môžem byť rasista, ak mám v skupine šesť čiernych chlapíkov? Keď som videl celé to hajlovanie, povedal som si, že hoci som v biznise teraz už desiaty rok, nemôžem sa na to vykašľať, preto som sa rozhodol dočasne skončiť s koncertovaním. Myslím, že sa to oplatilo, pretože vyzerá, že to ustalo. Mojim zámerom bolo spraviť obrovskú skinheadskú show, ale nikto by to neodsúhlasil, kvôli všetkým tým problémom, ktoré by to prinieslo. Možno príde doba, keď také dačo budem môcť spraviť na nejakom mieste ako Empire Pool.

Čo si myslíš, aký je rozdiel medzi skinheads na začiatku 70-tych a na začiatku 80-tych rokov?
Prví skinheadi boli v poriadku. Nikdy neboli za zlých, ako tomu bolo neskôr. Predpovedal som v roku 1975, že sa skinheads vrátia späť o pár rokov. Súčasní skinheadi sú vyvrheli.

Aký bol koncert v Bridge House?
Plán bol tento rok zahrať v Bridge House a spraviť pri tej príležitosti video. Chceli sme niečo ako Bridge House, pretože to miesto má skvelú atmosféru. Chcel som zachytiť začiatok 70-tych rokov v rokoch 80-tych a ako sa zdá, funguje to.

Niesi veľmi vidieť na šnúrach
Je to v podstate otázka financií. Nieje dobré chodiť po šnúrach, ledažeby si vydal LP alebo singel, inak je to len šťanie proti vetru a promotéri ťa nebudú kontaktovať. Najradšej by som bol na šnúre jedenásť mesiacov z dvanástich, ale to žiaľ nieje možné. Na cestách získaš také skúsenosti, o ktorých sa ti ani len nezdalo.

Neskúšaš to s jednorázovými akciami?
Ak je to možné, vieme dať dokopy dva až tri koncerty. Taktiež robím veľa kabaretu a klubov, pretože množstvo chlapíkov, ktorí videli v 1969-om sa už usadilo a oženilo, majú deti, čiže v súčasnosti sa zameriavam na dva obchody. Obchod s kabaretom a nejaké novšie. Nemám rád hranie po športových halách pretože tam nieje atmosféra.

Keď robíš kabaret, uberáš trocha zo svojho pôsobenia?
Áno, trochu uberám. Nikto odvtedy neopustil predčasne moju show. V kluboch niekedy nosím sukňu a na pódiu ju vyhrniem, aby som trochu pobúril. Dreadov obchod má široký záber od osemročných až po osemdesiatročných.

Ty sa dosť venuješ charite, nemám pravdu?
Áno. Práca v charite môže byť trochu dotieravá pretože ľudia sa ťa niekedy pokúšajú nejakým spôsobom podviesť, ale ja rád pomáham komukoľvek. Ľudia vravia, že som predajom svojich nahrávok zarobil veľa peňazí, ale tie nemám pretože som ich minul. Ale keby som sa mal opäť rozhodnúť, spravil by som to znova.

Myslíš, že ti publicita v Sounds pomohla?
Áno, pretože ostatné časopisy píšu len o mŕtvych kapelách. Prejdete sa redakciami N.M.E. alebo Melody Makeru a nájdete tam len ľudí s mozgovou obrnou. Ak by som im poslal list, v ktorom by bolo napísané "Judge Dread vydal nový album", vôbec by sa o tom ani len nezmienili.

Prečo si podpísal zmluvu s E.M.I.?
Spravil som to len preto, že sa zaviazili spropagovať moju platňu v TV. "Judge Dread´s Greatest Hits" bola síce v hitparádach, ale v skutočnosti nebola vôbec pretláčaná nahrávacou spoločnosťou.

Prečo si bol sklamaný plaťnou "40 Big Ones"?
Bola určená všetkým novým fanúšikom, ktorí stále nariekali, že si nikde nevedia zohnať staré nahrávky. Bola to kompilácia všetkého, čo sme kedy vydali. Boli sme veľmi populárni v Európe, hlavne v Nemecku, kde nerozumeli textom, takže sme mohli ísť do TV. Predali sme tam veľa nahrávok. V Nemecku sa volá Top Of the Pops Musicladen a tam všetky tie dievčatá pobehovali hore bez a ja som sa nedokázal sústrediť.

