Backs against the wall

Ako dlho už si skinhead?
Dudley: Oi som už od r. 1977, vtedy som mal 16 rokov. Chodieval som každú sobotu do "Palais" (diskotéka), kde sme s mojimi kumpánmi počúvali veľa príbehov od starších chalanov ohľadom Oi a Reggae. V jednu sobotu, sme sa po pár pivách rozhodli, ostrihať sa na krátko. Ostatných pätnásť chalanov to vydržalo asi pol roka, ale ja som sa už od tej doby nezmenil. Jeden z mojich najlepších priateľov bol Oi už od r.´69 a mal zopár výborných reggae platní, ktoré sme spolu počúvali. Čo ale Oi pre mňa naozaj znamenal som sa dozvedel až o pár rokov. Bol som maliarsky učeň a jeden punker, ktorý so mnou spolupracoval sa ma spýtal, či by som s ním nemal chuť ísť na koncert Sham 69 v Cardiffe. Na koncerte bolo približne šesťsto ľudí a z tých šesťsto bolo skinheadov asi len 15 (čo bolo na tú dobu pomerne veľa), ale čo už. O šesť mesiacov neskôr sa Sham opäť vrátili do Cardiffu a zrazu bolo na ich koncerte zo šesťsto návštevníkov 580 skinheadov! To už bolo impozantné: stovky skinheadov! Ja sám som poznal nejakých z Cardiffu (Cardiff City F.C.), ale také množstvo a k tomu väčšina z nich navlečená v odložených veciach svojich starších bratov, bratrancov alebo ktoviekoho.... Veru, na viacero punkových koncertov chodilo veľa Oi-skinheadov (mňa nevynímajúc). Mali sme radi punkové skupiny pretože boli agresívne a "working class" a okrem toho šokovali malomeštiakov, ale jedným z najdôležitejších dôvodov bolo, že nás žiadne iné kluby okrem týchto nechceli vpustiť! Punks sa k nám nechovali vždy najkrajšie, ale často sme im na to dávali aj dôvod. Na jednom koncerte napríklad, bol to koncert Upstarts, boli punkeri v prvom rade a jeden obrovský skinhead, (pekne ožratý), nemal nič lepšie na práci, ako sa celý čas s nimi mlátiť. Mensi sa samozrejme postavil na ich stranu. Ako obvykle, tou lepšou stránkou bytia skinheadom bolo v tej dobe, že si mal neobmedzený rešpekt, ktorý si získal na ulici (to ustalo, až keď sa začali čoraz častejšie objavovať odporné fašistické hlavy). Ľudia sa nám vyhýbali a prechádzali cez cestu na druhý chodník a ja a moji kumpáni sme celý deň nemali nič iné na práci, ako tiahnuť ulicami vo svojich Crombie a Sta-Prestoch. Mojou najobľúbenejšou vecou v živote (po reggae a dievčatách), vtedy rovnako ako i dnes, bol aj je futbal! Vtedy som cestoval všade, kde hral Cardiff. Najlepší zápas bol, keď hral Cardiff derby. Bolo tam 1000 fans, z ktorých bolo minimálne 700 skinheadov. Počas celého zápasu bolo popri normálnych futbalových choráloch počuť skandovanie "Oi Oi!" Neskôr bola potom vonku obrovská bitka s políciou, ktorí pritiahli na koňoch a do Cardiffu sme sa vrátili tesne pred tým, než puby zatvárali. Nádherný deň!!!

Čo si myslíš o skinheadoch, ktorí počúvajú iba Oi a opovrhujú reggae?
Dudley: Ja osobne nechápem skinheadov, ktorí počúvajú výlučne Oi!. Ja mám rád aj starý punk a Oi!, ale reggae - resp. skinhead-reggae (´68-´72) je pre mňa tou pravou hudbou! Je to naša hudba! Mám rád punk, Oi!, northern soul, 6ts ska, rocksteady, ale reggae je to, čo pre mňa znamená skinhead! Myslím si, že mnoho Oi-hudby od polovice 80-tych rokov je iba bielym rockom. Kde je v tej veci štýl? Čo sa predsa týka Oi, je to, že vždy malo čo do činenia so štýlom.

Ty si svojho času vydával Backs Against The Wall. Porozprávaj nám dačo o tom.
Dudley: Ja som bol v tej dobe veľmi zadobre s Paulom z Hard As Nails fanzinu. On ma často chodil do Cardiffu navštevovať. Keď som potom držal v rukách vydanie HaN, vedel som, že je to niečo skutočné. Keď ho prestali vydávať, pomyslel som si, že aj ja by som mohol vydávať nejaký zine. Backs Against The Wall vyšiel celkom päťkrát. Prvé štyri čísla sa mi až tak nepáčili, ale päťka bola okay. Skutočne veľa ľudí mi vtedy písalo, že sa im páči Backs Against The Wall, ale možno boli len zdvorilí?! Ale možno to bolo nakoniec celkom dobré, pretože som obdržal zopár obscénnych listov a telefonátov od týpkov z Blood And Honour, ktorí ma obviňovali, že som komouš a rozbíjam Oi-Unity. Furt tie isté sračky...
Myslím, že bola práve doba, že sa človek musel rozhodnúť na ktorej strane stojí. Ja som každopádne nechcel (a nechcem) byť považovaný za nacistu, rasistu, fašistu atď., pretože to odporuje všetkým mojim (a všetkým skinheadským) princípom!!! Každopádne som to po piatom čísle vzdal, nakoľko s tým bolo dosť veľa roboty (a ja som sa teda moc nepretrhol). Ktovie, možno sa raz niekedy zrekreujem z toho stresu a spravím šieste číslo.

