Cass Pennant


Cass Pennant sa narodil v roku 1958 v Doncasteri v Anglicku. V šiestich mesiacoch bol zverený do adoptívnej opatery rodičov v mestečku Erith v grófstve Kent. Ako čierne dieťa v rodine bielych adoptívnych rodičov rýchlo zistil, že život v malom meste nebude pre neho ľahký. Obe komunity, ako biela tak čierna sa na neho pozerali cez prsty. Pre jednu bol príliš čierny a pre druhú príliš biely. Vo svojom okolí si vypočul množstvo urážok a väčšinou nepočul iné oslovenia ako "černoško" a v horšom prípade "neger". Zmena k lepšiemu nastala po tom, čo celé Anglicko so zaujatím sledovalo súboj černošského boxera Cassiusa Claya (Muhammad Ali) proti anglickému borcovi Henrymu Cooperovi. V okolí prestali volať Pennanta "negrom" a začali ho nazývať Cassiusom, skrátene Cass. Neskôr sa Cass čím ďalej tým viac zapájal do víkendových bitiek na futbalových štadiónoch až kým sa nevypracoval na jedného z vodcov známej bandy West Hamu United nazývanej Inter City Firm, a to v dobách jej najväčšej slávy. Bol uväznený kvôli pobodaniu jedného z fanúšikov a nakoniec sa z neho stal boss jednej z najlepšie organizovaných skupín vyhadzovačov v Londýne. Tu je zopár otázok, ktoré Vám ďalej priblížia jeho príbeh.

Cass, čo ťa viedlo k tomu, aby si napísal knihu o svojom chuligánskom živote?
V roku 1978 som bol prvým futbalovým chuligánom v Anglicku, ktorý bol odsúdený k nepodmienečnému trestu. Do tej doby sa tresty súvisiace s futbalom obmedzovali iba na finančné pokuty. Ale stupňujúce sa násilie a tiež tlak verejnosti nútili justíciu tento trend nejak zastaviť. Zatkli ma a uväznili ma po jednej skutočne divokej noci. Vtedy sme sa dvakrát brutálne pobili. Millwall hral na Leyton Orient a West Ham na Charlton Athletic. Počas týchto bitiek, do ktorých sa zapojili fans West Hamu zomrel jeden fanúšik a ďalší ležal v nemocnici v bezvedomí. Keď som sa potom objavil pred súdom, nemohol som sa zbaviť dojmu, že sa mám stať odstrašujúcim príkladom pre ostatných chuligánov a zároveň malo byť moje odsúdenie akýmsi ukľudnením pre verejnosť. Nakoniec som dostal tri roky. Médiá po celej krajine sa prípadom obsiahlo zaoberali. Keď som nastúpil do väzenia, tak sa dozorca obrátil ku svojim kolegom a povedal: "Videl si to? To je náš prvý futbalový chuligán". Keď som potom počúval všetky tie lži o chuligánoch, všetky tie rádoby kecy zasvätených, rozhodol som sa napísať knižku. Tiež preto, aby som zabil nejak ten čas vo väzení a tiež som dúfal, že sa nájde nejaký vydavateľ, ktorý mi to vydá. A tiež keby z toho boli nejaké peniaze, aby som mohol začať nový život. Zo začiatku som písal svoje zážitky do obyčajného školského zošita, ktorý mi prepašovali do lochu. V tej dobe knižky o chuligánoch písali iba sociológovia, ale neexistovala žiadna z pohľadu chuligána.

Keď ma prepúšťali z väzenia, tak som bol často vídaný v rôznych televíznych dokumentoch a tak som dúfal, žeby si ma mohlo nejaké vydavateľstvo všimnúť. O osem rokov neskôr vyšla kniha "Steaming In", ktorá bola na druhom mieste v rebríčku najpredávanejších športových kníh vo Veľkej Británii. Jej otvorenosť čitateľov šokovala. Zrazu vydavatelia začali zháňať obdobné tituly. Moja kniha "War on the Terraces" bola fiktívnym príbehom, založeným na skutočných udalostiach. Predsa ale viacero ľudí, ktorí hrali svoju úlohu v mojich príbehoch bola stále aktívna na chuligánskej scéne. Už som ani neveril, žeby tá moja spoveď mohla vyjsť. Potom som na jednej party stretol Andyho Swallowa, ktorý bol jedným z bývalých členov ICF a dnes spolumajiteľ jedného hudobného vydavateľstva. Predstavil ma Georgeovi Marshallovi, ktorý vedľa svojho hudobného vydavateľstva "Terrace Banter" založil ešte aj knižné vydavateľstvo. Povedal mi, že má určite záujem o knižku, ktorá by popisovala príbeh o ICF. Potom som sa stretol ešte s Kate Krayovou, ktorá sa zaoberala štylistikou textov. Bola to manželka slávneho londýnskeho gangstra Ronnieho Kraya. Ona ma predstavila jednému vydavateľovi, ktorý prejavil záujem o moju knihu a po vzájomnej spolupráci vznikla súčasná podoba mojej knihy.

