Come On You Irons!


West Ham United bol založený v r. 1895 spoločnosťou špecializujúcou sa spracovávaním železa (od toho je odvodený aj názov klubu). Po tom čo hrali niekoľko rokov na štadióne s kapacitou 100.000 miest sa Hammers (alebo Irons) presťahovali nadobro do Upton Parku v r. 1904. Potom spadli do nižšej súťaže, ale vrátili sa do druhej divízie krátko po prvej svetovej vojne.

Počas sezóny 1922-23 bolo ich najlepším výsledkom dosiahnutie finále v pohári FA. Prehrali s Boltonom vo Wembley. Neskôr, dosahovali rozličné miesta v lige. Cenu vyhrali v r. 1940. Ich skutočný príbeh sa však začína v 60-tych rokoch. West Ham vyhral pohár FA v ´64-om, čo umožnilo klubu zúčastniť sa na Európskom pohári a zvíťaziť vo Wembley nad TSV Münich. Tento úspech umožnil klubu byť uznávaným médiami, aj keď v oveľa menšej miere oproti Liverpoolu alebo Manchesteru United.

Pokiaľ išlo o fanúšikov, bolo to to isté. Atmosféra v Upton Parku nebola príliš vynikajúca a incidenty (ak sa stali) boli zapríčinené väčšinou fanúšikmi hostí alebo počas derby napríklad s Chelsea alebo Arsenal. Toto ale bolo všeobecným trendom v Londýne. Skutočne, londýnske kluby nemali príliš dobré výsledky v tej dobe a fanúšikovia neboli veľmi "aktívni", ako tí z veľkých klubov na severe Anglicka.

Na začiatku 70-tych rokov bolo násilie oveľa častejším javom. Kvôli lepším výsledkom sa londýnski fanúšikovia začali nadradzovať nad ostatné britské kluby. V r. 1975, West Ham začal dobre sezónu aj vďaka ďalšiemu víťazstvu v FA pohári. Fanúšikovia boli v tom čase početní a začali sa medzi sebou organizovať. V tom istom roku, chuligáni West Hamu založili vlastnú "Inter City Firm". O pôvode názvu sa dodnes špekuluje. Niektorí ľudia sa domnievajú, že názov vznikol vďaka tomu, že "dobrí ľudia pracujú cez víkend v bankách a mlátia sa počas víkendov" (môj osobný názor je, že táto myšlienka je len zlou interpretáciou nejakého európskeho žurnalistu, ktorý nevie nič o veci a ktorý si myslí že ICF sú v nejakom vzťahu so "City", londýnskou finančníckou štvrťou). Ostatní sa domnievajú, že to nejakým spôsobom súviselo s londýnskou železničnou sieťou (Intercity) používanou fanúšikmi na presuny do rozličných miest. Každopádne, všetci chuligáni West Hamu boli rýchlo zoskupení pod týmito tromi písmenami: ICF.

25. októbra 1975, West Ham hostí Manchester United, ktorý dosiahol slabé výsledky v predchádzajúcej sezóne. Došlo k viacerým incidentom a zápas musel byť niekoľkokrát prerušený. Mnoho ľudí bolo zatknutých a mnohí z nich patrili do Manchester Red Army. Bolo to po prvýkrát, čo bola Red Army porazená a tento incident sa považuje za prvý "vojnový čin" Hammers.

Incidenty spojené s výtržnosťami pokračovali až do konca 70-tych rokov, vbehnutím na trávnik a neporiadkom, ale nebolo to nič výnimočné z pohľadu všeobecného trendu v tej dobe.

Začiatkom 80-tych rokov došlo k výraznej zmene úrovne fanúšikov a k nárastu násilia v Anglicku, hlavne v Londýne.

Vo West Hame bola táto zmena zaznamenaná aj vďaka udalosti, ktorá nemala nič spoločné s futbalom. Skutočne v máji r. 1980 Hammers opäť vyhrali pohár FA a hneď na to, skupina "Cockney Reject" vydala svoju nahrávku ako poctu West Hamu United. Jedna zo skladieb sa stala klubovou hymnou: "I am forever blowing bubbles!", ktorá bola aj názvom albumu.