Kto píše texty a odkiaľ prichádza inšpirácia?
Ja a Ted Lemon, menežér, píšeme všetky texty a inšpiráciu nachádzame všade kam len ideme. Mám tým na mysli, že v kaviarňach trochu pojedám koláče a poflakujem sa po verejných hajzloch. Nikdy by som sa nezmenil aj keby som predal milión singlov. Ľudia nachádzajú spojitosť s Dreadovou hudbou, lebo sa môžu spájať so mnou.

Je jednoduché napísať oplzlý text?
Nie. Ľudia si myslia, že áno. Je jednoduché napísať lovesong, ale je ťažké spraviť platňu plnú oplzlých textov. Existuje totiž hranica, ako veľmi môže byť nahrávka poburujúca a ja idem až tesne po tú hranicu.

Je skladba "Big Punk" robenie si srandy?
Jasné, v drzom jazyku, ale pôvodne sme to nahrávali do filmu Malcolma McLarena "Great Rock and Roll Swindle" a ak by bol film spravený tak, ako mal byť spravený, bol by som v ňom, ale finálna produkcia bol jeden veľký ojeb.

Čo si myslíš o punku samotnom?
Vždy som tvrdil, že to bola len dobrá zámienka pre všetky škaredé dievčatá a chalanov vyjsť von na ulicu. Ale podchytil to hudobný biznis a nakopal do riti. Podpísali zmluvy so všetkými punkovými skupinami, ktoré ani nevedeli hrať na gitarách, len aby vydali album. Tie skupiny sa potom rozpadli ako úplné nuly.

Môžeš nám niečo povedať o filme, ktorý robíš?
Jasne, ten film je v podstate o skins od roku 69 do 81. Ukazuje všetky tie veci, ktoré sa stali, ako bitky na plážach a hlavné vlastnosti skinheadov. Na konci prichádzam ja. Skutočne je to kus Quadrophenie, skinheadského štýlu, ale lepší, pretože je viac autentický. Taktiež som vydal knihu, ktorá je biografiou môjho života počas obdobia stráveného v biznise. Je tam pravda o tom, ako to skutočne ide v hudobnom biznise a dobe strávenej vonku na Margate. Je tam pekná dávka humoru, špiny a násilia, ale je to skôr príbeh, než klasická biografia typu: "Poznám chlapíka, ktorý sa volá Fred". Vyjde budúci rok. Film bude s hviezdičkou. Ak by som totiž vynechal všetky tie nadávky, len ťažko by tam ešte niečo ostalo. Napísal som to vo svojom vlastnom jazyku. Možno kniha osloví pár ľudí, vrátane skinheadov, žeby sme sa mali v prvom rade baviť a nie bojovať medzi sebou a miešať do toho politiku.

Aký je tvoj názor na tlač ohľadom tvojej osoby za posledných pár rokov?
Sounds vyzerá byť v poriadku, predovšetkým preto, že Bushell je veľmi hudobne rozhľadený, ale zvyšok nestojí ani za hovno. Ich kancelárie sú ako márnice. Ak by som im poslal článok s nadpisom "Judge Dread vydal nový singel u Creole", nenapísali by ani riadok, ale ak by tam bolo napísané "Judge Dread vydal singel plný hudby Gestapo a na obale je oblečený v uniforme SS", zbláznili by sa a bol by som na prvých stranách N.M.E. a Melody Makeru. Je to zlé, ale zaobídem sa bez toho. Bol som tu pred desiatimi rokmi a možno ešte zopár pobudnem.

Kam ideš stadeto?
Čiže ako som hovoril, kniha, film a video koncertu v Bridge House a pravdepodobne už aj posledná LP "Rub-A-Dub" boli úspešné. Nechceme viacej, keď tak vysielacieho času, ale vždy stihneme predať zopár kópií a je jedno čo sa stane. Mám širokú základňu lojálnych fanúšikov, ktorí kúpia čokoľvek a vzrušujúce na tom je, že sú každým rokom mladší a väčší...

Zdroj: fanzin New Mania #5 (1981)