Už sme o tej dobe počuli skutočne nemálo. Aký vidíš ty hlavný rozdiel medzi skinheadmi v 70-tych rokoch a dnes?
Dudley: Myslím si, že všetko a všetci sa musia nejakým spôsobom vyvíjať, ale my sme mali možnosť zažiť tú najlepšiu skinheadskú éru 69/70, s najväčším počtom skins a najlepším štýlom. Každopádne dnes by už nikto nenosil jeansy s nažehlenými pukmi. Odhliadnuc od toho veci spred 25-ich rokov sa dnes ťažko zháňajú. Časy a prístup sa mení. Ja aj dnes nosím zelené bombre, ktoré sa tešili mimoriadnej obľube a nosili sa na futbal v 70-ich rokoch, boty Dr. Marten´s, ktoré sa považovali ešte pred desiatimi rokmi za exkluzívne skinheadskú obuv, ale dnes ich nosí hocikto. Žijem v tomto svete a vidím inšpiráciu v minulosti.

Čo pre teba celkovo znamená byť skinheadom?
Dudley: Jedným slovom - VŠETKO! Nie, v skutočnosti sa už nad tým nezamýšľam. Som skinheadom už osemnásť rokov a nikdy som nezamýšľal zmeniť sa. Ja sám budem určite skinhead aj ako dôchodca. Úplne to pasuje k môjmu životnému štýlu. Žijem, aby som zbieral reggae (a northern soul pre moju "Missis"!) a mimo mojich detí vypĺňa môj život futbal! Aj keď nechodím už tak často na zápasy, pretože medzičasom dosť zdraželi a Cardiff hrajú dosť na hovno! Veru working class bola z hier vyšachovaná.

Rozprával si veľa o tvojom prvom punkovom koncerte, na ktorom si onehdy bol. Čo si myslíš o návrate subkultúry punk?
Dudley: Ako som hovoril, Oi bol vo veľa veciach ovplyvnení práve punkom. O tom niet pochýb. Zo začiatku sme chodili do klubov a na koncerty, pretože nás nikto iný nechcel vpúšťať, ale chodili sme tam! Veľa punks nás považovalo za nebezpečných a prudších než boli oni a stali sa skinheadmi. Skinheadmi s punkovými názormi. Musím tiež podotknúť, že som sa vtedy veľmi dobre zabavil so skupinami ako Menace, Sham, Upstarts, Undertones, Cockney Rejects atď. Dobrá hudba s dobrou komunitou. Nemám poňatia kedy sa hnutie Oi dostalo na šikmú plochu, ale môžem s istotou povedať, že to nebola zásluha National Frontu.
Oni tam boli to nemôže nikto poprieť. Ale myslím si, že chybou skinheadského hnutia bolo týchto ľudí ignorovať. A tiež hranie na miestach ako Southall, čo bolo od začiatku jasné, že sa niečo také stane. Myslím si, že Bushell by mal čo vysvetľovať, pretože on nebol zásadový človek.

Je naozaj pravda, že Cardiff je mekkou skinheads?
Dudley: Takže Cardiff mal silnú skinheadskú komunitu od r. ´69. Pamätám si, že som v r. 1970 videl v jedných lokálnych novinách story o stopäťdesiatich skinheadoch z Grangetownu, ktorí v Barry (letovisko v blízkosti Cardiffu) robili veľké nepokoje. Grangetown je obvod v centre Cardiffu, čiže ak prišlo len stopäťdesiat ľudí iba z jedného obvodu, môžete si predstaviť, koľko ich muselo byť v Cardiffe a Južnom Walesi (ca. 2 milióny obyvateľov). V strede 80-tych rokov bolo veľa klubov, ktoré nás hostili a aj keď sme neboli všetci len fanúšikovia skinhead-reggae a nemali vždy elegantné oblečenie, musím podotknúť, že tam neboli žiadni politicky orientovaní týpci. Myslím, že to isté sa dá povedať aj o väčšine ostatných miest okrem Londýna. Londýn je výnimočný prípad, a myslím si, že je škoda, že väčšina skinheadov zo zahraničia poznajú len londýnskych Cockneys a že si svoj obraz vytvárajú podľa tohto modelu. To je veľká chyba. Ale nie iba zahraničných skinheadov.
Neskôr v 80-tych rokoch boli ľudia, ktorí počúvali (výlučne) Oi! čoraz viac ovplyvnení Skrewdriverom a to zničilo v Cardiffe všetko! A samozrejme aj pre mňa. Nemám ani tušenia koľko skinheadov je v Cardiffe a do akých klubov chodia. Ja mám dosť starostí ohľadom svojich detí a medzitým som sa stal docela nudným a starým prdom.