Kým dovtedy sa nenachádzalo veľa skinheadov v hľadisku Upton Parku, toto sa veľmi rýchlo zmenilo. Veľa fanúšikov navštevovalo koncerty Cockney Rejects, ako skinheadi z East Endu, tak aj fanúšikovia z iných častí Londýna nosiaci farby West Hamu. To posilnilo ICF. Tieto zmeny boli samozrejme dôvodom nárastu násilia.

Počas nasledujúcej sezóny, došlo k eskalácii násilia počas zápasu medzi West Hamom a Castillou v Madride. Napätie bolo veľké aj pred zápasom a bitky vyústili do otvoreného stretu fanúšikov oboch táborov. Výsledok: jeden mŕtvy.

Rovnako v r. 1982, vypukli bitky v Highburry počas zápasu Arsenal - West Ham United. Ihrisko bolo prepadnuté a incidenty pokračovali aj vonku. Opäť sa našiel jeden mŕtvy (príčinou bolo bodnutie nožom). Išlo o strelca a jeho mŕtve telo bolo nájdené s vizitkou ICF položenou na ňom. Ostatné skupiny ako Headhunters z Chelsea alebo Bushwackers z Millwall následne tiež začali veľmi často používať systém "vizitiek" v Londýne.

Počet incidentov stúpal z roka na rok. V r. 1984 v Birminghame bolo ihrisko napadnuté dokonca dvakrát a zatknutých bolo niekoľko stoviek fanúšikov. V ten istý rok sa odohralo niekoľko incidentov v Chelsea ešte pred prvým výkopom. Bolo to vtedy, keď sa fanúšikovia West Hamu začali angažovať do politiky. V mnohých anglických kluboch bolo veľa fanúšikov, ktorí mali viac alebo menej do činenia s krajnou pravicou. Ale fakt, že West Ham mal obrovský počet skinheadov v radoch fanúšikov, iba zvýšil tento trend, hlavne keď bol Ian Stuart známy svojim blízkym vzťahom k Hammers. Okrem toho, štvrť East End, kde sídlil Upton Park, bol vždy silnou baštou krajnej pravice v Anglicku.

Vďaka tomuto trendu a zákazu anglických klubov hrať v Európskom pohári, po incidente na Heyselskom štadióne, boli londýnski fanúšikovia veľmi oddaní svojmu národnému tímu.

Počas zápasu medzi Francúzskom a Anglickom vo februári r. 1984, vypukli násilnosti medzi fanúšikmi West Hamu a Chelsea na trajekte cestou do Francúzska. Po príchode do Paríža výtržnosti pokračovali medzi parížskymi skinheadmi, anglickými fanúšikmi a francúzskou políciou, pred, počas a po zápase. Všetky tieto incidenty boli dokumentované francúzskou TV, ktorá predstavila fenomén chuligánstva verejnosti. Boli porozbíjané autá, mnoho fanúšikov z oboch strán bolo zranených a zatknutých. Pôvodne to mal byť priateľský zápas.

O dva roky neskôr, sa tento incident zopakoval, trajekt tentokrát smeroval do Holandska a pobili sa na ňom opäť fanúšikovia West Hamu a Chelsea. Počas cesty boje prebiehali všade možne dlho do noci. Niekoľko ľudí bolo zatknutých po príjazde, ale to nezabránilo ďalším výtržnostiam, ktoré neskôr vypukli.

Rok 1986 bol jedným z najnásilnejších rokov v Anglicku. V Evertone boli Hammers dobití. Odišli odtiaľ na konte so 116-imi stehmi.

Počas nasledujúcich rokov, bolo ešte mnoho ďalších incidentov, ktoré sa týkali fanúšikov West Hamu. O desať rokov neskôr, po tragédii na Hillsborough sa stali tieto incidenty čoraz zriedkavejšie hlavne vďaka nárastu počtu policajných síl a tiež vďaka doživotným zákazom navštevovať zápasy. Ale pred niekoľkými rokmi sa Hammers opäť ukázali. Vbehli na ihrisko v Upton Parku po ich predčasnom vyradení z pohára FA proti Wrexhamu (január 1997). Vlani zaplatil svoju daň za MS v 98-om David Beckham, keď sa ho pokúsilo päťsto fanúšikov "obťažovať" počas návštevy Machestru United v Parku. V r. 1999, keď prišiel do Upton Parku Leeds, po polčase, potreboval rozhodca počas odchodu do šatní policajnú ochranu, po tom, ako vylúčil troch hráčov.

