Blitz

Carl Fisher (spev)
Nidge Miller (gitara)
Mackie McLennan (basa)
Charlie Howe (bicie)

Blitz bol založený v marci r. 1980 v Buxtone a New Mills, Derbyshire, v malom meste blízkosti Manchestru. Prvá stabilná zostava sa vykryštalizovala v júli toho istého roku a tvorili ju Carl, Nidge, Mackie a Charlie, všetci vo veku dvadsiatich rokov a mladší.
Hneď na začiatku svojej kariéry dali Blitz rázne najavo, že nebudú ochotní kopírovať bežné Oi! schémy. Mali svoju vlastnú predstavu o tom, čo potrebuje mladá, dynamická ale v žiadnom prípade nie dopredu nalinkovaná street-punková skupina k tomu, aby mala úspech! Takto to objasnil basgitarista Mackie: "Nechceme kopírovať ani Rejects ani Upstarts. Súhlasíme s Garrym Bushellom, že je veľké množstvo kapiel, ktoré chcú iba naskočiť na uháňajúci vlak Oi!. A aj keď máme radi Rejects aj Upstarts, naša hudba je iná: dobré beaty bicích, pekné basové linky a zborové refrény. Je to náš vlastný spôsob hudby." (Ready to Ruck # 4) Určite mal v niečom pravdu, aj keď týmto naznačil prvé náznaky prehnaných sympatií k experimentovaniu, ktoré ich neskôr stáli hlavu. Ale pekne po poriadku...

Po dvoch excelentných tape nahrávkach zavetrili No Future Records úspech a vydali v auguste 1981 debutové EP "All Out Attack" na svojom novovzniknutom sublabely ako Oi 1. Štyri skladby "Attack", "Someone´s Gonna Die Tonight", "Fight To Live" a "45 Revolutions" sa trafili rovno do srdca "newpunkovej" generácie. Tá posledná je skvelým príkladom toho, ako Blitz inteligentne dokázali do textov zaobaliť posolstvá:

"45 revolutions spinning on your stereo
But not one revolution on the streets
Vinyl solutions - as many as you want
But not one solution on the streets"


"Someone´s Gonna Die Tonight" bola o štrnásť rokov neskôr, čiže dobré dve generácie od punkovej hudby prerobená americkou skupinou Rancid. Spevák Carl túto skladbu objasnil takto: "Ide o to, ako v gangu, keď sú všetci ožratí, niekto ľahko môže prísť pri roztržke k ťažkej ujme na zdraví. Je to vážna vec. Nie je to žiadna glorifikácia násilia" (Sounds, 29. august 1981)
EP sa umiestnila na popredných priečkach Indie-Charts a zožala pozitívne až euforické kritiky. Basák Mackie vysvetlil ako vznikala EP "All Out Attack": "Nahrávali sme v Drone Studios v septembri r. 1980 jedno päťskladbové demo, ktoré sa nám ale veľmi nevydarilo. Tak sme po pár koncertoch išli do Hologram Studio, nahrať skladby na "All Out Attack". Rozposlali sme nahrávku dvanástim spoločnostiam, z ktorých nám odpovedali len tri. Jednými z nich boli aj No Future, ktorí nám prvé vydanie vylisovali v náklade 1.000 kusov." (Sounds, 6. marec 1982)
Keďže Blitz pozostávali z dvoch punks a dvoch skins, domnievali sa niektorí žurnalisti, že to prispeje k vyhroteniu situácie v oboch táboroch, čo Mackie okomentoval nasledovne: "Neviem, v Manchestri sa punks a skins vždy dobre znášali. Keď sme tam hrali, neboli nikdy žiadne problémy. V 100 Clube bol raz vydaný zákaz vstupu pre skins, čo sme ale zistili až vtedy, keď už bola polovica koncertu odohraná. Samozrejme sme s tým vôbec nesúhlasili, sme proti akémukoľvek násiliu, ale človek nemôže niekomu odoprieť vstup na základe niečoho, čoho sa dotyčný ešte ani nedopustil. S oboma tábormi sa musí zaobchádzať rovnako, o to ide." Rising Free # 5 str.10)
Nasledujúcimi nahrávkami Blitz boli dve skladby "Nation On Fire" a "Youth" pre kompiláciu "Carry On Oi!", ktoré boli výrazným posunom od debutovej 7". Gitarista Nidge sa z nepochopiteľných dôvodov o nich vyjadril takto: "Ja som nebol spokojný ani s jednou z oboch nahrávok. Z dvoch gitarových breakov Martin Hooker vybral ten horší, ktorý bol mimo rytmus. Urobili sme päť gitarových remixov a tiež zadné vokály. Neverím na sračky, keď kapela dojde do štúdia a nahrá skladbu, ktorú hrala raz v živote a povie: "To je punk". Singel napriek tomu stál 1.10?." (Sounds, 6. marec 1982)
Vo februári 1982 opäť u No Future (Oi6) vyšiel druhý singel "Razors In The Night", ktorého sa dokopy predalo 20.000 kusov. Plne podporovaní producentmi pracovali usilovne Blitz hlavne na titulnej skladbe, hymne proti násiliu vo svojskom štýle:

"Backstreet boys wear boots and braces
Razor blades and angry faces
Too much tension, too much fear
Why the hell am I doing this?"


Nidge vyjadril v jednom interview pre Sounds výpoveď, ktorá sa žiaľ o niekoľko rokov neskôr mohla kľudne stať aj jeho autobiografickou: "Sham sa dostali so svojou "The Kids Are United" pomerne vysoko, týmto smerom sa mali uberať ďalej. Skladby musia byť jednoduché. Ľudia sa domnievajú, že ak sa dostali do "Top of the Pops", zákonite sa musia zmeniť a hrať veci, ktoré sa nikomu nepáčia. Tým škodia len sami sebe." (Sounds, 6. marec 1982)
Na otázku, či by sa Blitz radšej rozpadli, než by mali zmeniť hudobné smerovanie odpovedal Mackie v r. 1982 nasledovne: "Áno, chcel by som sa každopádne zmeniť po hudobnej stránke, aspoň minimálne. Nie byť komerčný, pre Airplay a podobné sračky, ale hrať trochu náročnejšiu hudbu ako dnes. Už sme mali kvôli tomu hádky v skupine, kadiaľ by sa mala hudobne uberať, ale zatiaľ ešte nikto skupinu kvôli tomu neopustil." (Rising Free # 5, str.12)
Nasledujúci singel na No Future (Oi 16) sa volal "Warriors" (august 1982). Blitz sa svojou pochmúrnou titulnou skladbou opäť prekonali:

"Our mates are diamond
And we shine like steel
You can´t beat us down
Cause the wounds will never heal
You can´t take us for a ride
You can´t rob a warrior of his pride"


Určite dosť ovplyvnený Mechanickým pomarančom a ako hudobne tak po textovej stránke vyspelý singel, dokonca tak nadčasový, že straight edge legenda Judge túto hymnu dobrých sedem rokov po vydaní prevzala na svoju 7" "New York Crew" (1988 Schism Records, Re-Issue 1989 Revelation).
Blitz čoskoro vyspeli v jednu z hudobne najvyzretejších skupín osemdesiatych rokov. Aj samotný Garry Bushell uznáva: "Je to pravda, žiadna zo skupín sa nesmie stať väčšou, než je samotné hnutie, ale bez hrotu oštepu, ktorého dráha smeruje do hitparád, by to bolo všetko veľmi rýchlo bez orientácie." (Sounds, 25. september 1982). Tým novým hrotom oštepu hnutia Oi! mal na mysli Blitz.
Debutové album u No Future Records s priliehavým názvom "Voice Of A Generation", sa stalo veľmi rýchlo míľnikom žánru Oi! a minimálne sa usadil v All Time Top 10. So skladbami ako "Time Bomb", "Moscow", "Warriors", "Nation On Fire" alebo "Vicious" od Lou Reeda zapálili zápalnú šnúru ohňostroja hitov. To musel bez závisti uznať aj, inak žánru Oi! Príliš nenaklonený, Melody Maker: "Nachádzame sa v krajine chorálov a zborových spevov, hymien a pouličných protestov a Blitz toto všetko robia lepšie, než všetci ich spolubojuvníci. Naviac je ich hudba vybavená počúvateľnou dávkou nápaditosti." (Melody Maker, 23.10.1982)
Aj Sounds boli skupinou Blitz oduševnení, ako to sformuloval Garry Bushell: "Prejdime hneď k veci, toto je najlepší punkový debut od čias "Greatest Hits Vol. 1" od Cockney Rejects, aj keď vzhľadom na fíling a relevantnosť je skôr na rovnakej úrovni s prvým albumom The Clash." (Sounds, 16. október 1982) Veľké a podľa mňa neprehnané slová.
Skladba "Propaganda" bola opäť veľmi vydareným príkladom sociálnej kritiky:

"I can´t see any reds underneath my bed
But the Nazis in my letter box
Are messing up my head
You tell me I´ve got rights,
Even though I´m poor
But you´re behind the police
When they´re knocking down my door"


Už o tri mesiace neskôr, v januári 1983 došlo v skupine Blitz k rozkolu. K tomu došlo po vydaní trochu komerčnejšieho, ale rovnako hymnického singlu "New Age" (z ktorého existuje aj videoklip) po ktorom sa skupina rozdelila na dve polovice a ktoré si obe nárokovali názov Blitz. Gitarista Nidge sa chopil pôvodného basáka Mackieho a hľadal cez inzeráty nových členov skupiny, kým spevák Carl a basgitarista Tim Harris, ktorý prešiel na hru na gitare, a bubeník Charlie, ktorý vypomáhal na base, chceli tiež pokračovať pod názvom Blitz. Nakoniec vyhrala frakcia speváka Carla, čo ale nebolo to najpodstatnejšie nakoľko po vydaní druhého albumu "Second Empire Justice" v apríli 1983 skupina Blitz stratila zotrvačnosť. Skladby ako "Telecommunication" alebo "For You" boli prinajmenšom experimentálne wave piesne. Na rôznych maxáčoch obšťastňovali "Blitz" svojich fanúšikov zmesou dance a predĺženými verziami - strašné a mimozemské.
O poznanie lepšie sa prezentovali Nidge a Mackie (spoločne s Nigelom Beverlym a Garym Bowlerom) vo svojom bočnom projekte Rose of Victory v ´83-om, s ktorým aj vydali singel na No Future (Oi 24), v ktorom spravili cover "Suffregette City" Davida Bovieho a tiež wave inštrumentálku nazvanú "Overdrive" (ktorá neskôr vyšla nanovo nahraná aj na LP "The Killing Dream").
Blitz sa v tomto čase jednoznačne nachádzali v kreatívnej slepej uličke nakoľko aj s komercionalizáciou new-wave hudby to šlo dole vodou. Frustrovane sa rozpadli zanechávajúc za sebou fanúšikom spomienku na jednu z najkultovnejších street punk/Oi! Skupín.
Primerane veľká bola teda radosť fanúšikov, keď sa v r. 1989 objavili prvé správy o reformovaní skupiny. Keď sa teda v r. 1990 konečne na pultoch predajní objavil comeback album "The Killing Dream", bol rovnako vynikajúci ako tie predtým, nakoľko šlo na platni o pekný mix raného punku a neskorších wave skladieb. "The Killing Dream" mala blízko k sólovému albumu Nidgea Millera, ktorý nahral všetky inštrumenty sám, a v speve ho podporil Gary Basnett z Attak. Na začiatku r. 1991 usporiadali Blitz celkom dobrý koncert v Belgicku, ktorý nasledovala šnúra v ´92-om naprieč Nemeckom spolu s Red Alert, s niekdajším spevákom Blitzkriegu za mikrofónom.
V r. 1993 bolo vydané ako (nateraz) posledný dôkaz fungovania "New Breed EP" u Warning Records so štyrmi skladbami "All You Want", "Those Days", "Don´t Care", a "Walk Away". Na obale pózuje skupina so svojimi kumpánmi z Agnostic Front, s ktorými sa v r. 1992 spolu zúčastnili na Milwaukee Metalfeste. Na zadnej strane obalu stojí dôrazný nápis: "To those who say Blitz is now a one man band - i.e Nidge - it always was!" (Pre tých, ktorí tvrdia, že Blitz je dnes jednočlenná skupina - tj. Nidge - Vždy bola!)

(za výdatnej pomoci Garryho Fieldinga)


(Matthias Mader, Oi! The Book Vol.1))