Tvoj životný príbeh je súborom zážitkov z futbalových štadiónov, z tvojich kontaktov s justíciou a z pobytu z väzenia. Bol si odsúdený za útok nožom po jednom zápase proti Sheffieldu Wednesday. Aj dnes ale tvrdíš, že si s tým nemal nič spoločné.
To súhlasí. Bolo to to v roku 1981. West Ham práve postupoval a toto bol posledný zápas v sezóne. Hneď ako sme vystúpili v Sheffielde z vlaku, všimol som si, že mi policajti venujú veľkú pozornosť. Vedeli, že som jedným z vodcov a skúšali ma neustále vyprovokovať. jeden z policajtov sa ostatných chlapcov pýtal "prečo sa necháte viesť černochom?" Asi čakal, že to bude skupina priaznivcov National Front, ale tí ho poslali do riti. West Ham vyhral tento nudný zápas 1:0 a všetko sa odohrávalo v pohode. Cestou späť vo vlaku sa ku nám priniesla správa, že sa skupine našich mladých podarilo vypariť policajtom a pobiť s domácimi. V tej bitke vraj bol niekto z domácich pobodaný. Sedeli sme vo vlaku a hrali karty, keď zrazu vlak zastavil. Dovnútra vtrhli policajti a zvlášť sa zaujímali o každého, kto mal na sebe zelený bomber. Hral som ďalej karty a zrazu zvonka zaklopal na okno nejaký policajt a kričal na mňa, že "vypadni z vlaku, no ty, makaj!!" Stále som tomu neveril. Odviezli ma na stanicu, prehľadali a posadili do cely. Po istej dobe prišiel policajt a hodil predo mňa nôž, ktorý vyzeral postriekaný od krvi. Policajt mi povedal "ten sme našli u teba v taške, je od krvi a konečne ťa máme". Ale ja som ten nôž vyhral vyhral v kartách vo vlaku. potom ma odviezli do nemocnice, kde ma konfrontovali s tým pobodaným chlapcom. Bol práve po operácii, takže bol ešte úplne omámený. Povedal "bol to on" a zase zaspal. To policajtom úplne stačilo. Nikdy predtým som toho chlapca nevidel. Strčili ma do vyšetrovacej väzby a po troch mesiacoch ma na kauciu pustili von.

Potom som sa dozvedel, že na tom noži, čo predo mňa hodili bol kečup. Nakoniec som putoval pred súd, ktorý ma odsúdil pre ublíženie na zdraví na jeden rok nepodmienečne. Dostával som do lochu veľa listov a dosť ľudí z ICF ma chodilo navštevovať. Tiež spustili akciu "Osloboďte Cassa Pennanta", do ktorého sa zapojilo veľa ľudí. Niektorí navštevovali svojich miestnych a parlamentných zastupiteľov, iní písali do novín a taktiež kolovala petícia za moje prepustenie. Tá bola predložená vtedajšej ministerskej predsedníčke Margaret Thatcherovej. Po tom, čo môj príbeh otiskli v Statford Expresse, sa prihlásil jeden z usporiadateľov West Hamu Utd, ktorý doprevádzal náš vlak. Vypovedal, že v čase tej bitky som sedel vo vlaku. Dokonca sa prihlásil skutočný útočník a svedkovia vypovedali, že bitke ani v jej okolí dokonca nebol žiadny černoch. Je neskutočné, že som stále sedel.

Akcia však bežala stále ďalej a stále viac ľudí ma podporovalo. Bohužiaľ to bolo práve v období vojny o Falklandy a všetky demonštrácie boli zakázané. Ale chuligánov zákazy nezaujímali. 150 našich chlapcov vyrazilo na Downing Street (sídlo predsedu vlády), ale cestou narazili na demonštráciu organizácie CND, ktorá protestovala proti vojne vo Falklandoch. Naši chlapci na nich nabehli a rozohnali ich. Potom si to miesto zabrali. Bolo to celkom srandovné, keď za mnou po pár dňoch prišiel jeden kamoš na návštevu a so zvesenou hlavou mi zvestoval "sorry Cass, ale pár ľudí sme stratili po ceste. CND si to zaslúžili a my sme museli podporiť chlapcov na Falklandoch. Nakoniec tú petíciu Margaret Thatcherová prijala a tá cez svojho hovorcu sľúbila, že môj prípad predá na patričné miesta. Bohužiaľ ani odvolanie nepomohlo a tak mojou poslednou nádejou ostal Európsky súdny dvor, na ktorý som už ale nemal peniaze a už ani silu.