S národným mužstvom Anglicka sa Hammers prezentujú stále a sú aj naďalej aktívni. Mali sme možnosť vidieť ich vlajky s prekríženými kladivami počas tradičných nepokojov pri zápase Anglicka s Írskom pred Euro ´96 a tiež pri výtržnostiach v Marseilles počas MS v 98-om vo Francúzsku.

Dnes, si môžeme dovoliť povedať, že West Ham je jedným z klubov, ktorý vyčnieva v histórii európskych futbalových fanúšikov. Ak by nedosahovali stále dobré výsledky, Hammers by neovplyvnili mnohých fanúšikov zo všetkých možných spektier nie iba skinheads a chuligánov. Vo Francúzsku "Devils" z Bordeaux (známi svojim snobstvom) neváhali vyvesiť britskú vlajku so znakom West Hamu. Každopádne, nieje vôbec výnimočné vidieť fanúšikov nosiacich farby klubu z East Endu.


East-end oi!

Životná dráha Cockney Rejects bude navždy spojená s maximálnou podporou West Hamu United. Naozaj všetci chuligáni z Upton Parku, vedia, že podporujú klub z East Endu (obrázky na obaloch platní, šály na koncertoch a nakoniec samotný album, kde hrajú hymnu West Hamu "blowing...", ktorú nasleduje "We are the firm" a "War on the terraces"). Cover hymny West Hamu, bol ich najpredávanejšou nahrávkou, ale súčasne bol aj začiatkom ich konca. Mesiac po vydaní nahrávky, hrali Cockney Reject v Cedar Clube v Birminghame a približne dvesto skinheadov (!), ktorí neboli fanúšikmi West Hamu United začalo po nich hádzať všetko, čo len našli. Skončilo sa to obrovskou bitkou medzi skupinou, jej roadies a lokálom. Ich van bol zničený, spolu s veľkou časťou aparatúry. O pár mesiacov neskôr bolo turné "Greatest hits vol. 2" po pár koncertoch s definitívnou platnosťou zrušené, kvôli mnohým incidentom a obrovskými výtržnosťami v Liverpoole, kvôli tým istým nezhodám. Usporiadať koncert mimo Londýna sa stávalo čím ďalej tým ťažším. Toto turné bolo jedným z posledných.

Mnoho iných skupín sa stretávalo s rovnakým problémom. Last Resort, Anti Establishment a Infa-Riots vystúpili na koncerte v Acklam Hall v r. 1981. Miestne zastupiteľstvo si myslelo, že koncert bude napadnutý fanúšikmi West Hamu, s cieľom narušiť ich vystúpenie. Zdá sa, že boli paranoidní, čo sa West Hamu týkalo, pretože tí hrali v tom čase práve doma a hoci Roi Pearce, spevák Last Resort bol fanúšikom Millwallu, ostatné skupiny sa týmito problémami vôbec nezaoberali.

Cockney Reject však neboli jedinou skupinou podporujúcou West Ham. A tiež neboli prvou takouto skupinou. Vo februári r. 1978, sa Cock Sparrer predstavili na stránkach NME ako West Ham bootboys. Každopádne boli o niečo diskrétnejší, aj keď na obale EP "Running Riot" bola scéna z vtrhnutia fanúšikov na hraciu plochu v Upton Parku. Micky Fitz z Businessu nosil vždy počas svojich koncertov klubové farby West Hamu. Skupina mala taktiež mnoho skladieb o futbale: "Saturday heroes", "Southgate 96", "Maradonna" Tiež 4-Skins pochádzali z East Endu, ale tí nemali potrebu ukazovať svoje priazne, hlavne kvôli rovnakým problémom na koncertoch aké mali Cockney Reject.


(Zdroj: "Une vie pour rien?" n°4 )